Pre slovenskú verejnosť nie sú otázky súdnictva veľmi zrozumiteľné a nie sú ani v centre pozornosti, pokiaľ sa nerozčuľuje nad pomalosťou či skorumpovanosťou súdov. Pritom naša justícia v posledných rokoch zažíva hádam najvýznamnejšie zmeny od začiatku 60. rokov. Ak už bude konečne kompletne zvolená Súdna rada, takmer v úplnosti sa súdnictvo sformuje do podoby jedného z pilierov moci v štáte. Jeho podoba sa bude čoraz väčšmi približovať tej, akú má vo vyspelých krajinách Západu. Jeho závislosť od ministerstva spravodlivosti je už dnes prakticky len v oblasti prideľovania financií a materiálnych prostriedkov a ministrovi zostala iba právomoc dávať podnet na disciplinárne konanie proti sudcom. Veľkým problémom však ostáva, že slovenské súdnictvo muselo a musí za niekoľko rokov prejsť cestu, ktorá v anglosaských krajinách trvala tri storočia a vo Francúzsku či Nemecku minimálne jedno storočie. Teda cestu od podoby sudcov ako úradníkov štátu trestajúcich neposlušných poddaných k naozaj nezávislým ochrancom spravodlivosti a práva. Na Slovensku nie je veľmi na čo nadviazať. Uhorské súdy zaveľa nestáli, prvá ČSR nestihla založiť dostatočnú tradíciu a od roku 1939 až po rok 1989 boli súdy priamo alebo nepriamo tlačené do úlohy vykonávateľov politických rozhodnutí. Sudcovská nezávislosť pritom nespočíva len v nezasahovaní štátu do súdneho rozhodovania. Tu ide najmä o sudcovskú vnútornú zodpovednosť, ktorá nadobúda význam práve v súvislosti s tým, že priama možnosť postihu sudcov za nekvalitné rozhodnutie je pomerne malá. Teda ide tu o ich čestnosť, kvalifikáciu, pracovitosť a nestrannosť. Prudký nárast významu súdnej moci radikálne zvýšil požiadavky na kvality personálneho zloženia sudcovského stavu. S danou zostavou sa dá spraviť iba málo. Ak sa aj poniektorí sudcovia do nových podmienok nehodia, nepodarí sa ich len tak ľahko vymeniť. O to výraznejšie vystupujú do popredia požiadavky na ich výber, vzdelávanie a výchovu. Situácia je však zatiaľ taká, že výber súdnych čakateľov, sudcov i rozhodovanie o disciplinárnych konaniach proti nim je prakticky v rukách sudcovského stavu. Vzdelávanie organizované ministerstvom spravodlivosti sa zameriava predovšetkým na súdnych čakateľov. Systematickému vzdelávaniu sa venuje oveľa menšia pozornosť, ako si zaslúži.Vo vzťahu štát – súdna moc získalo súdnictvo veľkú mieru nezávislosti. Priame ovplyvňovanie sudcov štátom je prakticky vylúčené. Teraz ide o to, ako jednotliví sudcovia budú s touto nezávislosťou zaobchádzať, ako odolajú tlakom iných, neštátnych subjektov a ďalším pokušeniam.
