Ako na vás pôsobí správa, že jedna z domácich firiem plánovala vyviezť zbrane do Rwandy? Vyvoláva skepsu, či sa náš obchodník má odkiaľ dozvedieť, či cieľová krajina náhodou nie je pod embargom OSN? Zhnusenie nad počínaním britského denníka, ktorý prípad zverejnil ako súčasť nečistej hry v prospech konkurencie? Zhnusenie, že sa možno zapájame do obchodovania so smrťou? Paradoxne, najmenej sa diskutovalo práve o dôsledkoch nezodpovedných exportov zbraní na ľudské životy. V Rwande sa pred deviatimi rokmi odohrala genocída, v ktorej prišlo o život najmenej dvestotisíc ľudí. V nasledujúcich rokoch pokračovalo masakrovanie civilistov Rwandskou vlasteneckou armádou, ktorá bojovala proti rebelom, prevažne Hutuom. V rokoch 1997 a 1998 obe strany konfliktu uniesli a zabili tisíce obyčajných ľudí. Krvavý masaker bol tiež „exportovaný“ do Konžskej demokratickej republiky (KDR), kde len pre národnosť alebo politické presvedčenie zomreli tisíce ľudí. Rwandské jednotky sa do konfliktu v KDR zapájajú už sedem rokov. Dopúšťajú sa tu masívneho porušovania ľudských práv. Majú na svedomí mimosúdne popravy, „zmiznutia“, násilné presídľovanie obyvateľstva, mučenie a využívanie detských vojakov. Dôsledky zneužitia zbraní V rámci „vojny proti terorizmu“ sa dnes bojuje proti zneužitiu zbraní hromadného ničenia. Konvenčné zbrane ostávajú akosi bokom. Inštitút medzinárodných štúdií v Ženeve pritom zaznamenal, že práve na následky ich zneužitia zomrie ročne päťstotisíc civilistov – jeden človek za minútu. Hoci väčšinu ukrutností v Rwande v roku 1994 spáchali bojovníci ozbrojení jednoduchými nástrojmi – najmä mačetami –, k vzniku občianskej vojny prispeli predovšetkým dodávky zbraní z Číny, Francúzska, Južnej Afriky a Egypta tesne pred jej vypuknutím. Dodávky zbraní spravidla pôsobia ako hnací motor a predlžujú krvavý konflikt. Podľa odhadov týždenníka The Economist predstavujú vojenské výdavky pred vypuknutím konfliktu v priemere 2,8 percenta rozpočtu. V čase konfliktu narastú na 5 percent a prvých desať rokov po skončení konfliktu neklesnú pod 4,5 percenta. Za týmito číslami sa skrýva ochromenie života v krajine. Peniaze potom chýbajú pri obnove školstva, zdravotníctva, infraštruktúry a ďalších odvetví. Na otázku, ako vyzerá súčasný Afganistan, nám jeden z našich priateľov odpovedal lakonicky: „Skúste si predstaviť, že by slovenská vláda dvadsať rokov nedávala peniaze na takmer nič iné ako armádu.“ Výpredaj krajiny Bojujúce strany bezohľadne pľundrujú krajinu a terorizujú civilistov. V KDR, ale napríklad aj v latinskoamerickej Kolumbii, používajú vojenské a polovojenské jednotky civilistov ako ľudské štíty, regrutujú spomedzi nich nových vojakov, berú od nich potraviny a peniaze a sexuálne ich zneužívajú. Vlády, ale aj miestni vojenskí velitelia vymieňajú nerastné bohatstvo za nové dodávky zbraní. Angola rozpredávala ropu a diamanty, Sudán ropu, Sierra Leone diamanty, Papua – Nová Guinea meď, KDR zlato. Rwanda pred vypuknutím genocídy zaťažila hypotékou čajové plantáže a nakúpila zbrane z Egypta. Vo viac ako štvrtine spomedzi štyridsiatich ozbrojených konfliktov v roku 2001 hrala kľúčovú rolu snaha kontrolovať ťažbu nerastov. Zbrane zo Slovenska Zahraničné médiá a mimovládne organizácie v minulosti informovali, že zbrane zo Slovenska boli použité v konflikte v KDR, kde od augusta 1998 zahynuli viac ako tri milióny ľudí, v občianskej vojne v Sierra Leone či v Sudáne. Opakovane zazneli varovania, že Česká republika, Bulharsko, Rumunsko, Poľsko a Slovensko musia pre členstvo v NATO modernizovať armádnu techniku a potrebujú sa zbaviť starých zbraní z čias studenej vojny. V praxi to neraz znamená, že sa táto technika dostáva do oblastí, kde zúri krvavý konflikt alebo kde vláda porušuje ľudské práva. Vlády sa usilujú kontrolovať zbrojné exporty prostredníctvom tzv. certifikátov konečného užívateľa. Uvádza sa v ňom meno prijímateľa zbraní a tiež účel, na ktorý majú byť použité. Problém je v tom, že táto forma kontroly často zlyháva. Kanadská vláda napríklad zakazuje predaj zbraní kolumbijskej armáde. V rokoch 1998 až 2000 sa však napriek tomu do Kolumbie z USA dostalo 33 kanadských bojových vrtuľníkov. Kanada totiž nevyžaduje certifikát konečného užívateľa v prípade exportov do USA. Kampaň mimovládnych organizácií Zmyslom zbrojných embárg je zastaviť prísun zbraní do oblastí, kde prebieha ozbrojený konflikt. Často však prichádzajú neskoro. Zavádza ich OSN, prípadne EÚ a ich prijatie si vyžaduje istý čas a nezriedka aj „politickú vôľu“. Dôsledkom je, že embargá bývajú uvalené na krajinu v situácii, keď je už zaplavená zbraňami. V súčasnosti neexistuje medzinárodná zmluva, ktorá by pre obchodovanie s konvenčnými zbraňami stanovovala pravidlá. Amnesty International, Oxfam a Medzinárodná sieť pre kontrolu malých zbraní (IANSA) preto 9. októbra spustili medzinárodnú kampaň za sprísnenie kontroly obchodu so zbraňami. Jej cieľom je vytvorenie Zmluvy o obchodovaní so zbraňami a zavedenie mnohých regionálnych opatrení s cieľom obmedziť ich šírenie a zneužívanie. Mali by tak vzniknúť isté minimálne štandardy, ktoré by boli záväzné. Kampaň podporuje aj devätnásť laureátov Nobelovej ceny mieru pod vedení Oscara Ariasa. Prostredníctvom Amnesty International sa do nej zapojí aj Slovensko.
