Odkazy bez slov

Neznámi vrahovia v priebehu minúty rozvrátili život nielen tým napadnutým chlapcom v temnom parku na brehu Dunaja, ale aj nám, ktorí nechceme počuť, že sa toto tu a teraz odohráva. Vrahovia jednému z nás život vzali. Študentovi filozofie s dlhými vlasmi a gitarou, ktorý už na svoj koncert nedošiel. Dobodaný zomrel. Polícia začala hľadať vraha. To by bola utešujúca správa. Keby nenasledovala druhá – kde polícia začala vraha hľadať. Hľadať začala medzi chlapcami s dlhými vlasmi a gitarami. Hoci podľa svedectva napadnutých stopa vedie opačným smerom. Polícia túto stopu pozná – predsa sa však demonštratívne vydala inde. Nemyslím si, že z nevedomosti, naopak, domnievam sa, že veľmi premyslene: aby bolo jasné, že pre políciu sú jedni ako druhí. Vrahovia aj ich obete. Skrátka – extrémisti. Akýsi anonymný pracovník Policajného zboru povedal pre Sme, že vražda chlapca s dlhými vlasmi a gitarou môže byť pomstou neofašistov za útok ľavicových extrémistov. Neonacisti vraj útoky nehlásia, vybavujú si ich sami. Zaujímavé na tejto výpovedi sú hneď dve veci: že človek, platený občanmi preto, aby bránil ich ústavou chránené práva, si dovolí zostať pred nimi utajený. A že polícia o akýchsi útokoch vie, ale verejnosti nepovie. Až keď sa stane, že si spodina ide vybavovať účty s nevinnými ľuďmi a vyhasne pritom život mladého človeka, utajený človek z PZ využije príležitosť a šikovne podsunie odkaz – čo ak išlo o vyrovnávanie účtov? Na pozadí vraždy predseda parlamentu pohotovo prednesie prejav o narastaní extrémizmu. A dosadiť si možno za tento pojem všetko. Daniel Hevier na pohrebe Daniela Tupého hovoril o zmysle nevinnej smrti: iba ak nebude už žiadna ďalšia krv, tak mala táto smrť zmysel. No na to treba jasné a presné slová: vraždili ľudia, pre ktorých je človek s iným názorom nepriateľ. Človeka s iným názorom treba ubiť a zabiť. Ak sa presné slová zahalia do hávu nekonkrétneho extrémizmu, ohrození môžeme byť všetci: lebo aj protest proti zlodejom a korupčníkom na najvyšších miestach môže byť vyhlásený za extrémizmus. Normu určí nie zákon, ale akási tajomná anonymná sila, ktorá nám všetkým ukáže, ak sa jej neprispôsobíme. A ak sa necháme, tak nám ukáže. Autorka je spisovateľka a novinárka