Nebol vodcovskou osobnosťou svojej epochy, Viktorin ňou ani nechcel byť! On len neúnavne a vytrvalo realizoval a dôsledne doplňoval svojím podielom slovenský národný program.
Dvanásteho marca 1822 uplynulo 200 rokov odvtedy, čo sa v Zavare (pri Trnave) narodil katolícky kňaz, národný buditeľ a spoluzakladateľ Matice slovenskej Jozef Karol Viktorin. Čitateľov Slova som niekoľkokrát informoval o jeho živote a diele.[1] Čo ma k tomu primälo? Moje potulky za Slovákmi v Maďarsku. Iba pár kilometrov od pilíšskeho Senváclavu, dedinky donedávna slovenskej, kde býva výrazná osobnosť tamojšieho slovenského života a môj priateľ Rudo Fraňo, je mestečko Vyšehrad (nad Dunajom). Pre súčasníkov je známe ako miesto zrodu Vyšehradskej skupiny, ale aj ako pôvodné miesto hate dolného „naďmarošského“ stupňa vodného diela Gabčíkovo.[2] Práve tu v rokoch 1866 až 1874 pôsobil Viktorin ako farár a tu je aj pochovaný. Pri spoznávaní (ostatkov) slovenskosti dnešného Maďarska a bývalého Uhorska som toto bývalé kráľovské sídlo a hrob Jozefa Viktorina nemohol minúť.
Matica slovenská vyhlásila rok 2022 za rok odkazu štúrovcov. V, roku 1822 pred dvesto rokmi, uzrelo svetlo sveta až 13 osobností, ktoré aktívne prispeli k tvorbe slovenského národného pohľadu na svet. Zúčastnili sa pohybov rokov meruôsmych a významnou mierou sa podieľali na memorandovom i matičnom hnutí v roku 1861 a v rokoch nasledujúcich. Stručne ich predstavím: Ján Rotarides, revolucionár, učiteľ. Janko Kráľ, básnik, revolucionár. Ján Palárik, kňaz, spisovateľ, dramatik, organizačný pracovník. Ján Francisci, národný dejateľ, politik. Jakub Grajchman, básnik, notár. Ján Kalinčiak, spisovateľ, pedagóg. Samuel Galanda, notár. Samuel Dobroslav Štefanovič, dobrovoľnícky kapitán, publicista, redaktor. Ľudovít Jaroslav Šulek, revolucionár, tragicky zahynul v 1849. Peter Michal Bohúň, maliar, národovec. August Horislav Krčméry, kňaz, hudobný skladateľ. Štefan Marko Daxner, ideológ a vedúci predstaviteľ národného hnutia, politik, právnik, právnik. A, samozrejme Jozef Karol Viktorin, kňaz, národný buditeľ, vydavateľ a publicista. Čo meno, to vynikajúci cveng. Matica slovenská si počas celého roka pripomenie tieto osobnosti – skvelý ročník narodenia 1822.
Kostol sv. Anny na Baťáňovom námestí v Budíne (dnes Budapešť).
