Devätnásť ľudí vrátane šiestich detí zabitých vo štvrtok na poludnie pri samovraždenom útoku palestínskeho komanda na reštauráciu v centre Jeruzalema a ďalšie nevinné obete nielen na jednej, ale i na druhej strane, svedčia o tom, že izraelsko-palestínsky konflikt takto nemôže dôjsť k východisku z krvavého bludiska.
Keď nastúpil namiesto Ehuda Baraka na premiérsky post jastrab Ariel Šaron, pripravil krajinu na to, že riešenie konfliktu v krajine vezme tvrdo do svojich rúk. Zrejme tak, ako v prípade dávnejšej masakry v palestínskych táboroch Sabra a Šatíla, na ktorej mal rozhodujúci podiel. Muž, ktorý evidentne nevie hovoriť inak ako rečou sily a oproti Barakovmu štýlu „cukru a biča“ využíva len bič, nemôže doviesť Izrael k mieru a pokojnému životu. Veľmi dobre pritom vie, že obzvlášť v danom konflikte každá násilná akcia vyvoláva reakciu. Keďže Palestínčania nemajú k dispozícii bombardéry a tanky, využívajú zbraň slabších – terorizmus. Ako dokázal štvrtkový samovražedný útok, následky nie sú o nič menej krvavé ako letecký nálet či paľba z tanku. Plač tých, ktorí smútia za svojimi najbližšími, je rovnako usedavý a pochopiteľný pri obetiach na jednej i na druhej strane.
Izraelský minister obrany Benjamin Ben-Elizer hneď po atentáte prediskutoval s armádnymi generálmi odvetné opatrenia, čo znamená, že špirála násilia sa bude krútiť ďalej. Jednostranné pramene pripomínajú, že počas desiatich mesiacov palestínskeho povstania – intifády zahynuli pri samovražedných útokoch palestínskych extrémistov z radov Islamského džihádu či Hamasu desiatky Izraelčanov. Zabúda sa však, že Palestínčanov počas tejto desaťmesačnej krvavej konfrontácie zahynulo takmer štyrikrát viac (132:513). Je však zbytočné sa tu oháňať smutnými číslami, ktoré budú onedlho určite ešte vyššie. Na jednej i na druhej strane.
Jediným riešením je vrátiť sa späť k rokovacím stolom. Predtým či popritom však treba urobiť poriadok s radikálmi palestínskymi aj izraelskými. S tými, čo šíria teror priamo – zbraňami, ale aj s tými, čo vydávajú rozkazy. Spojením síl v tomto smere preukážu obe strany konfliktu, že ich úsilie o dosiahnutie rovnoprávneho mierového spolužitia na území posvätnom pre Židov i Arabov je úprimné.
Autorka (1952) je publicistka
