Oni prídu, nemajte strach

Tento strach živí skúsenosť zo začiatku 90. rokov, keď svoje domovy opustilo viac ako päť miliónov Stredo- a Východoeurópanov. Mnohí z nich sa vrátili späť domov. Niektorí boli k návratu donútení. Odvtedy rôzne štúdie a dotazníky predpovedajúce vysoký pontenciál prisťahovalectva posilňujú existujúcu nedôveru. Majú teda pravdu odporcovia rozširovania Európskej únie (EÚ) na východ?

Všetci nemajú jasno V pobaltských krajinách, v Poľsku, na Slovensku, v Slovinsku, v Česku a Maďarsku žije okolo 70 miliónov ľudí, z nich 59 miliónov budúcich občanov EÚ starších ako 14 rokov. Z nich 4,7 milióna prejavuje záujem o vysťahovanie sa na západ. V skutočnosti len málo z nich sedí na zbalených kufroch. Kto sa presne pýta, dozvie sa nepresné odpovede. Len asi 820 000 ľudí má jasnú predstavu, čo budú na západe robiť a kam majú ísť. Skoro polovica z nich by chcela ísť do Nemecka, tretina do Rakúska a zvyšok do Škandinávie, Švajčiarska alebo do Severnej Ameriky. Potenciálni migranti chcú ísť spravidla na krátkodobý alebo strednodobý pracovný pobyt na západ. Mnohí z nich by najradšej pendlovali.

Tak to bolo aj pri rozširovaní únie na juh. Aj vtedy varovali ustarostené hlasy pred masovým prisťahovalectvom z Grécka, Španielska a Portugalska. Preto sa dohodli dlhé prechodné lehoty na voľný prístup Grékov, Španielov a Portugalcov na pracovné trhy ostatných krajín EÚ. Ale Juhoeurópania neprichádzali, lebo pre viacerých otvorilo členstvo nové šance vo vlasti. A mnohí, ktorí v šesťdesiatych rokoch svoju vlasť opustili ako gastarbeiteri, sa po vstupe do EÚ vrátili domov.

Existujú odhady ekonómov, ktorí sa neopierajú o dotazníky, ale zakladajú sa na hodnotách vychádzajúcich zo skúseností. Rozdiel miezd o desať percent dá v krajine s nižšími mzdami do pohybu ročne 0,05 až 0,15 percent obyvateľstva. Pri 20-percentnom rozdiele miezd je to už 0,1 až 0,3 percent. Keď tieto hodnoty prenesieme na EÚ a jej kandidátov na prijatie, do roku 2030 sa do 15 členských štátov prisťahujú 4 milióny cudzincov. Dotazníky sociológov a modelové výpočty ekonómov prichádzajú k podobnému výsledku. Môžeme počítať so 4 až 4,7 miliónmi prisťahova

Masové presuny – historický fenomén Nie je to prvé ani najväčšie sťahovanie z východu na západ, ktoré by Európa kedy zažila. Masová migrácia existovala na našom kontinente od čias priemyselnej revolúcie v neskorom 18. storočí. Medzi rokmi 1800 až 1950 opustilo svoje domovy a emigrovalo okolo 60 miliónov Európanov do zámoria, predovšetkým do Severnej Ameriky. Okrem toho putovali poľskí a ukrajinskí robotníci po státisícoch do vznikajúcich centier produkcie uhlia, železa a ocele – Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie. Prosperujúce veľkomestá kontinentálnej Európy priťahovali i mnohých slovanských prisťahovalcov z českých krajín, z Galície a pruskej časti Poľska.

Zároveň z Ukrajiny, z ruskej časti Poľska a z Pobaltia utekali státisíce východoeurópskych Židov pred antisemitizmom, pogromami a materiálnou núdzou. Etablovali sa ako nové etnicko-regionálne menšiny v Berlíne, Paríži a vo Viedni, metropolách 19. a začiatku 20. storočia. Ale tiež v mestách ako Vilnius, Ľvov, Varšava a Praha. Žiadna z týchto židovských obcí neprežila éru národného socializmu a Druhú svetovú vojnu. Oproti tomu mohla väčšina slovanských imigrantov za prácou zostať tam, kde sa usadila. Ich deti a vnuci sa asimilovali. Len priezviská v mestách ako Paríž, Berlín, Viedeň, v oblasti Porýnia alebo Lotrinska ešte pripomínajú prvé masové prisťahovalectvo z východnej časti Európy.

Príčiny nedobrovoľných odchodov Priemyselná revolúcia nebola jedinou príčinou sťahovania z východu na západ. Popri hospodárskych existovali aj politicko-spoločenské príčiny. V západnej Európe a v Severnej Amerike sa skôr ako inde etablovali demokratické systémy, ktoré rešpektovali občianske a ľudské práva. Ústava a rozsudky garantovali všetkým občanom, väčšinou aj legálnym prisťahovalcom, majetok, voľnosť prejavu, slobodu vierovyznania – teda práva, ktoré im v ich vlasti sčasti feudálna, sčasti štátna vrchnosť upierala. Tam, kde bol feudalizmus zrušený, nastúpili v strednej a východnej Európe na ich miesta nacionalisti, ktorí príslušníkov náboženských a iných menšín utláčali alebo donútili k emigrácii.

Ruská októbrová revolúcia 1917 a založenie nových štátov v roku 1918 spustilo veľké sťahovanie z východu na západ. Vyše 1,5 milióna obyvateľov z novovznikajúceho Sovietskeho zväzu ušlo. Z dovtedy Poliakmi osídlených oblastí ZSSR vyhnali 1,1 milióna osôb. V tom istom čase emigrovalo z Poľska, Československa a Rumunska 1,2 milióna Nemcov a po nemecky hovoriacich Židov do Nemecka a Rakúska. Boli to bývali úradníci, učitelia, vojaci wilhelmovej cisárskej ríše ako aj Rakúska-Uhorska. Ale aj mnohí iní, ktorí sa novými hranicami z rokov 1918-1920 stali doslova cez noc príslušníkmi nemecky hovoriacich menšín, a ktorým sa táto situácia vôbec nepáčila.

Ďalšia vlna prevažne nedobrovoľného sťahovania z východu na západ bola výsledkom nacionálno-socialistickej (NS) politiky. Medzi prvými emigrovalo medzi rokmi 1933 a 1939 minimálne 450 000 Židov z Nemecka, v roku 1938 z Rakúska a v roku 1939 z obsadených Čiech. Okolo 625 000 v zahraničí žijúcich Nemcov NS-režim v rámci tzv. politiky „domov do Ríše“ prinútil presídliť sa z Pobaltia, Ukrajiny, Kaukazu, Rumunska, Slovinska a južného Tirolska do Nemecka. Ešte vyššie bolo číslo Stredoeurópanov a Východoeurópanov, ktorých NS-režim zavliekol na nútené práce do Nemecka a Rakúska. Celkovo bolo v Nemecku počas vojny najatých okolo 8,5 milióna robotníkov, vojnových zajatcov a vojnových trestancov na nútené práce.

Povojnové sťahovanie národov Porážka Nemecka v Druhej svetovej vojne a politické znovuusporiadanie v roku 1945 viedli k dosiaľ najväčšiemu presunu usadeného obyvateľstva na našom kontinente. Vyše 12 miliónov východných a sudetských Nemcov sa dalo počas zrútenia NS-režimu na útek, alebo ich v nasledujúcich mesiacoch a rokoch vyhnali. Viac ako polovica z nich pochádzala z bývalých nemeckých území na východe, ktoré v roku 1945 pripadli Poľsku a ZSSR. Zvyšok prišiel z iných oblastí Poľska, zo znovuobnoveného Československa, ako aj z Maďarska a Juhoslávie.

V Jalte a Postupimi spojencami odsúhlasené etnické čistky postihli iné národy. Okolo dvoch miliónov Poliakov muselo opustiť svoje sídla v bývalom východnom Poľsku, ktoré sa stali súčasťou Litvy, Bieloruska a Ukrajiny. Poľské úrady sa usídlili vo Východnom Prusku, Pomoransku, a Sliezsku, teda v oblastiach, odkiaľ krátko predtým vyhnali Nemcov. Naproti tomu Poliakov donútilo vysťahovať sa okolo 500 000 Ukrajincov a Bielorusov.

Nakoniec, postihnutých zostalo aj 300 000 príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku, v Sedmohradsku a vo Vojvodine. Vysídlili ich do povojnového Maďarska, alebo na rozkaz vtedajších vlád vymenili za iné menšiny. Tak sa dostalo 115 000 Čechov a Slovákov z Maďarska a Zakarpatskej Ukrajiny do Sudet a iných kedysi Nemcami osídlených regiónov. Skoro 200 000 Talianov ušlo z Istrie, Dalmácie a Slovinska, alebo ich odtiaľ vyhnali. Aj v Severnej Európe existoval veľký počet nedobrovoľných pútnikov z východu na západ. Medzi rokmi 1941 a 1946 ušlo 400 000 Karelanov do Fínska, pretože ich domovina po porážke Fínska pripadla Sovietskemu zväzu.

Migrácia v čase studenej vojny Od roku 1950 utlmila studená vojna migráciu z východu na západ. Nikdy ju však celkom nepotlačila. Do postavenia múru ukázalo svojmu štátu chrbát 3,8 milióna občanov NDR. Viacerým obyvateľom východnej Európy sa tiež podarilo v obdobiach liberalizácie alebo slabosti ich štátno-socialistikého systému vysídliť do západnej Európy. Niečo podobné platilo pre rok 1989. Útek desasťtisícov občanov NDR na veľvyslanectvo Nemeckej spolkovej republiky a cez maďarsko-rakúsku hranicu oznamoval koniec socialistického režimu. Keď sa to stalo, v rokoch 1989/90 sa v priebehu štrnástich mesiacov presídlilo viac ako 900 000 východných Nemcov na západ. Bez tejto masovej migrácie by v roku 1990 sotva došlo tak rýchlo k hospodárskej a menovej únii.

Charakteristické pre migráciu počas studenej vojny nebol len útek nespokojných Východoeurópanov. Bolo to aj politicky regulované vysťahovávanie menšín. To sa týkalo predovšetkým Židov a vysťahovalcov s nemeckými koreňmi zo Sovietskeho zväzu, Rumunska a Poľska. Pre emigráciu vlády v Bonne, Washingtone a Jeruzaleme vykonali veľa a s úspechom. Do roku 1988 prišlo na západ okolo 2,7 miliónov príslušníkov nemeckých a židovských menšín.

Koniec politického delenia Európy prispel koncom osemdesiatych rokov k zatiaľ poslednej veľkej vlne vysťahovalectva z východu na západ. Číslo vysťahovalcov s nemeckými koreňmi a židovských emigrantov sa v priebehu niekoľkých mesiacov zviacnásobilo. Mnohí si na svojej ceste na západ išli hľadať prácu, iní si podali žiadosť o azyl a snažili sa o uznanie štatútu vysťahovalca. K tomu treba prirátať vysoký počet vojnových utečencov a obetí etnických čistiek z Chorvátska a Bosny, neskôr tiež zo Srbska a Kosova. Následky máme ešte v pamäti, politické odpovede tiež. Medzi rokmi 1982 a 1992 stúpol počet pútnikov z východu na západ z menej ako 100 000 na okolo 3 milióny ročne.

Nová opona či noví ľudia? Politici, ktorí ešte donedávna potvrdzovali víziu Európy bez hraníc, sa spamätali a rýchlo zmenili mienku. Mnohé štáty EÚ zostrili právo na azyl, od občanov východnej Európy žiadajú znova víza a koordinujú obranné opatrenia. Na svojej strane hraníc začali kontrolovať tie úseky, ktoré boli desiatky rokov z druhej strany uzatvorené. Toto všetko prišlo namiesto kedysi liberálnej praxe prijímania občanov východnej Európy a Sovietskeho zväzu západom. Tento reštriktívny obrat má čo do činenia nielen so zväčšujúcim sa skeptickým postojom voči prisťahovalectvu do jednotlivých cieľových krajín, ale aj s koncom konfrontácie systémov. Počas studenej vojny slúžili migranti z východu ako dôkaz toho, že trhové hospodárstvo a parlamentná demokracia je atraktívnejšia ako plánované hospodárstvo a socializmus. Taký dôkaz už od roku 1989 netreba.

Nový migračný režim Európy je účinný. Počet nových prisťahovalcov z východu klesol v celej EÚ pod 500 000 ročne. Celkovo sa dnes v západnej Európe legálne zdržuje vyše troch miliónov občanov zo štátov východnej a strednej Európy, ako aj nástupníckych štátov Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. K tomu treba prirátať viac ako tri milióny vysťahovalcov s nemeckými koreňmi. Okrem toho je tu neznámy počet osôb, ktoré sa zdržujú v západnej Európe nelegálne. Väčšina z nich nezaberá pracovné miesto domácim ani usadeným cudzincom. V porovnaní s ostatnými ich nižšie odmeňujú a sú bez sociálneho poistenia. Pracujú v domácnostiach, kde opatrujú deti, v záhradách, v poľnohospodárstve, alebo na stavbách. Bez týchto nelegálnych prisťahovalcov by bol život západoeurópskej strednej vrstvy, ale aj pre mnohých poľnohospodárov podstatne namáhavejší.

Rozširovaním EÚ na východ porastie aj migrácia, ktorá mnohým naháňa strach. Vzhľadom na starnúci a klesajúci počet obyvateľov sa však môže stať nádejou na záchranu. No aj keby malo prísť všetkých 4,7 milióna Východo- a Stredoeurópanov, ktorí pomýšľajú vysťahovať sa, nedokáže to zastaviť pokles počtu obyvateľov v Nemecku, Rakúsku, alebo Taliansku. Z dlhodobého hľadiska noví členovia EÚ z východnej Európy neprichádzajú ako ohniská neustáleho putovania z východu na západ do úvahy. Zavedením trhového hospodárstva došlo aj tam ku zreteľnému poklesu pôrodnosti.