Foto: Jozef Schwarz
Vrátim sa k J. Viktorinovi, ktorý dvojsté narodeniny slávil 12. marca. Pandémia mierne ovplyvnila zámery v rodisku, ale v máji 2022 si Zavar uctí svojho rodáka spomienkovou slávnosťou, na ktorej bude odhalená aj pamätná tabuľa. Matica slovenská si svojho spoluzakladateľa pripomenula v deň narodenín textom na webe.[3] Štafetu viktorinských podujatí odštartovali naši krajania v Maďarsku. V nedeľu 20. marca 2022 mu odhalili v Kostole sv. Anny na Baťáňovom námestí v Budíne (dnes Budapešť) pamätnú tabuľu. J. K. Viktorin v tomto kostole kaplánoval v rokoch 1856 – 1866. Poďakovanie patrí budapeštianskej slovenskej samospráve, ktorá to zabezpečila. Slávnosti sa zúčastnili nielen miestni Slováci, ale i delegácia Matice slovenskej vedená predsedom M. Gešperom a zástupcovia obce Zavar na čele so starostom Lukášom Sochorom. Predchádzala tomu omša v maďarčine, na ktorej zaznelo aj slovenské slovo, ktoré tu nebolo zvykom ani za Viktorina. Vtedy Vodné mesto, ako sa táto časť Budína nazývala bola prevažne nemecky hovoriaca. Až dodatočne som zistil, že v tomto kostole sa 31. januára 1861 uskutočnila zádušná omša za v Prahe zomrelého Václava Hanku, osobnosť uznávanú v slovanskom svete (ale aj objaviteľa staročeských rukopisov neskôr označených za falzifikáty), ktorú zorganizovali spolu s Palárikom (ročník 1822) a pozvali všetkých Slovanov tam žijúcich, ba aj Maďarov a Nemcov. Prítomní bol opát a kanonik Jozef Kozáček, neskôr (po smrti Štefana Moyzesa) druhý predseda Matice slovenskej. Viktorin vo svojej krátkej správe o budapeštianskej panslávskej slávnosti uviedol:
„Slovania pešťbudínski svojej slovanskej a povďačnosti i uznalosti vlasteneckej dľa napomenutia nesmrteľného spevca „Slávy dcéry“:
,Jméno i prach svých mužu hlavných
Ctí Vlach, Němec, Francouz, Anglové:
I my vlastenci a bratrové,
Slávme slávně slávu Slávov slávnych!‘
v poťahu na zvečnelého spolurodáka svojho zadosť učinili.“[4]
Omša bola latinská, ale slová spomínajúcich odzneli v štyroch jazykoch: česky, nemecky, maďarsky a slovensky a J. Palárik prednášal slovo božie v staroslovenčine užívanej v liturgii.[5] Slovenské slovo tak opäť zaznelo v tomto chráme po 161 rokoch, teraz na počesť Viktorina.
Pamätná tabuľa odhalená 20. marca 2022.
Foto: Imro Fuhl, Ľudové noviny
Do jeho desaťročného pôsobenia u sv. Anny v Budíne spadajú podujatia, ktoré Viktorina zaradili medzi najobetavejších národných buditeľov a slovenských dejateľov. V roku 1857 po druhý raz navrhoval zriadiť Maticu slovenskú (i Spolok sv. Vojtecha). Spolu s J. Palárikom pripravil a v 1858 vydal almanach Concordia. V roku 1860 inicioval vydávanie časopisu Sokol, vydal prvé číslo almanachu Lipa, napísal a vydal Gramatiku slovenského jazyka v nemčine. V roku 1861 s Palárikom zakladajú Pešťbudínske vedomosti a za hlavného redaktora pozvú Jána Francisciho (ročník 1822). V tom istom roku vychádza jeho zásluhou Dielo Andreja Sládkoviča a slávnym memorandovým zhromaždením v Martine bol poverený spravovať príspevky na zriadenie Matice slovenskej. V roku 1862 vydáva druhý ročník almanachu Lipa a vychádza druhé vydanie jeho Gramatiky. Nasledujúci rok (1863) „zakladá“ Maticu slovenskú – stáva sa jej „výborníkom“. Pri príležitosti tisícročného príchodu Cyrila a Metoda vydáva Dielo Jána Hollého. V roku 1864 vydáva tretí ročník almanachu Lipa. O rok neskôr vydáva práce Jonáša Záborského: Básne dramatické (1865), následne Lžidimitrijády a Bájky (1866). Svojimi aktivitami sa pričinil o jazykové i organizačné zjednotenie slovenského národného hnutia. Skutočne veľkolepé činy obetavého jednotlivca.
