Festival je už od čias starých antických divadiel časom stretnutia celej komunity, všeľudového veselia, nehatenej zábavy, upevňovania základov spoločenského poriadku a morálnych noriem. Vytvára priestor na konfrontáciu umelcov formou súťaže, pôdu na uvažovanie o cestách umenia v spoločnosti a praktický príklad učenia hrou pre všetkých zúčastnených.
Tieto atribúty, v rovnakej alebo modernej epoche prispôsobenej podobe, zdedil po svojich antických predkoch aj náš najvýznamnejší medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra, ktorého jubilejný 10. ročník sa konal v nitrianskych divadlách od 28. septembra do 3. októbra 2001. Jeho súčasťou býva i súťaž vo forme ankety kritikov, ktorí rozhodli o najlepších tvorcoch uplynulej sezóny. Tí si v prvý festivalový večer prebrali DOSKY – Divadelné Ocenenie Sezóny.
A nad týmto ste už rozmýšľali?
Hovoriť o festivale ako o prostriedku na upevnenie spoločenského poriadku a štátnej moci isto zaváňa politizovaním. Je však známou skutočnosťou, že starogrécke festivaly sa nemalou mierou podieľali na vytváraní a prehlbovaní povedomia o usporiadaní spoločnosti ľudí a jej vzťahu so spoločenstvom bohov. Dnes už takéto vyhranené ciele festival spĺňať nemôže a ani nechce.
Prezentované divadelné inscenácie vznikli v rozličných krajinách sveta. Jedinečným spôsobom odrážajú a sprostredkúvajú problémy a pocity nám niekedy priveľmi vzdialených a nepoznaných ľudí. Neznáme sú často aj umelecké tvorivé postupy a herecké či režisérske poetiky, ktoré do kontextu slovenského divadelníctva prinášajú istú inšpiráciu a poučenie. Týmto spôsobom festival prispieva k otváraniu myslí nášho divadelného publika témam a starostiam, ktoré trápia diváka v Sofii, Hradci Králové, či napríklad v Caen.
Diváci majú možnosť oboznámiť sa so známymi problémami z takého pohľadu a takým spôsobom, akým nad nimi ešte nikdy neuvažovali. Mysle divadelníkov sú zasa nútené – s radosťou, či možno s odporom – prijímať odlišné interpretácie a prístupy k známym textom.
Ľudia v hľadisku aj v javisku dostanú veľké množstvo podnetov, ktoré v ich mysliach postupne „pracujú“, zahlodávajú sa do zabehaných a pohodlných schém jednostranného nazerania na bežné životné problémy. Tak sa môže stať, že sa jednoznačné stanovisko k tej či onej sexuálnej technike, orientácii, alebo túžbe zmení na zahanbené uvažovanie o ľudskom práve na súkromie a slobodu, ako na to narážajú inscenácie Kvarteto (Astorka Korzo ´90), Faust (Faust is dead) (HaDivadlo, Brno), Túžba (Divadlo Thália, Budapešť), Nože v sliepkach (SND), Hamlet (DAB, Nitra).
Neochvejné presvedčenie o rodine ako základnej bunke spoločnosti môže prerásť do ustráchaného prehodnocovania stavu, v ktorom sa ocitla. Napovedajú o tom obe inscenácie Troch sestier (Klicperovo divadlo, Hradec Králové a Divadlo Sofia), Hamleta, Čajky (Comédie de Caen).
Všetky inscenácie festivalu nútia zamyslieť sa nad súvislosťou medzi agresivitou, násilím a vyčleňovaním zo spoločnosti. Nejeden učiteľ či teoretik dramatického umenia sa pravdepodobne zamyslí nad tým, prečo mladé publikum s rovnakými ováciami prijíma prehnane štylizované a divácky nadmieru komplikované predstavenie Hry snov (DAB, Nitra) i paródiu tanca, zlepenec nešikovných, zámerne nepodarených pohybových etúd v predstavení Blahorečenie (David Parker & the Bang Group, New York).
Ako robiť divadlo
Festival zároveň ponúka divadlu priestor na uvažovanie o sebe samom. Z francúzskeho predstavenia Čajka sme mali možnosť vycítiť, že rozmýšľanie o divadelnej tvorbe a jej poslaní treba zase na čas preniesť z javiska do zákulisia, lebo v najbližších rokoch už diváka takýmto spôsobom nezaujme.
