Prosba o radu – debilní roboši
Potreboval by som radu. Na prednej kapote nového auta som včera večer našiel kus omietky z budovy, ktorú začali ráno zatepľovať… Polial som to vodou a skúšal jemne zotrieť a umyť, ale aj po navoskovaní zostali na mieste, kam omietka dopadla, jemné škrabance. Pravdaže nie je to nijaká tragédia, ale na novej káre čierna metalíza fakt potešenie… Ako to odstrániť?
Text z internetu, začiatok apríla 2009 (krátené a upravené)
Iný text z internetu, koniec júla 2005 (krátené a upravené):
Traja noční roboši
Zobudil som sa na akýsi hluk. Hodiny ukazovali 2:30. Sused-taxikár ide do roboty, pomyslel som si, štartuje auto. Ale keď „štartovanie“ trvalo už vari desať minút, šiel som k oknu a – neveril vlastným očiam: asfaltéri! Už ste niekedy počuli zvuk, aký vydáva mobilná pec na asfalt? Bum-bum-bum. A presne tak začala pracovať o pol tretej v noci na spiacom sídlisku. Jeho obyvatelia sa začali prebúdzať a sledovať robotníkov. Možno tým pozornejšie, že s nimi už mali niekoľkotýždňovú skúsenosť. Pred naším domom totiž mesiac predtým začali opravovať potrubie. Rozkopali kus chodníka, vytrhli jednu borovicu, časť potrubia opravili. Potom sa asi dva-tri dni nedialo absolútne nič. Keď robotníci zasa prišli, rozmlátili aj zvyšok chodníka, rozobrali múrik okolo kontajnerov a pustili sa aj do parkoviska. Potom zasa pauza. Týždňová. Nasledujúci víkend začali jamu zahrabávať, pekne pomaličky. Opravili múrik, naliali betón na chodník a parkovisko. Borovica je, samozrejme, už niekde preč a náhrada za ňu sa dá len ťažko čakať. Veď ďalších pätnásť zostalo… Zostalo však aj niečo iné – nedokončená práca. Chýbal asfalt na chodníku. A práve toho sa týkal hluk, čo ma uprostred noci zobudil. Obliekol som sa a zbehol trom robošom, ktorí sa na mňa len nechápavo dívali vysvetliť, že rušia nočný pokoj a ak neprestanú, zavolám políciu. Ale oni vraj – máme povolenie. Presnejšie, má ho majiteľ firmy, v ktorej robia. Dali mi číslo jeho telefónu, ale kým som sa stihol dovolať, pobalili sa a odišli. To číslo však bolo zrejme správne, pretože meno k nemu som na našom mestskom úrade našiel v sekcii „stavebniny“. O 5.45 ráno ma zasa zobudil ten zvuk … Ale aj tak som už chcel vstávať. Už som nechcel volať nikam. Napokon – sú to tiež ľudia, nemôžu sa variť na obed v horúčave, ktorú na dnes hlásia predpovede počasia. Radosť mať smäd.
Historicky znemožnení?
V oboch týchto zážitkoch je v skratke veľa z toho, čo pomerne presne (a neveľmi radostne) charakterizuje tých, po ktorých sa kedysi šliapalo ako po síce potrebných, ale predsa len párioch, potom sa okiadzali a vynášali do nebies (aspoň v jednej často sveta a aspoň oficiálne), takže oni sami nadobudli zavše až nezdravé sebavedomie a nezdravé pracovné návyky, či skôr zlozvyky, pre ktoré si neraz vyslúžili viac pohŕdania ako uznania. To sa týkalo špeciálne predstaviteľov niektorých remesiel, najčastejšie stavbárov, ale aj iných robotníkov.
A keď už aj oficiálne prestali byť vedúcou spoločenskou triedou, trochu rozpačito, akoby nevediac, aký postoj k nim zaujať, uvolili sa aktuálne spoločenské špičky posadiť ich dokonca do parlamentu. Ktovie, či nie naschvál, aby sa, ako Rudolf II. v satirickej rozprávkovej karikatúre Pekárov cisár a Cisárov pekár, historicky znemožnili. A podaktorým sa to náležite podarilo. Pravda, filmový Rudolf II. Jana Wericha to na rozdiel od robotníkov, ktorí zavše nevedia, čo činia (a nie iba v parlamente) sa v tej rozprávke išiel „historicky znemožniť“ celkom vedome. Umožnila mu to liecencia poetica tvorcov filmu.
Prešlo pár rokov, viacerí „historicky (seba)znemožnení“ predstavitelia fyzickej práce sa zase vrátili k tomu, čo im je bližšie ako dianie v parlamente. Kde a na akej úrovni sa ocitli osobitne tí, pri ktorých štatistiky posledných bezmála dvadsať rokov poukazovali na konjunkturálny boom, teda stavební robotníci? Nuž nielenže majú pri ustavične sa meniacich majiteľoch rôznych podnikov, podničkov, obchodíkov, krčiem a iných priestorov od výmyslu sveta stále čo prebudúvať, ale pri nájazdoch zahraničných investorov či developerov do našich miest aj čo búrať a stavať. Alebo v poslednom čase, v rámci osobitného fenoménu doby, keď vykurovanie domov a bytov veľmi výrazne načiera do našich účtov, najmä zatepľovať panelákové domy.
Termíny
„Prešiel bezmála rok a oni ešte stále neskončili,“ viac rezignovane ako rozčúlene mi nedávno hovoril kamarát, ktorého dom sa tiež stal obeťou zateplenia, rekonštrukcie a opráv toho, čo sa už v dome stalo životu nebezpečným. „Dakedy v máji prišli presviedčať, aby si dali svoje byty zatepliť aj tí, na ktorých sa zateplenie zo spoločných prostriedkov nevzťahuje, lebo majú balkóny, ktoré treba zo spoločného opraviť. Aj mňa presviedčali, že to bude užitočná investícia. Na čas vraj síce prídeme aj o súkromie, ale nemáme sa báť, všetko bude hotové do polovice leta, takže posedenie na balkóne si užijeme ešte túto sezónu.“
Okrem tej straty súkromia si však neužili nič iné. Pravda, ak vraj neráta, ako mu manželka doteraz píli uši, že si peniaze mohli šetriť radšej na krízu. A či mu hádam nestačili skúsenosti s „odborníkmi“, čo im pred pár rokmi menili okná. Tí tiež tvrdili, že to bude čistá práca, stačí všetko iba zakryť. A výsledkom bolo nielen more špiny, ale aj koberec zapracovaný do omietky pod balkónovými dverami. A ešte zima, ktorá do jednej z izieb prúdila cez nekvalitne vyrobené pevné okno bez otvárania či nevyhnutnosť večer čo večer znova nastavovať jedny z balkónových dverí, aby cez ne chlad prenikal aspoň o čosi menej ako pred výmenou…
Tiež mám svoje nie veľmi blahé skúsenosti, takže niet dôvodu neveriť, aj keď v detailoch sa naše skúsenosti azda trochu líšili. Že to nebude bohviečo ani v prípade zatepľovačov, pochopil sťažujúci sa kamarát, keď sa termín ukončenia prác posunul najprv o mesiac, potom o ďalší a ďalší a napokon boli balkóny oholené, bez zábradlí a skiel ešte aj krátko pred Vianocami, ba podaktoré aj pred Veľkou nocou. Či preto, že títo „roboši“ dodržiavali nočný pokoj, nezačínali pred siedmou a nekončili po dvadsiatej druhej ako tí z internetového zážitku, alebo že zavše doslova hodiny trvalo, kým sa vyhádali s predákom, kto, čo, kde a prečo bude robiť alebo ešte radšej nerobiť, lebo čo by tento robil, keď tamten nemusí a mal by, prípadne pre občasné pivné pauzy, ba dokonca pády z lešenia, ktoré sa uprostred dňa dvom z nich prihodili a bolo to treba zatušovať, nevedno.
Ťažké je to…
Dýchať do detekčných trubičiek ich vraj nenútili. Ale aj bez nich bolo dosť často všetko jasné: na niektorých bolo sem-tam už ráno vidieť, že majú za sebou niekoľko pohárikov. Potom vykladali, ako od nich utekajú manželky, „lebo veď viete, sme ako námorníci, stále sme preč z domu, na tých stavbách sa naučíme aj piť aj škaredo rozprávať, obliekame sa tiež len tak všelijako, občas sa tam zabudneme aj s nejakou miestnou fešandou, ťažké je to“. Alebo bohovali, čo je to za život: všetkým deťom, ba niektorí už aj vnukom nakradli (doslova tak sa vraj zo dvaja vyjadrili) na domy, v minulom režime aj teraz, zničili si v ťažkej robote chrbtice, kĺby, v prachu zo stavieb pľúca, a decká na nich aj tak kašlú. Dá sa potom neopiť?
„A tak im z niektorých bytov občas podali tu plech koláčov, tam obed, tu kus ovocia, ale aj fľašu. Ľuďom ich prišlo ľúto, že vlastne majú len akýsi pojazdný domov. Alebo dúfali, že si ich tým trochu naklonia, aby urýchlili robotu práve na ich múre či balkóne. Pravda je, že sa nadreli naozaj dosýta. Robili aj cez soboty a nedele, robili aj v tom najsilnejšom úpeku, keď kto len mohol, zaliezol do chládku, robili nonstop dvanásť hodín desať až dvanásť dní bez prestávky.“
Vyčítať im v tejto situácii, že obyvatelia domov márne čakali, aby po skončení upratali neporiadok okolo domu? Že neboli schopní upratať ani nástroje? Po sídlisku sa vraj povaľovali vodováhy, kladivá, našla sa aj vŕtačka, zostávali po nich pracovné odevy, ktoré nemali majiteľov, pracovné čaty sa ustavične menili, takže jednotlivé úkony na seba nenadväzovali a na výsledku to bolo poriadne vidieť. Nebolo zriedkavosťou, že na stavbe pracovali ľudia, ktorí nemali vôbec nijakú kvalifikáciu a narobili viac škody ako úžitku.
Príčina? Stavebných robotníkov, tvrdil vraj stavbyvedúci kamarátovi, ktorý mal nekonečnej rekonštrukcie plné zuby, je žalostne málo. A aj tí čo sú, nerobia vždy ako treba a zavše si navyše odskočia urobiť niekde nejakú nezdanenú fušku. Keby čierny pracovný trh v tomto odvetví nepodporovali sami zákazníci (lebo fuškári sú pre nich ochotní robiť s výraznými zľavami), možno by to tiež bol jeden z krôčikov na zlepšenie situácie. Lebo málo ľudí znamená aj viac pracovných úrazov – a nemusí to byť vždy len dôsledok alkoholu, ale neúnosnej pracovnej záťaže, ku ktorej sa nezriedka pridá aj nedodržiavanie bezpečnostných predpisov.
Je kríza vítaná?
Zamestnávateľ síce má „odstraňovať nebezpečenstvo a ohrozenie, robiť opatrenia na ich obmedzenie a odstránenie“, ale mnohí zamestnávatelia neberú tieto požiadavky vážne. Podľa odborníkov z oblasti bezpečnosti pri práci vytvoril stavebný boom taký tlak na rýchlosť, s akou sa stavby pripravujú, že priamo úmerne s ním rastie nebezpečenstvo chýb, ktoré môžu mať fatálne dôsledky. A nielen dôsledky na stavbárov, ale aj na obyvateľov zle postavených či zrekonštruovaných budov. Krivé steny, podlahy a nedoliehajúce okná, hrboľaté omietky, na ktoré si už náš človek pomaly zvykol možno v tomto svetle pokladať viac za kozmetické ako nebezpečné nedostatky. Pravda, ani to nemusí platiť úplne. Stačí, keď napríklad odtrhnutá plafónová omietka spadne na maličké dieťa.
V súvislosti s množstvom nekvalifikovaných robotníkov, ktorí kvalite stavieb či rekonštrukčných prác nepochybne nepridajú, ale aj s nedôslednou kontrolou zapríčinenou (verme, že len) chvatom, sa natíska otázka, čo s týmto stavom urobí súčasná kríza. Veď mnohé stavby sa teraz utlmujú a nové sa nezačínajú stavať. Zmení sa niečo? Inými slovami, zostanú na stavbách pracovať ľudia, ktorí to vedia? A ktorí robia, ako majú, teda dobre? Ktorých to, povedzme, naučili v zahraničí, kde, ako mi raz rozprával stavbár vycepovaný v Nemecku, si zadávateľ stavby po skončení smeny chodil denne pozerať nielen ako rýchlo, ale najmä ako kvalitne práca postupuje, a keď nebol spokojný, museli ju robotníci urobiť znova?
Veriť v čosi také je možno ešte väčšia utópia, ako veriť tomu, že proti súčasnej celosvetovej kríze budú účinné drobné kozmetické úpravy, alebo že bude krátka. Maslo na hlave totiž v tomto prípade nemajú len stavbári-roboši či zákazníci, ktorým sa s nikým nechce ťahať za prsty. Hoci, to sa týka skôr spoločenstiev vlastníkov bytových domov ako jednotlivcov. Ešte koncom minulého roka sa v súvislosti úvahami riešiť nedostatok kvalifikovaných stavbárskych robotníkov spomalením tempa vývoja stavebníctva pokladalo priam za kacírstvo a predpokladal sa prílev pracovných síl zo zahraničia. Súčasné utlmovanie stavieb a otáľanie so začiatkom nových sa aj vzhľadom na opatrnosť a obavy z nesolventnosti vrhajú aj na túto úvahu celkom iné svetlo.
Biznis je biznis
Napriek tomu sa, pravdaže, stavia. A práve preto sa každý usiluje ak už nezískať, tak aspoň neprerobiť. V tejto súvislosti si pomáhajú všelijako: Personálna agentúra hľadá schopných robotníkov na stavby so živnostenským listom-ak nemáte, pomôžeme vám ho vybaviť. Ide o výborne platenú prácu, v prípade záujmu volajte…
Takýto inzerát nie je zriedkavosťou, a pravdaže, nielen v odvetví stavebníctva. „Zamestnať sa na živnostenský list“, čo už samo osebe znie paradoxne, alebo sa zamestnať na čierno či poločierno – teda oficiálne robiť za minimálnu mzdu, neoficiálne k nej dostávať ešte nejaké tie dlaňovky – je také bežné, že sa to už pokladá za normálne a málokto si uvedomuje, aké negatíva z toho takýmto zamestnancom vyplývajú.
Aj tento spôsob zamestnávania, čo ako sa tvárime, že doňho ide každý človek so živnostenským oprávnením dobrovoľne, možno pokladať za obchod s ľuďmi, ba až nástroj „jemného“ násilia. Stačí si pripomenúť nedávne nepokoje v Podpolianskych strojárňach v Detve, ktoré prepúšťajú zamestnancov a na ich miesta prijímajú živnostníkov. A podľa Únie zamestnávateľov to nie je len detviansky prípad. Aj preto žiada vládu o zníženie odvodov. Práve ich platenie a nevyhnutnosť poskytovať riadnym zamestnancom aj isté sociálne zabezpečenie a štandard je totiž podľa únie príčinou toho, že podniky nielen radšej zamestnávajú nepravých živnostníkov, ale mnohé nútia do živnosti aj svojich súčasných zamestnancov – buď si vybavia živnosť a budú si všetky odvody platiť sami, alebo – dovidenia.
Naozaj by po znížení odvodového zaťaženia zamestnávatelia takéto správanie zmenili? Alebo by sa začali týmto druhom obchodu s ľuďmi, ktorý sa okrem najstaršieho remesla orientuje najmä na západ od našich hraníc práve na stavebných robotníkov, zdravotné sestry, šičky, opatrovateľky začali zaoberať v ešte väčšom meradle? A z tranzitnej krajiny, kadiaľ títo ľudia iba prechádzajú, by sa stala viac ako doteraz cieľová? Napokon už teraz nie je napriek oficiálnym štatistikám tajomstvom, že mnohí cudzinci z východnejších krajín Európy takto pracujú aj u nás. Stavebníctvo, v ktorom majú rozhodujúce postavenie súkromné podniky a ktoré má stále výrazný nedostatok kvalifikovaných pracovníkov, nie je výnimkou. Skôr naopak. A vzhľadom na to, že zo zahraničia na takéto miesta neprichádzajú len stavební robotníci, sa môže kvalita stavebných prác stať ešte problematickejšia.
Prečo nie? Dôvod, prečo u nás chýbajú kvalifikovaní stavební robotníci (ale tento problém sa týka aj iných odvetví), spočíva aj v nezáujme mladých študovať na stredných stavebných školách. Práca v stavebníctve je náročná, mzdy nie sú nijako extrémne atraktívne, a nepomáha ani fakt, že ich vyvažuje možnosť dostať sa pomerne ľahko a zadarmo – žiaľ, v tom sa veľa nezmenilo – k stavebným materiálom. Hendikepujúca je aj sezónnosť tejto práce a nevyhnutnosť byť celé týždne až mesiace mimo rodiny.
A tak si aj kvalifikovaní stavbári (a znova platí, že nielen oni), najmä ak im nerobí problém pracovať kvalitne, radšej ako doma hľadajú prácu v zahraničí, kde im za ňu zaplatia viac; mzdy stavbárov u nás sa v rámci Európskej únie pokladajú za jedny z najnižších. V tomto zmysle nie je nízka cenu slovenskej pracovnej sily nijakou konkurenčnou výhodou nášho stavebníctva, ako napokon z dlhodobého hľadiska nie je nijakou výhodou nijakého odvetvia.
Stále však treba mať na pamäti podiel čiernych zárobkov najmä u menších zamestnávateľov. Podľa odhadov Štatistického úrad Slovenskej republiky napríklad slovenskí občania v roku 2006 zaplatili 355,17 miliónov eur za stavebné úpravy, rekonštrukcie domov a bytov, ktoré vykonali remeselníci bez daňového dokladu a čiernu ekonomiku v stavebníctve tvorí 15- až 20-tisíc pracovníkov.
Podľa údajov zo Slovenskej akadémie vied je stavebníctvo síce vysoko výnosné odvetvie, ale zároveň ho charakterizuje problém s čiernou prácou. Výsledok – kvalifikovaných robotníkov oceňujú pomerne dobre, ale na stavbách pracujú aj robotníci z Ukrajiny za mzdy, za aké by naši ľudia nerobili. Alebo by niektorí aj robili a robia, ale tak, ako tí zo začiatku tohto textu.
Otázka je, prečo tento stav už celé roky (pojem celé roky vyjadruje aj roky ďaleko prevyšujúce počet 20) trvá. Stav nielen nekvalifikovanosti alebo nízkej kvalifikovanosti, ale stav všeobecnej nevzdelanosti predstaviteľov niektorých profesií a niektorých vrstiev obyvateľov. A prečo sa mu nevenuje patričná pozornosť. Tá nevšímavosť nás raz môže stáť veľa. Všetkých.
