Takmer poloboh a prezident, mramorové či žulové sochy v rôznych veľkostiach, jeho fantazmagórie, to všetko je len vonkajšia fasáda. Za ňou sa skrývajú osudy päťmiliónového, zväčša nešťastného národa, ktorý sa ukázal v nepravom čase na nepravom mieste. O zmene moci sa hovorí roky. Stále len tak do vetra. Prezident Saparmurat Nijazov, Turkmenbaši, otec všetkých Turkménov ako posol Alaha, by mal vládnuť večne. Lenže na Zemi aj v Turkménsku zatiaľ platia biologické zákony. Preto sa podobne akov Kazachstane a Uzbekistane čoskoro dočkáme posledného dňa. Sám S. Nijazov sa problémom svojho pokračovateľa zatiaľ nezaťažuje. Minimálne do roku 2008 či 2010, keď uvažuje už raz doživotne určený prezident predsa len niečo zmeniť. Možno prezidentské voľby, možno priame nástupníctvo. Zo svojho kapitánskeho mostíka pritom veľkodušne prehliada, že Turkménsko je ako Titanic. Jeho okolie je síce mlčanlivé, no nervózne. Najnervóznejšie je vtedy, keď Turkmenbaši nie je schopný plniť svoje štátnické povinnosti postojačky, ale len v kresle. Pritom reči o tom, že v prípade „havárie“ určí za svojho nástupcu syna Murada Nijazova, sa začali v Turkménsku objavovať už v roku 2002. A odvtedy nič. Dedič áno, štátnik nie Mladý Nijazov je ako nástupca – dedič ideálny typ. Ako dedič „nijazovského“ bohatstva. Má právnické vzdelanie a solídny podnikateľský ťah. Pomocou rôznych komplikovaných schém kontraktov predaja turkménskeho plynu rozširuje rodinné bohatstvo. V tomto komponente môže Murad reálne zopakovať cestu prezidentského synáčika z druhého brehu Kaspického mora Iľchama Alyieva. Západní investori žijúci v rozvinutých demokraciách sú de facto zaangažovaní do takéhoto postupu a do stredoázijskej stability odvodenej od dedičnosti. Rozmaznaný „podnikateľ“ je k dispozícii ihneď, ale aby bol z Murada Nijazova vyprofilovaný božský obraz vodcu Turkménov, imidžoví špecialisti budú musieť tvrdo popracovať. O otcovi všetkých Turkménov sa v krajine nesmie ani náznakom negatívne myslieť, nieto ešte hovoriť alebo nebodaj písať. So synom je to trochu iné. Na jeho účet sa ventilujú veci, ktoré by sa smerom k otcovi neprepiekli. Ašchabad bez kasína O potencionálnom nástupcovi žijúcim mimo kolujú v Turkménsku „zaručené“ legendy. V systémoch s totálnou kontrolou všetkého, vrátane informácií, ide o normálnu reakciu spoločnosti. Napríklad sa povráva, že už je štvrtý, a zrejme nie posledný raz ženatý. Všetky štyri manželky boli z vážených rodín. Prvá bola bohatá dievčina z tatárskej rodiny. Druhú svadbu za Murada vystrojil a zatiahol argentínsky podnikateľ a majiteľ úspešnej firmy pôsobiacej v Turkménsku Bridass. Tretia bola ľahká epizóda s blondínkou. Ani zatiaľ posledná nie je Turkménka. S ňou žije v Bruseli. Pred pár rokmi si Murada vychutnala britská bulvárna tlač. Novinári opisovali, ako v jednom z kasín v Madride v dobrej nálade pustil za noc 12 miliónov USD. To akoby každý Turkmén, vrátane kojencov, minul onej noci 2,4 USD. Pre väčšinu je táto suma polovica oficiálnej mzdy za mesiac. Blysol sa aj na medzinárodnej scéne. Keď praskol jeden citlivý kšeft. Za plyn Ukrajina zaplatila Turkménsku dodávkou 300 kusov tankov T72. Murad ich obratom predal Pakistanu a peniaze si nechal. Dokonca sám veľký otec ho za