Pojem ideológia, doslova „náuka o ideách“, sa dnes používa v rozličných významoch. Má rozporuplnú históriu. Je neoddeliteľnou súčasťou politických skúseností novovekého sveta a pritom len málo významnejších teoretikov našlo pre ideológiu dobré slovo. Napriek tomu bol ideologický rozmer neoddeliteľným atribútom politických učení a doktrín, ktoré formovali svetovú politiku v ostatných dvoch storočiach.
Pôvodne boli ideológmi predstavitelia filozofického smeru, ktorý nadväzoval na Condillaca. Tento smer sa usiloval pomocou analýzy usporiadania ľudskej fyziológie, psychiky a obsahu predstáv človeka získať praktické pravidlá výchovy, morálky, práva i politiky (Destutt de Tracy, Cabanis a iní). Neskôr sa rozvinulo niekoľko tradičných a často protikladných ponímaní ideológie. V marxistickom chápaní (Marx, Engels, Lenin) je to predovšetkým pohľad na svet cez prizmu triednych záujmov, čiže vedeckosť ideológie záleží predovšetkým od postavenia triedy, ktorá si vytvára určitý systém svetonázorových poznatkov. Tak sa môže ideológia stať buď prejavom falošného vedomia, alebo ideológiou vedeckou. Vládnuca ideológia má vždy tendenciu stabilizovať a legitimizovať jestvujúce spoločenské pomery.
Sociológia vedenia
V pozitivistickom ponímaní (Geiger, Popper, Topitsch) sa, naopak, vytvára úplná priepasť medzi ideológiou a vedou. Ideológia sa interpretuje ako „prevrátené vedomie“, „účelové politické vedomie“ a podobne. Pod pojem ideológie pozitivizmus zahrňuje svetonázorové výpovede, normy, hodnotenia, motivácie a ako čisto subjektívne, teoreticky nezdôvodniteľné elementy ich kladie do protikladu k exaktnému vedeckému poznaniu. Za ideologické sa preto považujú „teoreticky nelegitímne výroky, ktoré sú mienené ako teoretické, ale týkajú sa mimoteoretického obsahu“ (Th. Geiger).
Z pozitivistických východísk vychádzali aj iniciatívy za „deideologizáciu“, ktoré sa navonok prezentujú ako neutrálne medzi vyššie uvedenými dvoma tábormi. „Sociológia vedenia“ (Mannheim, Plessner) chápe akékoľvek vedenie ako ideologické v tom zmysle, že je spoločensky a kultúrne podmienené O. Stammer tvrdí: „Ideologickosť predstavuje spoločenskosť v oblasti ducha“.
Podľa predstaviteľov tohto smeru je akékoľvek myslenie viazané na bytie. Každé bytie, ktoré je však viazané na určité miesto, odráža sociálnu skutočnosť skreslene, čo platí aj pre sociálnu a politickú determinovanoať ľudského poznania. Neutralitu pri ponímaní pojmu ideológie zdôrazňujú aj tie koncepcie, ktoré berú za základ predovšetkým funkcie pripadajúce ideológii, či už je to po stránke psychologickej, alebo sociologickej. Podľa týchto názorov, ideológie „uľahčujú a stabilizujú ľudské správanie, uspokojujú ľudskú potrebu kontinuity, orientácie a istoty vo svete“ (R. V. Burks), „zmenšujú zložitosť možností ľudského konania“ (N. Luhmann).
Koniec ideológií?
Pri takýchto heterogénnych prístupoch k uvedenému pojmu niet divu, že z času na čas dochádza k módnym vlnám pochovávania ideológie a k vyhlasovaniu jej konca. Avšak, rovnako ako pri podobných pokusoch o pochovávanie histórie a politiky, i ideológia má vo zvyku sa vracať. Politiku novovekého sveta tvarovali kľúčové ideologické tradície.