V porovnaní s modernými alebo objavnými prístupmi predstavenie Višňového sadu Teatra Polskiego z Wroclawi potvrdilo, že klasickým, či skôr tradičným spôsobom sa síce dá vytvoriť vážne a pôsobivé predstavenie, to však i napriek svojim kvalitám nemusí vôbec nadchnúť. I nedokonalosť formy, keď jej vnútime všeobecne známy obsah a túto zmes predstavíme ako paródiu, môže mať divácky úspech. Takto zaujali predstavenia Blahorečenie a English is easy, Csaba is dead (GUnaGU), alebo amatérsky pripravená a aj predvedená inscenácia hororu Podsvetie (Frantic Assembly, Londýn), ktorá sa na festival, podľa názoru niekoľkých ľudí z publika, dostala pravdepodobne omylom. Prázdny rebelizmus a bezmyšlienkovité obrázky z reálneho života, „ktoré sa v týchto inscenáciách chytia“, neukazujú cestu, ktorou by sa mohla divadelná tvorba v budúcnosti uberať. Pokiaľ však nechce, neborka, uviaznuť v slepej uličke.
Zážitok zo vzájomnej komunikácie
Oveľa produktívnejšou a inšpiratívnejšou cestou sa zdá byť jednoduchá detská hra hľadania odpovedí na otázky. Režiséri sa usilujú v inscenáciách nájsť riešenie rozmanitých problémov: Ako žiť po neúspechu?, Ako prekonať sklamanie v láske alebo v živote?, alebo Má zmysel priniesť nevinnú, nezištnú a nezmyselnú krvavú obeť?
Takéto otázky si položili francúzsky režisér a herec Eric Lacascade, bulharský režisér Stoyan Kambarev a režisér HaDivadla Jiří Pokorný. Snaha nájsť riešenie sa odráža vo výslednej inscenácii, prenáša sa z režiséra na hercov a následne na divákov. Kolektívne sa potom spoločným hľadaním obohacujú a výsledkom je zážitok zo vzájomnej komunikácie, z podielu na spoločnom úsilí. Aj toto môže byť jedno z riešení dlhodobého problému – ako diváka aktívne zapojiť do tvorby predstavenia. Preňho je totiž vždy zaujímavé, keď môže nazrieť do duše tvorcu a rozpoznať v nej vlastné starosti, traumy a neúspechy.
Väčšina festivalových predstavení prezentovala „návrat do temnoty“ ako najproduktívnejší estetický trend v divadle. Temnota vo význame nedostatočného osvetlenia, ako aj depresívne temno samoty, odlúčenia a neistoty. Bezútešnosť vanie nielen z tragiky osudov postáv, ale i zo spochybňovania významu slov (Nože v sliepkach), relativizovania morálnych a spoločenských hodnôt (Faust, Kvarteto, Hra snov, Škola bláznov Formálneho divadla z Petrohradu), narušenia sociálnej štruktúry (Tri sestry). Tieto témy sú predmetom divadelného spracovania už dlhé desaťročia i stáročia, v súčasnosti sa však jedinou odpoveďou na dávno položené otázky v divadle stáva depresia a rezignácia.
Nostalgia a nádej
Desiaty ročník festivalu je za nami. Už samotný názov konferencie Festival na ceste do Európy, ktorá sa konala v rámci neho, prezrádza v spleti rozmanitých hodnotení podujatia ambíciu organizátorov naďalej sa venovať otváraniu myslenia našich ľudí, približovaniu toho, čo je v zahraničí dobré a prezentovaniu toho, čo je zase dobré doma.
V duši každého pozorného diváka zavládol po skončení festivalu aspoň na chvíľku smútok. Veď sa skončil čas všeobecného veselia a divadelnej spriaznenosti. Skončilo sa krátkodobé vytrhnutie z každodennej reality – stretnutia s tvorcami, debaty o budúcnosti modernej drámy či súčasnosti divadelnej tvorby. Zostala však nádej. Verme teda, že festival konfrontáciou odborníkov prispeje k zlepšeniu výučby dramatických umení na všetkých typoch škôl, ktorá je po odbornej stránke na žalostne nízkej úrovni. Na budúci rok sa festivalovému štábu na čele s riaditeľkou Darinou Károvou hádam podarí zohnať nielen dostatok peňazí, ale i zapálených ľudí, aby bolo kam na divadelné hody prísť.
Dúfajme, že neprajníci nebudú ohovárať, ale pridajú ruku k dielu a pomôžu vylepšiť to, čo nie je dokonalé. Dúfajme, že si všetci z festivalu odniesli otvorené mysle, do ktorých sa zmestia aj problémy ostatných a kde predsudky a skostnatené názory nemajú miesto. Dúfajme, že sa zase znovu všetci stretneme na 11. ročníku Divadelnej Nitry.
