V Izraeli sa už stalo, že srdce, ľadviny či pečeň židovského chlapca, ktorý zahynul pri dopravnej nehode, boli transplantované do tela chorého Araba. A vyskytli sa aj opačné prípady: orgány arabských mŕtvych sa dostali do tela židovských mužov, žien či detí. Niekedy sa obe rodiny – príbuzní obete nehody a príjemcu jeho orgánov – medzi sebou stretávajú a navštevujú, veď majú pocit, že aj keď patria k rôznym národom, vzniklo medzi nimi doslova pokrvné príbuzenstvo. „Môj syn mal dobré srdce. Prajem ti, aby v tvojom tele vydržalo 120 rokov,“ povedal izraelský otec zomrelého mladíka ťažko chorému arabskému dievčaťu, ktorému transplantované srdce zachránilo život. Stretnutie medzi Noamom Šalitom a Saadom Atmanom bolo však predsa výnimočné. Šalit je Žid, Atman je Palestínčan, nespája ich však srdce zomrelého syna, ktoré teraz bije v hrudi príslušníka druhého národa – spája ich spoločné nešťastie, i keď nie rovnakého druhu. Noam Šalit je otec izraelského vojaka Gilada Šalita, ktorého palestínski extrémisti uniesli v júni a už viac ako päť mesiacov sa o jeho osude vedú tajné – a doteraz neúspešné – rokovania. Saad Atman je obyvateľ mestečka Bejt Hanun v oblasti Gázy, kde izraelská delostrelecká paľba zabila devätnásť ľudí. Saad bol zranený, podobne ako jeden z jeho synov a jeho nevesta. Jeho tehotná žena, druhý syn a dvaja vnuci boli zabití. Zahynul aj Saadov brat Masud At-mana, spolu so svojou matkou, manželkou, dvomi nevestami a štrnásťročnou dcérou. Jeho sedemročnému synovi Abdalláhovi granát uťal obe nohy. Hovorcovia izraelskej armády tvrdia, že cieľom útoku bolo zlikvidovať odstreľovaciu základňu rakiet, ktoré dopadajú na izraelské mesto Sderot, a nie dom rodiny Atmanovej; skazu vraj spôsobili zablúdilé strely. Tragédia otriasla aj izraelskou verejnosťou a vláda ako prejav ľútosti a vôle poskytnúť aspoň čiastočné odškodnenie ponúkla postihnutým Palestínčanom, že ranených ošetria a vyliečia v izraelských nemocniciach. Tam, do nemocnice, prišiel Noam Šalit za Saadom Atmanom. „Prišiel som, aby som im vyjadril svoju sústrasť a súcit,“ povedal Noam Šalit. „Som presvedčený, že sú to mierumilovní ľudia, ktorí sa nezúčastnili na žiadnej teroristickej akcii. Mám pocit, že rodina Atmanových je obeťou šialeného, nekonečného a nezmyselného krviprelievania, práve tak, ako Michael Slucker z mesta Sderot, ktorému palestínska raketa zabila ženu Fatimu.“ Spolu s Noamom Šalitom sa v nemocnici s novinármi stretol aj Saad Atmana, poďakoval Šalitovi za návštevu a prejav sústrasti a vyjadril nádej, že Šalitov syn Gilad sa čoskoro vráti domov. Dodal: „Moju rodinu postihla strašná tragédia. Napriek všetkému sa však modlím za to, aby boli to boli posledné obete tohto hrozného konfliktu.“ Obete a nešťastím postihnutí jednoduchí ľudia si často rozumejú lepšie a nachádzajú spoločný jazyk, aj keď zdanlivo patria k znepriateleným táborom. Autor je publicista