Ideológie sú hlavným zdrojom formovania, definovania a hodnotenia politickej reality a zisťovania politickej identity. Sú to svetonázorové systémy, ktoré pomáhajú poznávať a vysvetľovať svet. Môže ísť o sústavu názorov a ideí politických, právnych, morálnych, estetických, či náboženských. Politické ideológie sú súbory ideí, ktoré tvoria základ politického konania určitých veľkých spoločenských skupín. Tvoria najvšeobecnejší teoretický základ na zdôvodnenie obsahu politickej moci a nadvlády, odrážajú politické javy a procesy ako celok. Do veľkej miery prispievajú k politickej aktivizácií jednotlivých skupín v spoločnosti.
Filozofi versus politici
Vzťah medzi filozofiou a politikou je jedným z permanentných problémov týchto disciplín už od čias Sokrata a Platóna. Ako sa môže filozofia aplikovať v politike a ako ju môže ovplyvňovať? Ako sa môžu politici chovať morálne? Politická filozofia predstavuje vždy určitú formu syntézy filozofie a politiky, syntézu politickej skúsenosti a filozofického nadhľadu. Veľkých mysliteľov predchádzajúcich storočí môžeme rozdeliť, vzhľadom na druh tejto syntézy, do dvoch skupín. Na jednej strane stoja filozofi, ktorí sa v rámci svojich filozofických systémov zaoberajú taktisto politikou (napr. Aristoteles, Hobbes, Kant, Hegel) a na druhej strane politici, ktorí od skúsenosti s praktickou politikou dospievajú k reflexii o filozofických rozmeroch politiky (Cicero, Machiavelli, Burke, Tocqueville).
Vzťah medzi filozofiou a politikou však nemožno chápať zjednodušene. Ako upozornil M. Kusý, „tu nejde a nemôže ísť o nejakú apriórnu, raz navždy danú harmóniu medzi filozofiou a politikou, o nejaké bezkonfliktné prerastanie a dopĺňanie sa jednej druhou“. Filozofi majú väčšinou veľmi malý politický vplyv, alebo sa neusilujú politiku nejako ovplyvňovať. Na druhej strane politici majú tendenciu sa priveľmi nezaujímať o filozofickú múdrosť či morálku. E. Lévinas píše: „Politika sa stavia proti morálke, ako filozofia proti naivite“. Juhoslovanský filozof M. Markovič ešte v 60. rokoch 20. storočia o tomto probléme hovorí: „Kým filozofi a politici existujú ako zvláštne povolania, bude vzťah medzi nimi charakterizovať toto: na jednej strane určitá nedôvera politikov voči filozofom pre ich „nerealizmus“, pre úchylky od oficiálnych stanovísk, pre ich kritické stanovisko k existujúcej skutočnosti v mene abstraktných ideálov budúcnosti. Na druhej strane filozofi budú politikom vyčítať prakticizmus, túžbu po moci, utiekanie sa k improvizáciám a podľa toho aj neracionálnosť mnohých riešení z hľadiska vládnucej filozofie spoločnosti“.
Kríza ako impulz rozvoja
Počas dlhých desaťročí rozvoja ľudského myslenia nebýva veľmi zvykom analyzovať problémy až do takej hĺbky, že sa nám ukáže úzka spätosť princípov filozofie s princípmi takej či onakej politiky. E. Voegelin vyslovil názor, že „zúženie politickej vedy na popis existujúcich inštitúcií a na obranu ich princípov, teda jej poníženie iba na slúžku vládnucich síl, je typické práve pre stabilné situácie, zatiaľ čo vzostup politickej vedy k jej pravej vznešenosti vedy o ľudskej existencii v spoločnosti a dejinách, ako i o princípoch zriadenia všeobecne, je, naopak, charakteristické pre veľké obdobia revolučného a kritického charakteru“.
