Britský premiér Boris Johnson zamýšľal „premoriť“ stádo. Silnejšie kusy zvíťazia, slabšie odpadnú. Vedci z oblasti imunológie a epidemiológie na základe štatistík sú schopní rozpísať modely, čo s nami vírus urobí. A kedy to nastane.
Politici nie sú odborníci, stratégie volia na základe sumáru vedomostí, ktoré majú na stole. Rozhodnúť však musia, aj s dôsledkami. Boris Johnson povedal, že proste veľa ľudí zomrie. Podľa štatistík by to mali byť najmä starí a na iné choroby trpiaci ľudia. Telo nevie bojovať na toľkých frontoch.
My sme v tom čase mali predsedu vlády, ktorý sa tiež rozhodoval za pochodu. Vcítene. A tak sme začali nosiť rúška, učiť sa a pracovať z domu. Británia žila v tom čase ešte bezstarostne. Na FB sa slovenský barman z Londýna a slovenská reštaurátorka z Rakúska vysmievali z našej karantény. Na našom vidieku sa ľudia tiež ešte čudovali. Čo v tej Bratislave bláznia? Veď u nás nič nie je.
V decembri minulého roka sa čosi začalo diať v Číne, v januári sme už sledovali stavanie nemocníc. V rekordnom čase, za 12 dní. Kvalitní žurnalisti, ako sami seba titulujú, písali, že vo Wu-chane ide o potemkinovskú dedinu. Ale všetko to bolo ďaleko. Ako sa to sem zavlieklo? Máme sa báť? Boris Johnson sa určite radil s odborníkmi, keď vyriekol tie osudné slová: áno, vírus je tu, mnohí ochorejú, ale získame tým stádovú imunitu. No a, áno, mnohí prídu o svojich blízkych. Lenže mŕtvi majú svojich príbuzných – a to sú voličky a voliči. Tí mu to raz spočítajú. Na rakvy v Madride už nestačil zimný štadión… V takej chvíli musia politici z mierových čias siahnuť na dno svojich schopností – a konať zodpovedne.
Pred takmer desiatimi rokmi nakrútil dánsky režisér Lars von Trier film Melanchólia. Kritici ho nazvali prekrásnym filmom o konci sveta. Zánik ľudstva je vyobrazený prostredníctvom sestier Justine a Claire. Tá prvá sa vydáva v rozprávkovom honosnom vidieckom sídle staršej sestry. Svadba má scenár aj režiséra, všetko je vznešené a krásne, zábavné a nablýskané. V tej bohatej rodine navonok nič nechýba. Iba prirodzená ľudská príbuznosť. Medzi rodinami, medzi priateľmi, medzi dcérou a matkou, medzi spolupracovníkmi, priateľmi – rozpad je dokonalý. Sledujeme úplnú osamelosť uprostred prestretých stolov. Svadobčania vypúšťajú balóniky so želaniami a tie sa na oblohe stretávajú s krásnou červenou planétou. Je to len hviezda, ktorá sa blíži, ale ešte nič neznamená. Depresívna Justine zo svadby zuteká.
V druhej časti filmu, v domácom sídle Claire, je na oblohe hrozivá planéta, vedci upozorňujú na výpočty, podľa ktorých asi Zem neminie. Ľudia sa zásobujú, manžel Claire ju síce upokojuje, no priváža plné autá… Nepokoj, podráždenie, obava, strach. V hľadáčiku astrálneho ďalekohľadu sa tá približujúca sa červená guľa už nedá prehliadnuť. Vo chvíli, keď nastáva totálny zánik, depresívna Justine jediná sa zdá pripravená. No nohy sa jej zabárajú stále hlbšie do bahna. Zánik – a osamelosť víťazí. Nech nezvíťazí aj dnes medzi nami!
(Text vyšiel na Pravda.sk, 8. 4. 2020)