to pokritizoval. Keďže však peniaze boli doma, tak len tak. Akože. Sediac v Belgicku krúti biznis a čulo obchoduje aj doma. Jeho firmy Oriental a Gok gušak sa zaoberajú dovozom cigariet a alkoholu do Turkménska. Otec špeciálnym prezidentským dekrétom oslobodil tieto dve firmy od povinnosti platiť štátu akcízy a dane. V minulom roku doviezol Murad do krajiny zhruba 158 miliónov krabičiek cigariet. Ostatní platia 1 dolár akcízu a daní za importovaný balíček. Je jasné, koľko mu ostalo. Keďže celý štát aj s rozpočtom je majetkom otca, ide asi o vreckové pre syna. G. W. F. Hegel založil svoj dialektický idealizmus aj na pojme „štát“, ktorý preňho znamenal stelesnenie absolútna a naplnenie hesla, že štát je duchovná idea a výraz ľudskej slobody. S. Nijazov si to upravil. Štát je pre neho súkromné materiálno bez slobody. Ospravedlnenka plyn Krajina je pritom na piatom mieste v úrovni zásob zemného plynu a mohla by byť bohatou. Nedávno bol S. Nijazov v Moskve. Pozval ho sám V. Putin počas telefonického rozhovoru 5. januára 2005. Okrem toho, že sa posudzoval nový kapric S. Nijazova zakódovaný v asociovanom členstve v Spoločenstve nezávislých štátov, témou boli energetické zdroje. Najskôr V. Putin konštatoval, že „Rusko a Turkménsko majú spoločné záujmy v regióne Kaspického mora.“ S. Nijazov nekontroval, skôr hladil: „S veľkým porozumením vnímame vaše kroky a úsilie o stabilizáciu regionálneho a európskeho energetického trhu. Vaše pozvanie, aby sme sa zúčastnili riešenia týchto problémov spolu s Ruskom, vnímame ako poctu. Turkménsko je pripravené spolupracovať ne európskom a východnom smerovaní. Je to v záujme sveta a bezpečnosti…“ Po tomto stretnutí V. Putin vymenoval nového veľvyslanca v Turkménsku. Stal sa ním skúsený Igor Blatov. Vo svojej internej koncepcii práce v Ašchabade v krátkodobom horizonte veľvyslanec neuvažoval o zmene na poste prezidenta. Ako vidno, Moskva lavíruje a vyčkáva. Potemkin ako vzor Absolútna moc a kult osobnosti sa dávno stali súčasťou Turkménska. Trojnásobný hrdina krajiny, člen skoro všetkých akadémií v Turkménsku, trinásty prorok, Boží dar svojej vlasti, veľký spisovateľ, tvorca Ruchnamy – zborníku noriem života turkménskeho ľudu S. Nijazov má okrem spomenutých epitetov ešte jednu geniálnu vlastnosť. Zdá sa, že nikto nevie tak presne a rýchlo vymyslieť plán, aby bol ľud spokojný. Tento vlastný plán treba ignorovať, alebo plniť po svojom. A ako knieža Potemkin je pripravený kedykoľvek všetko zbúrať. Murad sa pritom verejne politicky neangažuje. A vôbec načo? V neutrálnom Turkménsku, ako neustále akcentuje oficiálna propaganda z Ašchabadu, ide o imitáciu politiky so všetkými dôsledkami pre spoločnosť. Tú, vrátane monopolu na pravdu, má v rukách otec. V druhej časti svojej Ruchnamy píše: „Poznať pravdu nie je to isté ako poznať všetko alebo veľa. Umenie povedať pravdu neznamená hovoriť o všetkom a zrazu. Hovoriť pravdu je umenie hovoriť hlavné veci, ktoré ťa môžu zajtra posunúť o stupienok vyššie. Umenie hovoriť pravdu – to je umenie vyjadrovať sa jasne, zrozumiteľne a jednoducho…“ Spozná v blízkej budúcnosti Turkménsko pravdu o sebe? M. Nijazov ju zrejme pozná, a preto sedí niekde v Bruseli. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
