Historické udalosti sú často hodnotené subjektívne. Pred rokom 1989 sme si každoročne pripomínali boje Sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru o Dukelský priesmyk. V dejinách 2. svetovej vojny to bola možno epizódna bitka, ale z hľadiska oslobodzovania českého a slovenského územia od nacistickej okupácie bola mimoriadne dôležitá
Jej psychologický aspekt, hlavne pre vojakov a partizánov bojujúcich na frontoch Slovenského národného povstania a v radoch 1. československého armádneho zboru bol veľký. Historické dokumenty a spomienky účastníkov hovoria o nezabudnuteľných chvíľach prvých sekúnd, keď noha českých a slovenských vojakov vkročila na územie Československej republiky. Bozkávali rodnú zem a brali si ju do vreciek, aby ju mohli ukázať a dať ohmatať svojim bojovým druhom. Takéto dojemné udalosti sa odohrávali 20. septembra 1944, keď medzi vojakov Sovietskej armády prišla predsunutá hliadka českých a slovenských vojakov. Nasledujúci deň Sovietska armáda oslobodila prvú slovenskú obec – Kalinov.
Neboli však prví
Dejiny sú k neúspešným vojenským operáciám macošské. Aj preto sme sa len sporadicky zoznamovali s operáciami 1. gardového jazdeckého zboru V. K. Baranova začiatkom septembra 1944. Paradoxné pritom je, že to boli práve vojaci tohto zboru, ktorí ako prví prekročili štátne hranice a vstúpili na územie Československej republiky a z ich radov bol aj prvý padlý sovietsky vojak na našom území. Operácia jazdcov sa začala 8. septembra na priamy rozkaz I. S. Koneva s jasným zámerom preraziť nacistickú obranu a rýchlym tempom sa spojiť s povstaleckými jednotkami na Slovensku. Zámer sovietskeho velenia bol jasný a Konev ho tak aj deklaroval: „Vás, súdruh Baranov, keď vyrazíte do operačného priestoru a spojíte sa so slovenskými partizánmi a povstalcami, menujem veliteľom celého rajónu povstania. Poskytnite povstaleckým oddielom pomoc v organizovanom boji proti fašistickým okupantom.“ Operácia teda bola motivovaná pomocou povstaleckým jednotkám, ale na druhej strane tu bol logický zámer Sovietov prebrať kontrolu nad velením Slovenského národného povstania.
Pravda bola iná
Oznam o začiatku celej operácie sa telegraficky dostal aj do Banskej Bystrice a je úplne jasné, že vyvolal eufóriu u povstaleckých jednotiek. Skoré spojenie sa s oslobodzovacími jednotkami dodávalo sily pre boj s postupujúcimi nacistickými oddielmi. V povstaleckej tlači sa objavovali senzačné správy o rýchlom postupe sovietskych jazdeckých oddielov východným Slovenskom. Podľa týchto správ malo dôjsť k prielomu nacistickej obrany každým dňom. Vieme však, že nedošlo a správy o postupe sovietskych jednotiek sa po niekoľkých dňoch stratili zo stránok povstaleckej tlače. Nacisti pochopili nebezpečenstvo útoku a zastavili postup jazdcov. Obrana Nemcov v priestore Dukelského priesmyku bola členená do hĺbky a predpoklad rýchleho prieniku jazdeckých oddielov sa nepotvrdil. Už prvý útok ráno 9. septembra nacisti odrazili. Až nasledujúci za podpory 183. streleckej divízie sa podaril a jazdci sa prebili ku Kobylanom. Situácia 38. armády bola však v tomto priestore mimoriadne komplikovaná. Napriek tomu sa 11. septembra podaril armáde prielom medzi obcami Lysa Góra a Glojśce, a práve do tohto prielomu sa rozhodol Konev nasadiť jazdcov. Práve tu mali pokračovať v útoku. K. S. Moskalenko, veliteľ 38. armády nariadil zboru zaútočiť smerom na Zborov. V pätách jazdcov mala postupovať 70. gardová strelecká divízia, ktorá mala zaisťovať jazdcom tyl. 1. gardový jazdecký zbor mal bohaté bojové skúsenosti z operácií v tyle nepriateľa a sovietske velenie predpokladalo, že sa ich podarí zužitkovať. Nedocenili však všetky okolnosti nasadenia zboru a hlavne urputnosť nacistickej obrany.
