Omyl európskych socialistov Bohatý Európan, plať!

Nedá mi, aby som nezareagoval na článok Eduarda Chmelára, ktorý bol uverejnený v Slove, v 49 čísle Slova pod názvom „Pred zasadnutím WTO“. Pána Chmelára považujem za slušného a erudovaného publicistu, ale práve spomínaný článok ilustruje paradoxnú situáciu, v ktorej sa ocitli mnohí ľavicoví intelektuáli. Ak ešte prednedávnom platilo, že pre intelektuála je priam stavovskou povinnosťou o všetkom pochybovať, a najmä o tzv. večných pravdách, v praxi si táto skupina vytvorila množinu vlastných večných právd, o ktorých pochybovať sa jednoducho nepatrí. Čestné miesto medzi nimi zaujíma mantra, že za všetko zlo tohto sveta zodpovedá Amerika a Európa (osobitne západná). Občas v zmenenom poradí. Na druhej strane spektra stoja ikony, chránené a uctievané: menšiny, rozvojový svet, jedinci odmietajúci establišment z akéhokoľvek dôvodu i bez neho. Rozdelenie sveta na good guys v bielych sombrerách a bad guys v čiernych, ktoré zdanlivo vymizlo v šesťdesiatych rokoch, sa vrátilo späť, dokonca aj na plátno či obrazovku. Ak v dnešnom filme vidíte skupinu pozostávajúcu z osamelého outsidera, mladej biologičky skúmajúcej životné prostredie a na druhej strane predstaviteľa naftárskej korporácie (prípadne bližšie nedefinovanej multinacionálnej finančnej skupiny) a bývalých pracovníkov CIA, teraz v službách biznisu, už netreba rozmýšľať, komu v ďalšom pokračovaní pripadne aká úloha. Sergio Leone a iní tvorcovia, ktorí rozbili stereotypy klasického westernu a detektívky, zatiaľ neprišli. Kto je vinný? E. Chmelár, aj bez detailnejšej analýzy problému liberalizácie svetového obchodu s potravinami píše: „Európske ľavicové strany spievajú ódy o solidarite s chudobnými, ale zásadne odmietajú otvoriť pre rozvojové krajiny životne dôležité trhy s poľnohospodárstvom a textilom.“ Inými slovami – sme to aj my, kto prehlbuje biedu tretieho sveta. Tento pohľad je medzi európskymi socialistami celkom bežný. Ako by už len zo samotného pojmu rozvojová krajina bolo všetko jasné, najmä zodpovednosť Európy a Ameriky za ich stav. Bez ohľadu na spôsob vládnutia v takýchto krajinách, bez ohľadu na mieru korupcie a nepotizmu, bez ohľadu na rozsah našej doterajšej pomoci, bez ohľadu na počet občianskych vojen. Vinná je len Európa a Amerika. Zdá sa mi, že takýto spôsob uvažovania je pre európskych socialistov paradigmou, mimo ktorej nemožno hovoriť, ani inak premýšľať. O ikonách sa možno vyjadrovať iba dovoleným spôsobom, najlepšie v uznaných a schválených heslách, za použitia kanonizovaných textov. Je to nielen na škodu socialistov, ale aj na škodu reálne existujúcich problémov a samotných postihnutých ľudí a krajín. Tento spôsob uvažovania zažila i väčšina z nás v období, keď bolo možné dostať sa do vážnych problémov nielen pre (politicky) nesprávnu odpoveď, ale aj pre nevhodne sformulovanú otázku. Od ochrany ideovej čistoty po politickú korektnosť nie je až ak ďaleko. Je prekvapením, že práve socialisti, ktorých filozofia i politika je zameraná na presiahnutie individuálneho horizontu a vlastného prospechu, upadajú do schém, ktoré ich nielen môžu odviesť od riešenia problémov, ale nás môžu všetkých doviesť ku katastrofe. Zvláštne spojenectvá Autor má pravdu, keď z tohto pohľadu kritizuje západné vlády, tak bohato obsadené generáciou bývalých študentských rebelov zo 60. rokov, že v praktickej politike sa nie celkom riadia ideológiou, ktorú hlásajú. A dovolím si dodať – našťastie. Nie je možné bez hlbšej analýzy a bez zvažovania dôsledkov požadovať a podporovať neobmedzené prisťahovalectvo z tretieho sveta, práve tak ako nemožno hovoriť o potrebe plnej liberalizácie svetového obchodu s agrokomoditami. Takýto prístup je nielen proti zdravému rozumu, ale je aj trestuhodne naivný a nebezpečný. E. Chmelárovi malo byť podozrivé už to, v akej spoločnosti sa pri propagovaní voľného trhu s potravinami ocitol. Angažovaní ľavičiari sa premiešali s ekonomickými ultraliberálmi a predstaviteľmi globálneho kapitálu, ktorí volajú po tom istom. Buď nám všetkým uniklo, že vyššie menovaní sú vlastne oveľa väčší altruisti ako priemerný socialista, alebo ich angažovanosť v tomto probléme má celkom inú motiváciu, čo zas uniklo p. Chmelárovi. Negatíva liberalizácie Pozrime sa trochu bližšie na ideologické pozície zástancov i kritikov liberalizácie svetového obchodu. Rozvojové krajiny požadujú od bohatých štátov, aby otvorili trhy pre ich produkty a zrušili všetky subvencie pre vlastný agrosektor a umožnili im tak spravodlivú súťaž a tým i získanie tak prepotrebných financií na potieranie chudoby a biedy. O globálnych korporáciách s