Filozofické témy a problémy sa vyznačujú vysokým stupňom všeobecnosti a významnosti pre ľudské bytie. Iba počas období výnimočných historických kríz filozofia a politika splývajú a politika si žiada intelektuálne prostriedky filozofie. Naliehavé politické problémy zase nútia filozofov k pravdivým, použiteľným a praktickým odpovediam na ne. V priebehu takýchto krízových období už nie je možné rozlíšiť filozofické názory od politických a naopak. „V dejinách západnej civilizácie sú tri také obdobia porovnateľného rozsahu. Založenie politickej vedy Platónom a Aristotelom sa odohralo v kontexte krízy helénskej, Augustinov Civitas Dei bol znamením krízy Ríma a kresťanstva, a konečne Hegelova filozofia práva a dejín súvisela s prvým veľkým záchvevom krízy Západu. To sú však len veľké epochy a veľké reštaurácie. V priebehu tisícok rokov, ktoré ležia medzi nimi, nachádzame mnohé menšie epochy a menšie reštaurácie“.
Ľudstvo prežíva dnes, na prelome tisícročí, hektické obdobie, v ktorom sa otriasa celá paleta ľudských hodnôt. Ľudia, a to zďaleka nielen v postsocialistických krajinách, hľadajú svoju novú identitu. Pokiaľ sa v relatívne nekrízových 50. a raných 60. rokoch 20. storočia hovorilo, predovšetkým v Anglicku a severnej Amerike, o „konci ideológií“ a o „smrti politickej filozofie“, neskôr došlo – predovšetkým v dôsledku hnutia za občianske práva, mierového a ekologického hnutia – k rehabilitácii praktickej filozofie a k znovuoživeniu politickej filozofie. Globálnu politickú atmosféru dnes určujú problémy svetového mieru a nebývalá eskalácia napätia v určitých oblastiach planéty, problémy jadrového zbrojenia, ale aj mierového využitia atómovej energie, bohatstvo a nadbytok v niekoľkých najbohatších krajinách sveta, no rovnako bieda a hlad v tých najchudobnejších.
Postmoderná neistota
Dnes sa rozpadli „veľké narácie a metarozprávania novoveku“ (J. F. Lyotard) o požehnaní technického pokroku, o emancipácii ľudstva, či veľkých cieľoch moderny, „v spoločenskovednej literatúre aj v rámci niektorých sociálnych činností sa postmodernizmus skloňuje v mnohých pádoch a príznaky postmodernej doby v nej nachádzajú svoju opodstatnenú a dobre zargumentovanú podobu“ (J. Koper). Riziká pokročilej techniky a industriálnej kultúry sa protirečivo posudzujú podľa hodnotenia moderny samotnej. „Technika a priemysel nie sú už základňou politického konsenzu. Z niekdajších záruk politickej stability sa dnes stali faktory nepokoja politickou výbušninou. Je neisté, ako bude znieť odpoveď politickej filozofie na tieto nové krízy“ (K. Ballestrem – H. Ottmann).
Scientisti a humanisti
Politická filozofia sa spravidla vymedzuje ako druh ľudskej teoretickej aktivity, ktorá „skúma podstatu a zmysel politického sveta, odhaľuje jeho svetonázorový rozmer, univerzálne zákonitosti a princípy vzájomných vzťahov spoločnosti, štátu a osobnosti, rozpracováva noetické, axiologické, etické a estetické základy politiky. Na rozdiel od filozofie, ktorá skúma podstatu javov a vecí celostne, politická filozofia sústreďuje pozornosť na podstatu charakteru politického sveta: dobro alebo zlo, spravodlivosť alebo nespravodlivosť, dokonalosť alebo nedokonalosť, zachovanie alebo zmena v politike“ (E. Duda).
Problém odlišných prístupov k ideológii sa v politickej vede 20. storočia prejavuje ako napätie medzi zdôrazňovaním etických dimenzií politológie a jej prísnou racionalitou. Tieto dve stanoviská sa premietajú predovšetkým do diskusie medzi scientistami a humanistami, čo má aj širšie filozofické pozadie.