Neúspešná operácia
Už v prvých dňoch nasadenia 12. a 13. septembra sa ukázalo, že jazdci sa dostali do zložitej situácie a ich postup bol pomalší, než sa predpokladalo. Maršal ZSSR A. A. Grečko neskôr len lakonicky zhodnotil situáciu: „…nasadenie zboru do prielomu nebolo dostatočne zaistené. Zbor útočil na dvojkilometrový prielom, ktorý bol z oboch strán pod paľbou.“ Určite to bola nezávideniahodná situácia. Jazdci napriek tomu pomaly postupovali ďalej. Letecká podpora útoku nebola možná, pretože letectvo bolo nasadená na iných úsekoch frontu. Po prielome frontu sa ich postup napriek tomu zrýchlil a prvé oddiely sa dostali večer 12. septembra až do Myscowej. Začal sa však prejavovať nedostatok streliva a ťažkých zbraní, ktoré museli jazdci pri rýchlom postupe ťažkým terénom zanechať za sebou. Napriek tomu prekonal zbor 12. septembra 18 kilometrov a dostal sa do blízkosti hraníc ČSR. Prekročenie hranice je v denníku 1. gardového jazdeckého zboru napísané: „1. jazdecká divízia… …13. septembra prekročila hranice Československa v priestore kóty 650… …7. gardová jazdecká divízia… Okolo 10. hod. 13. septembra 27. a 26. jazdeckým plukom dosiahla hranice Československa v priestore na juh od baranie…“ Už večer 13. septembra zbor zostal bez streliva. Zásobovanie zo vzduchu bolo vzhľadom na terén neuskutočniteľné. Boli vybraní skúsení velitelia, ktorí zaisťovali zásobovanie malými jednotkami s koňmi. Veľké boli aj straty koní, čo však bolo možné využiť pri nedostatku potravín, ktorý bol tiež hrozivý. Situácia zboru sa stávala neriešiteľnou, 15. septembra nepriateľ uzavrel prielom, a tak sa jazdci dostali do obkľúčenia. Bez pomoci zvonku bol ich postup nemysliteľný. Od nasledujúceho dňa velenie zabezpečilo letecké zásobovanie zboru. Dňa 19. septembra na Konevov rozkaz zaútočili tankové jednotky v smere na mesto Dukla a Baranov dostal rozkaz postupovať na Tylawu. Večer 20. septembra sovietski a československí tankisti obsadili Duklu. Na základe zmeny na fronte rozhodol Konev zmeniť smer postupu jazdcov. Mali zaistiť cestné komunikácie na úseku Nižný Komárnik – Krajná Poľana – Ladomírová. Pôvodný zámer o vstupe na povstalecké územie teda padol. Nakoniec 26. septembra sa zbor po urputných bojoch prebil za podpory ostatných jednotiek z nepriateľského obkľúčenia.
Na záver
Nebýva zvykom písať o neúspešných vojenských operáciách. V tomto prípade je však potrebné urobiť výnimku, pretože vojaci 1. gardového jazdeckého zboru boli prvými vojakmi sovietskej armády, ktorí prekročili poľsko-slovenské hranice. To je minimálne udalosť, ktorá stojí za zaznamenanie. A to aj napriek tomu, že tak Moskalenko ako aj Konev hodnotili činnosť zboru v tyle nepriateľa nepriaznivo a vyčítali jeho jednotkám malú aktivitu. Hlavný cieľ – spojenie sa s povstaleckými jednotkami – sa nenaplnil.
Autor je historik
