Osmy raz na Pilíši, tohto roku na počesť Juraja Migaša

Na kopce (najmä na tie vyššie a väčšie) sa vystupuje zvyčajne raz za život, na niektoré sa podarí zo dva razy. Častejší v mojom prípade bol len Urpín nad mojou nerodnou Bystricou, na Krížnej som bol azda poltucetkrát. V Malých Karpatoch bola viacerými návštevami poctená Vysoká. Prím zohráva Ďumbier, v Mýte pod ním som trávil mnoho nielen prázdninových dní. Ani sa mi veriť nechce, ale dosiahnutie vrcholu menom Pilíš (maďarský Pilis, staroslovensky Pleš), ktorý dokonca nie je na území dnešného Slovenska, je absolútnou jednotkou môjho vrchárenia. Počas desiatich rokov som ho poobdivoval zo všetkých strán a pohľadom z neho som sa kochal deväťkrát.

Veľkú zásluhu na tom majú Slováci z Maďarska, osobitne tí spod Pilíša. Aj tohto roku sa uskutočnil výstup na Pilíš. Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadala výstup na vrchol Pilíša 8. mája 2016. Je to tradičná pešia túra Pilíšanov pod názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“. Cieľom podujatia bolo a vždy bude vzdať poctu pamiatke našich predkov, ako aj zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Tohtoročná v poradí už ôsma spoločná pešia túra na vrchol Pilíša opäť poskytla vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami. Organizátori sa odteraz rozhodli usporadúvať túru každoročne na pamiatku jej hlavného iniciátora, oduševneného predstaviteľa Slovenska a slovenskosti, večného optimistu a veľkého priateľa Pilíšanov, vynikajúceho diplomata – veľvyslanca Juraja Migaša (1957 – 2015).

Preto od tohto roku nesie názov Memoriál Juraja Migaša. Pri tejto príležitosti na úvod túry odhalili na budove Domu pilíšskych Slovákov v Mlynkoch pamätnú tabuľu Jurajovi Migašovi. Bola to veľká paráda. Začala sa štátnymi hymnami. Jednotlivé príhovory oddeľovali pesničky i poetické slovo. Medzi prítomnými bol Jozef Migaš – bývalý predseda slovenského parlamentu, aj predseda SDĽ, diplomat a Jurajov bratranec. Prihovorila sa i vdova po Jurajovi Jelena Migašová. Na spoločné stretnutia spomínali organizátori z Pilíša, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Alžbeta Hollerová-Račková, za veľvyslanectvo SR v Budapešti vystúpil Milan Kurucz. Úctu vzdal aj predseda Úradu pre spoluprácu so Slovákmi v zahraničí Ján Varšo. Hold Jurajovi Migašovi prišli vzdať mnohí domáci i cezhraniční priatelia. Všimol som si predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú, Jurajovho kolegu z diplomacie Milana Dubčeka, syna Alexandra Dubčeka, riaditeľa Slovenského inštitútu Gábora Hushegyiho, novinára a spisovateľa Zola Barkányiho, Pavla Beňu, ale aj predsedu Matice slovenskej Mariana Tkáča. A nech mi prepáčia tí, ktorých nemenujem.

Po desiatej hodine sa začal vlastný výstup na vrchol. Chodníček po jeho juhozápadnom úpätí po opustení lesa sa kľukatí serpentínami a ponúka pekné výhľady. Najkrajšia odmena je na samotnom vrchole. Okrem potešenia z dosiahnutia cieľa poskytuje druhý rok postavená rozhľadňa Eusébia Ostrihomského (zakladateľ pavlínského rádu, ktorý pod kopcom sídlil) čarokrásne výhľady. Smerom k nám sme videli nivu dolného Hrona, ktorú na obzore rámovali Zobor, Žibrica, chladiarenské veže Mochoviec, Sitno. Pri dobrom počasí máte plastické mapy Pilíšskeho okruhu s polomerom 20 kilometrov ako názornú pomôcku zadarmo. No zadarmo ako a zadarmo, nejakú fyzickú námahu musíte vynaložiť! O občerstvenie pod rozhľadňou sa postarala družobná obec Mlynky zo Spiša na Slovensku. A, samozrejme, všetci účastníci. Koláčov i pitia bolo dostatok. Prispela aj široká rodina Migašovcov a rodná obec Juraja Migaša – Pušovce pri Prešove. Bolo aj veselo. Hralo sa na harmonike a na ozembuchu, spievalo i tancovalo. Stretnutie dobrých ľudí, Slovákov i Maďarov sa vydarilo. Aj počasie vyšlo.

Účastníci pochodu v cieli.

To nebolo všetko! Dobrá nálada, spev, hudba, rozhovory, koláče a iné občerstvenie mali svoje miesto aj po návrate do východiska, k Domu pilíšskych Slovákov. Po celý čas Memoriálu Juraja Migaša, pred výstupom, počas neho, na vrchole i po návrate sme cítili veľké zadosťučinenie z výsledkov tunajšej „misie“ Juraja Migaša, zo skutočne úprimnej odozvy nielen miestnych na jeho ľudské činy. Tá kamenná tabuľa je to najmenej, čo sme mu mohli obetovať. Pripomínajme si ho usmiateho, dobrosrdečného a najmä vytrvalého v každodennej práci. A konkrétne na príklade Pilíša, na pozadí slovensko-maďarských vzťahov, predovšetkým ako veľvyslanca slovenskosti, veľvyslanca ľudskosti.

Rodina Migašová na vrchole.

Na záver si musím prihriať svoju polievočku a pochváliť môjho výborného priateľa Ruda Fraňa, tamojšieho Slováka zo Senváclavu. Ak do tejto dedinky zavítate – po maďarsky Pilisszentlászló (nad Visegradom), zastavte sa v jeho „Jánošíkovej krčme“. Práve on mal nemalú zásluhu na „vrcholovej“ organizácii „migašovského“ stretnutia. Vlastnými prostriedkami, za súhlasu správy Národného parku, zabezpečil dovoz občerstvovacej techniky a prevoz menej pohyblivých účastníkov k rozhľadni na vrchole Pilíša. A bolo to u Ruda Fraňa v Senváclave v jeho hoteli, ako si spomínam, kedy som Juraja Migaša (vtedy veľvyslanca Slovenska v Budapešti) videl prvý raz. V júni 2008. Zostal mi (a nielen mne) v pamäti ako dobrý, veselý, ale vždy človek na správnom mieste.

Teším sa o rok na stretnutie na druhom ročníku Memoriálu Juraja Migaša.

Jožo Schwarz – Pilíšan voľbou.

Sprava Ján Varšo predseda Úradu pre spoluprácu so Slovákmi v zahraničí (ÚSSZ), Milan Dubček,
Jaroslav Janok, matičiar zo Štúrova, Ľudovít Pomichal, pracovník ÚSSZ.