ich mimovládnymi organizáciami môžeme s vysokou určitosťou tvrdiť, že majú iba jediný cieľ, a tým je maximalizovať zisky z medzinárodných transferov. Určite to však nie je láska k blížnemu. Liberalizácia svetového obchodu s potravinami nie je zlá len preto, že ju presadzujú politici a globálni hráči svetového obchodu, ale predovšetkým preto, že ohrozuje všetkých, vrátane vyspelého a „bohatého“ sveta. Liberalizácia po ázijsky, po brazílsky nie je nič iné ako požiadavka, aby sa vo vzájomných, výrobných a obchodných kontaktoch s bohatými krajinami akceptovalo jediné kritérium, a tým je cena produktu, zbavená akýchkoľvek požiadaviek na pracovnú a ekologickú legislatívu. V takto poňatej globálnej súťaži nemôže obstáť ani Európa ani Amerika. Všetci musíme prehrať a vyrovnať sa s tým, že príde k znehodnoteniu obrovských materiálnych a duchovných aktivít a k vráteniu času o 200 rokov späť. V tomto kontexte sa stáva úplným pokrytectvom, ak nie niečím horším, úsilie súčasne odmietať otrockú či detskú prácu a bojkotovať trh s jej produktmi. Súťaž s čínskym robotníkom znamená klesnúť v mzde na úroveň 100 dolárov mesačne, jazdiť na bicykli a bývať v hutongu bez všetkého, čo je u nás už 200 rokov štandardom. Iba to by nám umožnilo udržať si agrárne, textilné či iné trhy v podmienkach úplnej liberalizácie obchodu. V inom prípade sa musíme zmieriť s tým, že z týchto trhov budeme musieť vystúpiť a hľadať nové výroby a produkty, o ktoré by mohol byť na globálnom trhu záujem, skôr než bude neskoro. Tých, ktorí si myslia, že z rozvojových krajín, napr. Číny a Indie, prichádza iba lacný textil či spotrebný tovar, možno presvedčí bilancia obchodnej výmeny medzi Čínou a EÚ v roku 2004. Hodnota čínskeho tovaru dodaného na trh EÚ sa bezmála dostala na hranicu 200 miliárd EÚ. Z toho však až jednu tretinu tvorili špičkové technológie. Preto si myslím, že požiadavka okamžitej a plnej liberalizácie svetového obchodu s agrokomoditami tak, ako ju požadujú rozvojové krajiny, a za čo sa prihovárajú aj viacerí socialisti, t. j. bez vzťahu k ekologickým požiadavkám a bez parametrov na zabezpečenie bezpečnosti potravín a vzťahu k životnému prostrediu, je nielen neprípustná, ale aj nebezpečná. Preto aj rozhodnutie 6. konferencie ministrov členských štátov WTO z decembra 2005, že EÚ do roku 2013 nebude meniť svoju agrárnu politiku, považujem za víťazstvo zdravého rozumu. Jednoduchá a nesprávna odpoveď Táto záležitosť má aj svoj etický a morálny rozmer. Najčastejšie sa prezentuje ako podsúvanie pocitu viny nám bohatým (nie, nemyslím to ironicky, ani sa nikomu nevysmievam – Slovensko skutočne patrí v celosvetovom porovnaní k tým bohatším a šťastnejším kútom sveta) za stav, v ktorom sa nachádzajú tí ostatní. Tento pocit viny sa potom stáva hlavným zdrojom úsilia o vytvorenie čím masívnejších a pravidelnejších transferov peňazí smerom k najchudobnejším krajinám. Pochybujem o hodnote takéhoto prístupu a najmä o tom, že by tento spôsob aj chudobu vyriešil. Nevyrieši! Nehovoriac už o tom, ako sa európskej byrokracii podarilo absurdne zahmliť pojem chudoby už tým, že ho definuje nie ako reálny deficit určitého civilizačného, alebo dokonca biologického štandardu, ale relatívne, v závislosti od toho, kde sa kto nachádza v štatistickej krivke priemerného príjmu. Je to systém, ktorý na každý rast bohatstva v spoločnosti reaguje generovaním nových „štatisticky chudobných“ a tento kolotoč by sa zastavil len vtedy, keby príjmy všetkých členov spoločnosti oscilovali v krivke maximálne 10 percent pod alebo nad priemerom. Ak sa socialisti nezbavia takéhoto zjednodušeného videnia, nemôžu ani očakávať, že ich vízie či návrhy a riešenia môžu uspieť. Rovnako nemôžu ani získať podporu „bohatých“ Európanov či Američanov. Netreba zabúdať, že Európa bola z historického hľadiska len nedávno, pred 200 – 300 rokmi miestom, kde sa celkom bežne stretával nepredstaviteľný prepych s neľudskou biedou. Nástroje, pomocou ktorých sa Európa z tejto situácie dostala, by som mohol skúsiť pomenovať, ale to by už bola téma na iný článok. Rozhodne to však neboli nástroje, ktorými sa dnes usiluje odstrániť biedu z tretieho sveta. Otázka vzťahu ekonomiky a morálky, a o tom je aj téma, ktorú E. Chmelár otvoril, patrí k tým najzložitejším a všetky veľké ideologické a normatívne systémy sa jej venujú. Ak sa chceme dostať po ceste jej skúmania aspoň o kúsok ďalej, musíme dokázať vidieť ich vzťah vo všetkých, i nezamýšľaných dôsledkoch a v paradoxných súvislostiach. Ináč riskujeme, že sa ocitneme v pozícii autora, ktorý má na každú zložitú otázku jednu jednoduchú, ľahko pochopiteľnú a nesprávnu odpoveď.