Očistenie diktátora

Na jeseň roku 1953, presnejšie 26. septembra, podpísali Spojené štáty americké s predstaviteľmi frankistického režimu v Španielsku dohodu, ktorá prelomila diplomatickú izoláciu, v ktorej sa krajina ako Hitlerov spojenec ocitla po druhej svetovej vojne. Oficiálne išlo o to, že Španielsko prenajímalo USA na desať rokov námorné základne. Američania tvrdili, že tieto základne majú veľký strategický význam. Ak si však uvedomíme, kde Španielsko leží, išlo určite o niečo iné než o obranu pred prípadným sovietskym útokom. Dnes sa akosi zabúda, že typický fašistický režim nebol ani v nacistickom Nemecku, ani vo fašistickom Taliansku (hoci oficiálny názov Mussoliniho diktatúry dal meno podobným režimom), ale skôr v krajinách, ktoré by sa dali charakterizovať slovom klérofašistické, teda v Španielsku, Portugalsku, vichistickom Francúzsku, ustašovskom Chorvátsku, či v slovenskom štáte. Franco sa dostal k moci v roku 1939 po krvavej občianskej vojne. Jeho moc sa opierala o armádu, jedinú legálne existujúcu stranu Falanga a požehnanie katolíckej cirkvi. Za jeho diktatúry v krajine neexistovalo všeobecné volebné právo, nemohli existovať iné politické strany, ani sa nesmelo vyžadovať uplatňovanie štandardných politických práv. Navyše Franco vystupoval veľmi ostro proti národnostným menšinám, Galícijčanom, Kataláncom, ale najmä Baskom. V občianskej vojne Franco zvíťazil predovšetkým vďaka mohutnej vojenskej pomoci Hitlera a Mussoliniho. Legálna republikánska vláda takúto pomoc od demokratických krajín nedostala. Hoci pomoc republikánom poskytol Sovietsky zväz, nemohla vyvážiť to, čo frankisti dostali od fašistických mocností. Pravda, Franco prejavil voči svojim patrónom nevďačnosť, nacistom pomohol jedine tak, že na východný front poslal jednu dobrovoľnícku divíziu. Zároveň nemožno poprieť, že španielske úrady poskytovali pomoc Židom, ktorým sa pred holokaustom podarilo uniknúť na územie ich krajiny. Keď sa v roku 1939 dostali na Slovensku k moci ľudáci, chceli vytvoriť režim, ktorého vzorom by bolo Salazarovo Portugalsko a Francovo Španielsko. Práve frankistický postoj k holokaustu umožňuje vytvárať argumentáciu pre očisťovanie ľudáckeho režimu počas druhej svetovej vojny. Jeho chybou bola „iba“ účasť ľudáckeho režimu na holokauste, ale tú si predsa vynútili nacisti. Všetko ostatné predsa bolo v poriadku, veď takí veľkí ochrancovia demokracie, ako sú Američania, akceptovali Francov režim. Americký postoj k vtedajšiemu Španielsku sa nestretol v Európe so všeobecným súhlasom. Hoci USA chceli presadiť, aby bolo Španielsko prijaté do Severoatlantickej aliancie, tieto snahy eliminovalo predovšetkým veto zo strany Nórska a Dánska. Do NATO bolo Španielsko prijaté až po Francovej smrti. Dohodu zo septembra 1953 sprevádzala aj americká pomoc vo výške okolo jednej miliardy dolárov. Prišla takpovediac v poslednej chvíli, národný dôchodok Španielska bol v roku 1949 nižší než v roku 1900, reálne mzdy sa ocitli na polovici oproti obdobiu pred občianskou vojnou. Katastrofálna hospodárska situácia vyvolávala nespokojnosť najmä medzi robotníkmi, kde pôsobili jednak ilegálne nezávislé odborové organizácie a komunisti so sociálnymi demokratmi. Po roku 1953 a masívnej americkej pomoci sa mohol Franco dokonca pýšiť akousi španielskou formou „hospodárskeho zázraku“. Americká pomoc však zachránila iba Francovu osobnú moc. Nemohla zachrániť klérofašistický systém. Sám Franco si želal, aby sa po jeho smrti obnovila v Španielsku monarchia. Hoci sa ešte v 60. rokoch zdalo, že má na následníka trónu veľký vplyv a že ten po jeho smrti nastolí neofrankistický režim, všetko sa skončilo inak. Španielsky kráľ zohral pozitívnu úlohu pri budovaní demokratického systému v krajine. So španielskymi komunistami sa začalo spájať slovo „eurokomunizmus“. Spomínali sme síce, že ZSSR bol jedinou mocnosťou, ktorá poskytla Španielskej republike pomoc, no tienistú stránku tejto pomoci napríklad popísal George Orwell v knihe Hold Katalánsku. Skúsenosť, ktorú nadobudli španielski komunisti so Sovietmi počas občianskej vojny ich viedla k tomu, že nechceli, aby v ich krajine bola nejaká replika sovietskeho systému, ako to bolo napríklad vo východnej Európe. Svoje vedela aj legendárna bojovníčka proti španielskemu klérofašizmu Dolores Ibarruri, ktorá strávila dlhé roky v emigrácii v ZSSR. Po svojom návrate do vlasti sa proti eurokomunistom nepostavila.