Vydavateľstvo Nová práca vydalo zborník materiálov zo semináru Cesty k novembru 1989 a aktivity Alexandra Dubčeka. Jeho súčasťou sú Dubčekove listy a prejavy do konca roku 1989 a niektoré dokumenty a materiály o ňom. Na seminári sa zúčastnili poprední vedeckí pracovníci z Historického ústavu SAV a Politologického kabinetu SAV, spolupracovníci a priatelia Alexandra Dubčeka, členovia Spoločnosti Alexandra Dubčeka a pracovníci ďalších ustanovizní a médií.
Ivan Laluha a Ján Uher už v úvode zborníka upozornili, že interpretácia novembra 1989 nadobudla po desiatich rokoch jednostranný charakter. V diskusnom príspevku Ladislava Šoltýsa sa hovorí o názoroch najvplyvnejšieho pravicového kritika Alexandra Dubčeka – Pavla Tigrida. Lenže tu nejde iba o samotného Tigrida, veď už krátko po novembri 1989 sa v súvislosti s voľbou nového prezidenta objavili útoky na Alexandra Dubčeka, ktoré sa perfídnosťou vyrovnali tým normalizačným, hoci sa uskutočňovali z inej strany politického spektra. Docent Pavel Pollák uverejnil niektoré neznáme skutočnosti, ktoré predchádzali voľbe Václava Havla za prezidenta Československa.
Politickú činnosť predovšetkým charakterizuje socializmus s ľudskou tvárou. Tento pojem úzko súvisel s pojmom demokratického socializmus a v západoeurópskych komunistických stranách inšpiroval smer nepresne nazvaný eurokomunizmus. Sám Dubček v prejave 23. novembra 1989, ktorý predniesol na zhromaždení občanov v Bratislave, zdôraznil súvislosť procesu nazvaného zamatová revolúcia s ideálmi socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968.
Bolo by naivné konfrontovať súčasnú politickú a ekonomickú realitu s tým, čo si želala väčšina demonštrujúcich v novembri 1989. Účastníci seminára zdôraznili, že Alexander Dubček symbolizoval inú politickú kultúru, než je v súčasnosti: nie monológy politikov sprevádzané neochotou dorozumieť sa s tými, čo majú odlišný názor, ale vzájomný dialóg, ktorého prvým predpokladom je ochota vypočuť si názor toho druhého.
Boris Zala hovoril o záverečnom období politickej činnosti Alexandra Dubčeka, keď sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska s podmienkou, že sa zruší predbežná dohoda o volebnej koalícii s SDĽ. Jeho tragická smrť skoncovala s dohadmi, či by vďaka charizme jeho osobnosti došlo k reálnej integrácii sociálnodemokraticky zameraných politických síl. Po Dubčekovej smrti jednoznačnú dominanciu na ľavom krídle politického spektra prevzala Strana demokratickej ľavice.
Napriek Dubčekovej tragickej smrti hrá jeho meno dodnes istú úlohu v politickom boji. Ostal nielen symbolom ľavicových politických hodnôt, ale i nádeje v lepšie časy.
