Ako ľudské bytosti zdieľame všetci niečo spoločné. Kontrastné reakcie na útoky v New Yorku a Washingtone však ukázali, aké rozdiely medzi nás vniesli spoločensky vytvorené faktory ako jazyk, kultúra, viera, národnosť, či pôvod.
V uliciach amerických miest vládlo zdesenie a rastúci hnev, no na palestínskom Západnom brehu sa oslavovalo. Z úst mnohých štátnikov zaznelo volanie po ťažení proti terorizmu, po rozhodných krokoch, ktoré by zbavili ľudstvo tejto hrozby. Otázka však znie, ako na to?
Účel svätí prostriedky
Dá sa vôbec terorizmus ospravedlniť? V rovine individuálneho utrpenia určite nie. Jeho obete nemajú často nič spoločného s bezprostredným dôvodom útoku. Ich smrť slúži len ako spôsob nátlaku na dosiahnutie cieľa, alebo ako akt pomsty. Tu sa skrýva druhá rovina, v ktorej sa predtým presne načrtnuté morálne hranice rozplývajú. Možno ju nazvať rovinou konečných cieľov. História ponúka mnoho príkladov. Teroristickí contras v Nikarague 80. rokov orientujúci sa na mäkké ciele (soft aims), čiže najmä na civilné obyvateľstvo, boli pre zahraničnú politiku USA bojovníkmi za slobodu. Afganskí mudžahedíni, bojujúci, podľa USA, za slobodu krajiny, boli zas zo sovietskeho uhla pohľadu nebezpečnými fundamentalistami. Rozdielne roviny nazerania ovplyvňujú teda aj morálne hodnotenie útokov. Uplatňuje sa jednoduché a veľmi staré pravidlo – účel svätí prostriedky.
Jediné, čo zostáva absolútnym z každého uhla pohľadu, je utrpenie nevinných ľudí. Na jeho základe sú neospravedlniteľné všetky akty terorizmu – bombové útoky čečenských separatistov v Moskve i teror ruských vojenských jednotiek voči civilnému obyvateľstvu v Čečensku, bombové útoky na americké ambasády v Afrike i americký raketový útok na farmaceutickú továreň v Sudáne. Dôsledné uplatnenie tohto pohľadu teda núti k odsúdeniu všetkých foriem násilia na civilnom obyvateľstve páchaného jednotlivcami, skupinami a štátmi. Zároveň nás privádza k hľadaniu príčin terorizmu a adekvátnej odpovede naň.
Fenomén s hlbšími koreňmi
Ak na terorizmus nazeráme ako na individuálny akt násilia, najprirodzenejším spôsobom ako sa s ním vysporiadať je opäť násilie – eliminácia samotných teroristov a tých, čo ich podporujú. Vojna proti terorizmu s tradičnými nástrojmi špionáže, preventívnych útokov, únosov a bombardovania nikdy nebola úplne úspešná. Neexistuje dôvod veriť, že bude úspešná, nech sa použije akékoľvek množstvo peňazí či modernej techniky. Terorizmus je sociálny fenomén s omnoho hlbšími koreňmi. Tí, ktorí sa k nemu uchyľujú, ho väčšinou chápu ako obranu (akokoľvek neadekvátnu) vlastnej slobody. V žiadnom prípade to, ako sme už povedali, útok ospravedlniť nemôže, no pri hľadaní efektívnej politiky proti terorizmu z toho musíme vychádzať.
Ak je teda terorizmus reakciou na neslobodu, potom jediným možným riešením je snaha o maximalizáciu slobody každého jednotlivca. Len v tom prípade sa nebude musieť uchyľovať k násiliu v úsilí presadiť svoj názor. Základnou podmienkou slobody je rovnosť ľudí – v oblasti politickej, ekonomickej i sociálnej. To nie je „len marxistický“ argument. Tieto slová možno nájsť i v dielach takých predstaviteľov liberalizmu, akými boli James Madison či John Dewey. Rovnosť iba zhora prikázaná však, samozrejme, nemôže fungovať. Musí byť predovšetkým výsledkom solidarity medzi ľuďmi, uvedomenia si spoločných cieľov. Prenesené do konkrétnej roviny to znamená vzdanie sa hegemonistickej politiky a úzkeho presadzovania národných záujmov (tie sú aj tak skôr záujmami ekonomicko-politickej elity ako záujmami národa), aktívnu politiku vyrovnávania sociálno-ekonomických rozdielov medzi krajinami i jednotlivcami, dôsledné presadzovanie ľudských práv a tolerancie a pod.
