V priebehu štyroch májových dní som precestoval viac ako 1 300 km vlakom. Dvakrát na trase Bratislava – Budapešť a raz na trase Bratislava – Veľký Maroš/Vyšehrad. Tá námaha sa mi oplatila. Okrem potešenia z pohľadu z okna na krajinu, ktorou kráčala aj naša slovenská história, som sa presvedčil o skutočne rozvetvenom až košatom slovenskom živote v Maďarsku. Moja druhá cesta viedla do Mestského hájika (Városliget) neďaleko Sečeniho termálnych kúpeľov v širšom centre Budapešti.
(Zo súčasného slovenského života v Maďarsku – časť prvá)
Pri maďarskej tisícročnici (zaujatia vlasti) koncom 19. storočia pripravili organizátori veľkolepú pripomienku. Patrila k tomu aj stavba dnešného poľnohospodárskeho múzea, reprezentujúca repliky top stavebných pamiatok a ich častí z vtedajšieho Uhorska. Vedľa nej, na okraji vodnej priekopy sa rozrastá aleja búst významných poľných hospodárov minulosti (dnes by sme povedali – farmárov). Zatiaľ ostatný je Ondrej Achim L. Náš Ondriš.
Na úvod niekoľko informácií o tom, kto bol a kto je Ondriš Achim. (V maďarčine píšu prvé „a“ dlhé, ale to píšu vždy. Rozhodol som sa zásadne pozmeniť históriu a písať jeho meno v slovenčine, krátko.) Ondro Achim bol dolnozemský sedliak z Bekešskej Čaby (kde sa narodil sa 15. marca 1871 a aj zomrel 15. mája 1911) a Gerendášu. Bezpochyby Slovák. Aj keď dolnozemský. Gazda, roľník telom i dušou. Sociálne, dokonca spoločensky cítiaci. To ho viedlo k politickému organizovaniu roľníctva. Na začiatku 20. storočia zažiarila jeho spoločenská a politická hviezda. Založil roľnícku stranu, viedol ju a stal sa poslancom Uhorského snemu.
Veru tak, slovenským poslancom, ktorého vo výpočte slovenských ablegátov tej doby na našej strane Dunaja často prehliadame. Na Slovensku Achima prehliadame tak povediac celostne. Akoby jeho politická činnosť a obrana roľníka strácala na význame, pretože bola územne ohraničená – dolnozemská,. Posunutá na okraj krajiny, tam kdesi na Maďare. Pritom absolútna väčšina tamojších dolnozemcov neboli Maďari, ale Slováci. Slováci na rozdiel od Maďarov majú pre obyvateľov vtedajšej našej spoločnej domoviny Uhorska pomenovanie Uhri V správnom a pravdivom podchytení národnostnej otázky v Uhorsku (nie Maďarsku!) chybujú nielen Maďari, ale aj my obyvatelia vtedy severného Uhorska – Slováci.
Napríklad J. Juríček (okrem iného autor známej knihy o M. R. Štefánikovi), ktorý v práci o Milanovi Hodžovi píše: (Hodža) „neskôr sa spriatelil s čabianskym sedliakom Ondrejom Achimom, ktorému najvyšší súd zrušil právoplatne získaný poslanecký mandát. Keď Hodža s Rumunom Vladom agitovali dolnozemských vidieckych Maďarov (!), Achim stal po ich boku. Boli to základy roľníckodemokratickej spolupráce s Maďarmi (!)“. Opakujem, Hodža neagitoval Maďarov ani nebudoval základy spolupráce s Maďarmi, ale agitoval a spolupracoval s obyvateľmi Uhorska v Békešskej oblasti, z ktorých boli Maďari len poniektorí a vo výraznej menšine. Sám Juríček vo svojej knihe pokračuje: (Hodža) „najprv rečnil po maďarsky. Pri svojom vyznaní: Prišiel som na Čabu nielen ako zástupca práva ľudu vo všeobecnosti, ale aj ako Slovák k pokrvným bratom, (…) pokračoval po slovensky. (…) Slovenskí roľníci (aha už nie Maďari!) tu počuli prvý raz rečniť o politike vo svojej materčine“.
Ondriš nemal ľahký život. Ani smrť. V máji 1911 ho zavraždili bratia Žilinskovci. Aby som bol národnostne dôsledný – dolnozemský Slováci dolnozemského Slováka. Život a smrť „nášho Ondriša“ je dodnes trestuhodne nevyužitá prostredníctvom kultúrnych artefaktov v súčasnej dobe mediálnej akčnosti. Storočnica od jeho úmrtia bola podnetom aj pre Slovákov v Maďarsku zviditeľňovať jeho osudy a odkazy. Vydali viacero publikácií a spolu zabezpečili postavenie jeho busty. Pri nej pravidelne v máji organizujú spomienkové podujatia.
Tak sa stalo aj tohto roku vo štvrtok 11. mája. Po štátnych hymnách Maďarska a Slovenska sa prihovorili: Alžbeta Hollerová Račková, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy, Michal Hrivnák predseda slovenskej samosprávy 12. obvodu Budapešti a veľký propagátor Achimovho odkazu a Dr. Helena Csicselyová poslankyňa z mesta Bekešská Čaba. Zaujal ma a potešil slovenský repertoár speváckeho zboru Čabianska ružička. Spomienka vyvrcholila kladením vencov pri Achimovej soche. Prispel aj náš generálny konzul z Békešskej Čaby Igor Furdík. To nebol koniec. Prítomní sa presunuli do Domu národností v mestskej časti Zugló, kde spomienka pokračovala podujatím Odkaz Dolnej zeme, v ktorom sa predstavili (slovenské) osady Gerendáš a Čabasabadi. V nich prebýval a pracoval za svojho života náš Ondriš.
Tohtoročnú spomienku našich Slovákov z Maďarska na Ondreja Achima som využil len na letmé zoznámenie dnešného slovenského občana s nie tak dávnou históriou. Našimi slovenskými dejinami. Považujem to len za akúsi predbežnú upútavku na budúce splatenie dlhu z neznalosti slovenských osobností, ktoré pozitívne vyčnievali z početných zástupov svojej doby.