Scientisti vychádzajú z toho, že treba oddeliť empirické bádanie od hodnotenia a normatívneho rozhodovania. Politológia, pokiaľ si má uchovať svoje vedecké ambície, musí byť spoločensky neangažovanou disciplínou. V používaných metódach sa chce ich exaktnosťou v maximálnej miere priblížiť metódam prírodných vied. Cieľom tohto prístupu je racionalizácia politiky, aby sme sa vyhli „ničeniu v revolúciách a aby sme zmenšili straty z nákladných skupinových konfliktov“ (C. Merriam). Praktickým dôsledkom týchto tendencií bolo odvrhnutie klasickej politickej teórie do histórie, či dokonca prehistórie.
Morálna sila štátnika
Politické otrasy 20. storočia späté s nacizmom, stalinizmom, koloniálnymi a protikoloniálnymi vojnami, ekologickou krízou, evokovali spochybnenie pozitivistických trendov v politológii, či už v teoretickom alebo pragmatickom zmysle. Proti scientistickému chápaniu „nestrannej politickej vedy“ vystupujú humanisticky, antropologicky orientovaní politológovia. Ich cieľom je obrodiť politickú vedu duchom klasickej politickej filozofie, znovu spojiť politiku s etikou. Ideálom humanistov (napr. H. Morgenthau) je skúmať politický život z hľadiska určitých trvalých hodnôt a noriem spoločenského života. Cieľom takto chápanej politickej vedy je formovať politiku, ktorá vedie k „dobrému štátu“ a k spravodlivému medzinárodnému poriadku. Politika je, podľa Morgenthaua, „umením, a nie vedou, a čo je potrebné k jej ovládnutiu, nie je racionalita inžiniera, ale morálna sila štátnika“.
Renesancia minulosti nereálna
V tejto súvislosti sa však pred nami vynára otázka: Postačí, aby sa politická reflexia zložitých problémov, ktoré sa pred ľudstvom vynorili na rozhraní dvoch tisícročí, opierala o filozofické koncepcie prezentované v rámci doterajšej filozofickej tradície, alebo musíme vychádzať z celkom nových filozofických východísk? E. Voegelin v práci Nová veda o politike zastáva napríklad názor, že rozhodne nemôže ísť o akýsi návrat k pôvodnému obsahu nejakého predchádzajúceho pokusu. Dnes nie je možné obnoviť politickú vedu prostredníctvom určitej formy novoplatonizmu, novoaugustianizmu, novohegelianizmu, novopozitivizmu, či neomarxizmu.
Politickú vedu teda nemožno obnoviť a vrátiť jej predchádzajúcu dôstojnosť v pravom slova zmysle humanitnej vedy nejakou literárnou renesanciou filozofických výdobytkov minulosti. Princípy treba znovuzískať na základe teoretizačného úsilia, ktoré bude vychádzať z novej historickej situácie ľudstva dnešnej epochy. Navyše, všetky najdôležitejšie politické ideológie 20. storočia sa z hľadiska svojich filozofických koreňov sformovali ešte v 19. storočí. Môže s nimi ľudstvo seriózne vstúpiť do 21. storočia?
Bez jednotného náboženstva
Na prelome tisícročí nadobudla ľudská činnosť planetárne dimenzie a treba, ako na to upozornil H. Jonas, formulovať princíp zodpovednosti s ohľadom na ohrozenie ďalšej existencie ľudstva na Zemi. „Človek tu vyňal seba a svoju kultúru z prírodného celku a postavil sa proti prírode“ (D. Špirko). Pri rešpektovaní veľkej plurality dnešných foriem života, svetové spoločenstvo zrejme nemôže mať a ani nepotrebuje jednotnú filozofiu, jednotné náboženstvo, jednotnú ideológiu. To však neznamená, že nepotrebuje nijaké spoločné hodnoty, normy a ideály. Ľudstvo už nemôže postupovať vpred prostredníctvom nejakej vybranej triedy, silnej spoločenskej skupiny, vyvoleného národa, či najbohatšieho štátu. Musí ho spájať predovšetkým pocit jednoty a spolupatričnosti ľudského pokolenia. Humanizmus sa musí stať mostom porozumenia medzi národmi, štátmi a celými kultúrami.
Autor (1956) pôsobí ako docent na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici
