Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny predložilo na pripomienkovanie návrh novely Zákonníka práce. Novela sa pripravovala niekoľko mesiacov, aj za účasti sociálnych partnerov, teda zástupcov zamestnancov aj zamestnávateľov. Je logické, že pri takomto rozsiahlom návrhu novely nie je možné dosiahnuť absolútnu zhodu. Rozdielne záujmy zamestnancov a zamestnávateľov sú prirodzené. Zamestnávatelia sa novelou cítia znevýhodnení a považujú ju za nevýhodnú aj pre zamestnancov, čo je zaujímavá kombinácia. Posledná, podobne veľká Kaníkova novela Zákonníka práce posunula slovenskú úpravu pracovného práva z kontinentálneho právneho systému viac do anglo-amerického. Objektívne však zoslabila ochranu zamestnancov ako jednej zo strán v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý je založený predovšetkým pracovnou zmluvou. Medzinárodné finančné inštitúcie ju označili za pozitívnu a liberálnu. Otázne je, či prvky anglo-amerického právneho systému možno implementovať do kontinentálneho právneho systému. Pracovné právo má chrániť slabšieho Aká je funkcia pracovného práva? „Z hľadiska svojej podstaty pracovné právo vždy bolo, je a bude právnym odvetvím s najdôležitejším sociálnym významom a poslaním. Vždy zabezpečovalo najmä ochranu práv a zákonných záujmov zamestnancov.“ (Baranacová, H., Schronk, R., Hrvol, M. in Pracovné právo, VO PF UK Bratislava, 1995, str. 14). „Pritom však nemožno strácať zo zreteľa, že aj v týchto individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch, nehovoriac už o tzv. kolektívnom pracovnom práve, sa musí výrazne prejavovať silný sociálny aspekt v podobe intenzívnych zásahov štátu. Tak sa do určitej miery limituje úplné pôsobenie trhového mechanizmu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, čím možno vysvetliť aj odôvodnenosť modifikovaného uplatnenia princípu rovnosti a dispozičnej autonómie v nich.“ ( Lazár, J. a kol. in Základy občianskeho hmotného práva, IURA EDITION, 2002, str. 22). Stručne zhrnuté, v pracovnoprávnom vzťahu založenom na pracovnej zmluve je jedna zo zmluvných strán v prirodzenom slabšom postavení, a tou stranou je zamestnanec. Ak zamestnávateľ stratí napríklad troch zamestnancov (môžu dať výpoveď, dôvody straty však môžu byť aj dramatickejšie), fungovanie jeho spoločnosti to príliš neovplyvní. Ak stratí zamestnanie zamestnanec, môže to mať preňho a jeho rodinu fatálne existenčné dôsledky, pretože jeho v podstate jediným príjmom je príjem zo zamestnania. V tom je podstatný rozdiel medzi postavením zamestnávateľa a zamestnanca, a preto sa vyžaduje, aby pracovné právo chránilo predovšetkým záujmy toho slabšieho v zmluvnom vzťahu, teda zamestnanca. Slovenský boom živnostníkov Novela predpokladá obmedzenie činnosti tzv. živnostníkov pri plnení úloh zamestnávateľa. Súčasné znenie Zákonníka práce hovorí, že zamestnávateľ je povinný zabezpečovať prevažujúci predmet činnosti najmä zamestnancami v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu. V praxi to znamená, že prevažujúci predmet činnosti je viac ako 50 percent, slovné spojenie najmä zamestnancami znamenajú, že to môže byť aj niekto iný (asi viac ako 50 percent z tých 50 percent, čiže štvrtinu a niečo predmetu svojej činnosti). Zamestnávateľ môže zabezpečovať predmet svojej činnosti v prevažnej miere inak, ako zamestnancami v pracovnom pomere. Na to sa využívajú tzv. živnostníci. Podľa zákona o živnostenskom podnikaní je živnosťou sústavná činnosť, prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, na účel dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Koľkí tzv. živnostníci, ktorí pracujú pre zamestnávateľa na živnosť (zväčša na nátlak zamestnávateľa, aby sa vyhli výpovedi bez perspektívy prijmú ponuku zamestnávateľa, aby pre neho pracovali na tzv. živnosť, pričom robia to isté, čo doteraz), namiesto toho, aby boli v pracovnom pomere, spĺňajú uvedenú definíciu živnosti? Zamestnávateľom súčasná právna úprava vyhovuje, nemajú problémy so zamestnancami pri nedostatku práce, môžu si diktovať podmienky tzv. zmluvného vzťahu medzi obchodnými partnermi, keď jeden so zmluvných partnerov je naďalej v postavení závislosti od zamestnávateľa rovnako ako predtým, ibaže už nie ako zamestnanec, ale ako tzv. živnostník a akože obchodný partner. Návrh novely smeruje len k odstráneniu tohto nenormálneho stavu tým, že sa pokúša presnejšie definovať, čo sa považuje za závislú činnosť, ktorá má charakter pracovnoprávneho vzťahu. To ešte neznamená, že v praxi bude vylúčený vyššie popísaný postup. Nadčasy v mediálnej ofenzíve Ďalšia vážna výhrada je k nadčasom, najmä k ich rozsahu. Pritom v návrhu novely je rozsah nadčasov uvedený alternatívne. Jedna alternatíva predpokladá zníženie maximálneho rozsahu nadčasov, druhá predpokladá zachovanie doterajšieho rozsahu. Pre istotu sa však robí okolo tejto otázky silná mediálna ofenzíva. Najčastejší argument za zachovanie terajšieho stavu je ten, že prípadné zníženie rozsahu nadčasov znemožní zamestnancom zvýšiť si svoj príjem zo zamestnania dobrovoľnou prácou nadčas. A práve to je kameň úrazu – zvýšenie príjmu dobrovoľnou prácou nadčas. Problém je v tom, že príjem zo zamestnania je nízky a zamestnanec je nútený si ho zvýšiť prácou nadčas. Možno by bolo vhodnejšie, keby sa zamestnávatelia neobávali, že zamestnanci stratia možnosť zvýšiť si príjem prácou nadčas, ale umožnili by im vyššie príjmy v rámci riadneho pracovného času. Pritom by bolo vhodné diskutovať erudovane o tom, v akom časovom rozpätí je možné podávať maximálny pracovný výkon, kedy prichádza prirodzený útlm pracovnej činnosti, aké dopady má dlhá pracovná doba na kvalitu práce, o koľko sa zvyšuje úrazovosť, či veľké nadčasy v zdravotníctve a s tým súvisiaca prirodzená únava nemajú nejakú súvislosť s chybnými postupmi pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, ktorých je v poslednom čase dosť veľa. Nie poslednou zaujímavou otázkou v súvislosti s nadčasmi je, či by namiesto veľkého rozsahu nadčasov nebolo lepším riešením nové pracovné miesto. Skutočnosťou však je, že zamestnanci si zvykli na zvýšenie svojho príjmu prácou nadčas, pretože ich príjem je inak nízky. Nepochopiteľné výhrady Výhrady nemocníc k novej definícii pracovnej pohotovosti (aktívna, pasívna) a s tým súvisiacimi novými mzdovými nárokmi pre tých, ktorých sa to týka, sú síce logické, ale táto otázka sa netýka len zdravotníctva, ale aj iných odvetví. Problémom pre nemocnice preto je, že zdravotníctvo má problém samo osebe a novela Zákonníka práce ho nevyrieši; možno skôr čiastočne prehĺbi. Novela sa len snaží priblížiť k štandardom EÚ v tejto oblasti. Riešenie pre zdravotníctvo by bolo, keby sa aj jeho fungovanie a financovanie priblížilo k týmto štandardom. Absolútne nepochopiteľné sú výhrady k možnosti zamestnanca skončiť pracovný pomer výpoveďou bez udania dôvodu. To totiž vôbec nie je obsahom novely, táto možnosť je v Zákonníku práce z dávnej minulosti. Takisto sú nepochopiteľné výhrady zamestnávateľov k navrhovanej úprave kompetencií medzi odborovou organizáciou a zamestnaneckou radou, kde sa predpokladá posilnenie kompetencií odborovej organizácie. To naozaj nie je otázka, ktorá by mala zaujímať zamestnávateľov, je to vec zákonodarcu; neovplyvňuje činnosť zamestnávateľa. Jediným dôvodom výhrad môže byť to, že zamestnanecká rada nemá za sebou organizovanú skupinu zamestnancov. Navrhovaná novela Zákonníka práce sa snaží chrániť slabších v pracovnoprávnych vzťahoch z pohľadu povinnosti štátu, a čiastočne napraviť to, čo bolo poslednou veľkou novelou oslabené. Snaží sa čiastočne zvýšiť ochranu zamestnancov. To je povinnosť štátu, či sa to niekomu páči, alebo nie. Kým štát existuje. Autor je predseda Slovenského odborového zväzu zamestnancov obrany