Násilie plodí násilie
Spojené štáty a ich spojenci sa rozhodli riešiť situáciu v súvislosti s útokmi na budovy WTC a Pentagonu výlučne vojensky, bez prihliadnutia na jej korene a bez ohľadu na dôsledky. Bolo by, samozrejme, nenormálne, ak by človek necítil zlosť či nenávisť voči tým, ktorí mu uškodili. Napriek tomu nemusí byť múdre ani morálne prípustné, aby obeť reagovala na základe týchto pocitov. Násilie plodí ďalšie násilie. Aj spomínané útoky boli sčasti myslené ako odplata za predchádzajúce kroky americkej zahraničnej politiky. A tak ani útok na Afganistan terorizmu nezabráni, skôr naopak, podporí ho a bude v mnohých očiach spätným ospravedlnením činov, ktoré by sa inak pokladali za morálne neprípustné.
Rakety USA dopadajúce na Sudán a Afganistan roku 1998, ako reakcia na už spomínané útoky na americké ambasády v Afrike, urobili z predtým pomerne neznámeho Usámu bin Ládina hrdinu pre veľkú časť mladej generácie v moslimských krajinách. Okrem toho, ak aj Taliban porazia, podpora mnohých režimov v moslimských krajinách pre USA ešte viac odcudzí tieto vlády obyvateľstvu. Zhoršujúce sa ekonomické postavenie a neschopnosť režimov riešiť ho je živnou pôdou pre rastúci fundamentalizmus. A tak porážka Talibanu prinesie možno väčšiu bezpečnosť Spojeným štátom a západnej Európe, no pre mnohé africké a ázijské krajiny bude znamenať nestabilitu a ďalšie zbrzdenie rozvoja. Je to scenár, ktorý sa v histórii už veľakrát opakoval – ak štáty centra nie sú schopné vyriešiť problémy vlastných spoločností, exportujú ich na perifériu.
Hrozba pre toleranciu
Ďalším pravdepodobným následkom bude rast nacionálneho konzervativizmu a extrémizmu na oboch stranách. Priestor pre umiernené sily varujúce pred unáhlenými krokmi a žiadajúce dialóg je čoraz viac ohraničený. Prvé znaky rastúceho nacionalizmu a xenofóbie sú už viditeľné – útoky na mešity v Európe i v USA, prenasledovanie arabských prisťahovalcov. Úplnú iracionalitu týchto krokov ukazujú útoky na Sikhov v Spojených štátoch. Tí síce nemajú absolútne nič spoločné s teroristami, no majú smolu, že sa príliš podobajú na Arabov… Situácia potom spätne posilňuje protizápadné nálady v mnohých moslimských krajinách, no i v komunitách imigrantov v západnom svete.
V reakcii na útoky prezident Bush povedal: „Môžu zničiť naše budovy, …ale nemôžu zničiť základy našej spoločnosti.“ Ak sú však nimi ľudské práva a tolerancia, tak práve tie sú ohrozené. Potreba zvýšenia bezpečnosti vedie k silnejúcej kontrole s mnohými dôsledkami pre podkopanie občianskych práv a slobôd. Okrem toho, bludný kruh rastúceho násilia môže zasadiť smrteľný úder i posledným zvyškom prežívajúcich sociálnych a ekonomických práv v niektorých rozvojových krajinách. Útoky na WTC a Pentagon boli bezpochyby mementom, ktorý ovplyvní vývoj globálneho politicko-ekonomického systému. Okrem obrovskej ľudskej tragédie sú aj odkazom pre „civilizovaný svet“, že niečo nie je v poriadku. Bohužiaľ, podľa reakcií sa zdá, že odkazom nepochopeným.
