Revolúcia pred televíziou Markíza v roku 1998 sa stala celonárodným happeningom. Politici, umelci aj bežní ľudia po celý deň a celú noc bojovali „za slobodu“. A jej hlavný hrdina Pavol Rusko, s ozbrojenou ochrankou zloženou z veteránov afganských a kaukazských vojen, zvíťazil. Málokto si už dnes pripomína, o čo v spore dvoch spolužiakov Pavla Ruska a Mariana Kočnera išlo.
Po novembri 1989 sa o naše územie začali zaujímať aj televízni producenti. Záujemcov o licenciu bolo veľa, lós mohol padnúť len jednému. Pred predčasnými voľbami 7. 6. 1994 mal parlament schváliť návrh, ktorým sa končilo monopolné vysielanie Slovenskej televízie. Podľa zákona návrh predkladala licenčná rada, schvaľoval ho parlament.
Predsedníčka licenčnej rady Emília Boldišová poradila malým spoločnostiam, žiadajúcim o licenciu, aby sa spojili do konzorcia, vytvorili zmluvu o budúcej zmluve, kde si potvrdia priestor na budúcu tvorbu slovenských programov. Tak vzniklo ESPE štúdio Siloša Pohanku, licenčná rada im licenciu odklepla a požiadala parlament o jej udelenie. Hlasovací lístok si vybralo 119 poslancov, 112 hlasovacích lístkov bolo platných, 7 neplatných, za hlasovalo 58 poslancov, proti 23 a 31 sa zdržalo hlasovania. Na udelenie licencie chýbali 2 hlasy!
Bolo to za „jarnej“ vlády Jozefa Moravčíka (od marca do septembra 1994). Po predčasných voľbách v roku 1994 bola licenčná rada Emílie Boldišovej odvolaná, Vladimír Mečiar bol na svadbe Pavla Ruska svedkom jeho ženy Vierky, Ľuboš Jurík v úlohe kancelára Ivana Gašparoviča sprostredkoval Silviu Volzovú, ktorá mala priviezť nemecký kapitál, a v zákulisí sa začal kuť nový podnik: nová licenčná rada priklepla licenciu spoločnosti Markíza. Po získaní licencie sa pre Ruska stala zmluva o zmluve s malými vysielateľmi zdrapom papiera a Siloš Pohanka predal pohľadávku Marianovi Kočnerovi.
Ten pochopil, že môže ísť o veľké prachy, ale ešte viac o veľký vplyv. Kto má televíziu, ten má moc. A tak do sporu zainteresoval SIS aj podsvetie. Ale čo bolo omnoho dôležitejšie – o všetkom informoval aj vtedajšiu opozíciu. A začal sa boj, na ktorého konci bola revolúcia pred Markízou. Pavol Rusko mediálne a najmä politicky neuveriteľne zmocnel. Zabránil, aby Markízu od Kočnera (za pomoci SIS a mafie) kúpili pre vládnu politickú stranu. (Podrobne píše Peter Tóth v knihe Komando.) Opoziční politici o jeho zásluhe vedeli a museli ju nejaký čas rešpektovať.
Marian Kočner sa však nestratil. Od tých čias sa objavil všade, kde išlo o informácie. Po únose prezidentovho syna dodal redaktorovi Sme Petrovi Tóthovi správu, kde nájde Oskara Fegyveresa, potom už jeho „informačná“ hviezda stúpala až na najvyššie poschodia – raňajky s predsedom parlamentu Richardom Sulíkom pri voľbe generálneho prokurátora sú dôkazom. Tajné nahrávanie mal v repertoári aj Pavol Rusko – rozhovor so „svojou“ poslankyňou, ktorej bol svedkom na svadbe, naznačil, ako sa v Dzurindovej vláde menila parlamentná väčšina po rozpade klubu ANO. Džbán zostal celý.
(Text vyšiel v Pravde 11. 10. 2018)