Stotožňujem sa s hodnotením literárneho historika J. Hnilicu, ktorý píše: „…S istotou možno povedať, že bez Viktorinovej činnosti by sa v slovenskej literatúre daného obdobia takmer nič nebolo pohlo: prerušil roky ,suchoty a nemoty‘, takmer všetky slovenské a politické a literárne časopisy boli založené za jeho účasti, nabádal a doslova donútil niektorých štúrovcov (Hurban, Kalinčiak, Paulíny-Toth, Sládkovič a iní), aby začali znovu tvoriť a ich diela vydával. (…) Nebol vodcovskou osobnosťou svojej epochy, Viktorin ňou ani nechcel byť! On len neúnavne a vytrvalo realizoval a dôsledne doplňoval svojím podielom slovenský národný program, ktorý osnovali Ľudovít Štúr, Andrej Radlinský, Štefan Moyzes a ďalší, uvádzajúc zásady spomenutých predstaviteľov do praktického života. Ani nebol osihotený v tejto integračnej práci, mal v nej nemálo spoločníkov. Treba však zdôrazniť, že sotva niekto z oných ,frontových‘ národných bojovníkov z radov slovenskej inteligencie preukázal v podmienkach päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 19. storočia taký bystrý zmysel pre kolektívnu aktivitu a v takom rozsahu ako práve Viktorin!“[6]
Účastníci slávnosti odhalenia pamätnej tabule.
Foto: Imro Fuhl, Ľudové noviny
Pešťbudín v tom čase bol strediskom slovenského národného života. Na druhom brehu Dunaja v Terezove kaplánoval do roku 1862 Ján Palárik, verný spolupútnik Viktorina už od spoločných štúdií v kňazskom seminári. Aj jemu budapeštianska slovenská samospráva pred rokmi odhalila pamätnú tabuľu, podobne ako Štefanovi Moyzesovi, Šimonovi Klempovi a J. N. Bobuľovi.
A ako je to s doterajším pripomínaním Viktorina u nás na Slovensku? Spomenul som pamätnú tabuľu v jeho rodisku Zavare, ktorá bola inštalovaná na dome, kde sa narodil. Rodný dom na Viktorinovej ulici 22 už nestojí, ale Zavarčania uchovali pôvodnú tabuľu a pripomenú si svojho rodáka pred Obecným úradom taktiež na Viktorinovej ulici. Viktorinova ulica je aj v Bratislave medzi Košickou ulicou a Daxnerovym námestím (ročník 1822), polyfunkčný objekt tu situovaný nesie pomenovanie Viktória, azda podľa ulice. Viktoriniho námestie majú v Trnave-Kopánke, ale kamenná či iná pripomienka na jeho trnavské štúdia od základnej školy po ukončenie kňazského seminára chýba. Pamätné tabule sú v miestach všetkých jeho kaplánskych pôsobení: v Senici, Trstíne i v Skalici. Nie je toho veľa, skromnosť typická pre Viktorina počas jeho života poznačila tiež celospoločenskú pamäť na neho aj 200 rokov po jeho narodení.
Prehľad mojich príspevkov k Viktorinovi na Slove:
Pamätajme na Viktorína – nielen vo Vyšehrade
Vitajte vo Viktorínovom Vyšehrade
Viktorín a Vyšehrad
Jozef Viktorín – merná jednotka kvality slovenskosti alebo Správa o konferencii na jeho počesť
Vyšehrad a jeho (stredo)európske okolie
[1] https://noveslovo.sk/node/54600
https://noveslovo.sk/c/Pamatajme_na_Viktorina_nielen_vo_Vysehrade
https://noveslovo.sk/c/Vitajte_vo_Viktorinovom_Vysehrade
https://noveslovo.sk/c/Viktorin_a_Vysehrad
[2] https://noveslovo.sk/node/5451
[3] https://matica.sk/pred-dvesto-rokmi-sa-narodil-narodny-buditel-jozef-karol-viktorin
[4] VAVROVIČ. J.: Ján Palárik jeho ekumenizmus a panslavizmus, Martin 1993, s. 133 – 134
[5] KISS. Csaba G.: Pešť a Budín ako duchovné strediská Slovákov (1859 – 1868). In: Zborník: Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov, Budapešť, 1998, s. 25
[6 HNILICA. J.: Literárne a gramatické dielo Jozefa K. Viktorina, Bratislava 2009, s. 14 – 15
