Peoplemetre sme si už zaplatili – pre televíziu verejnej služby v koncesionárskych dávkach, pre komerčných vysielateľov v dani z každej fľaše presladenej limonády, ktorú nám na obrazovkách vychvaľuje reklama. Odborníci ich namontovali, vybraní, dobre poučení diváci zapínali, vypínali, prepínali, peoplemetre merali a vypuklo porovnávanie. V podstate sa nič zvláštne nestalo: dômyselné elektronické zariadenie prinieslo informáciu, aká sa dala čakať: prvenstvo naďalej patrí komerčnej Markíze, STV po zrátaní sledovanosti jednotky a dvojky je za ňou, a Joj ju doťahuje. Obchod s takou nehmotnou a neuchopiteľnou hodnotou, ako je divákova pozornosť, venovaná vybranému programu, sa môže objektivizovať. Divákovi sa celý tento trhový cyklus predkladá ako úžasná výhoda: odteraz už navždy vám budeme servírovať iba to, čo máte tak radi, a len takéto programy vám vyrobíme resp. kúpime zo zahraničia. Nie každý divák chce vidieť a prijať, že hlavným artiklom, na ktorom zarába celá reťaz firiem a ich manažmentov, sme my sami, to, čo nosíme v hlavách a srdciach, prípadne čo tam chceme mať. Všetko sa deje v atmosfére, vytvorenej samotnými elektronickými médiami, akoby išlo o nezištnú službu divákovi. Opak je pravdou – publikum je aj v tomto prípade sliepočka, čo znáša zlaté vajíčka. Pridanou škodou svojrázneho peoplemetrového výskumu sledovanosti je ústupok väčšinovému vkusu. Načo by sme tu boli, keby sme nevyhoveli väčšine – pýta sa šéf televízie verejnej služby. K zachovaniu európskeho kultúrneho dedičstva a nášho miesta v ňom teraz prispejú, aj vďaka peoplemetrom, slovenské televízie nie osobitnými, pôvodnými dielami, ale naopak, homogenizáciou kultúry v európskych rozmeroch. Bezmyšlienkovito sa kupujú zábavné programy, známe po celej Európe, a deklaruje sa to ako významný čin. Už teraz vidíme súťaž v kupovaní a uvádzaní rôznych reality show, vo výrobe televíznych udalostí, ktoré nie sú reálne, ale iba umelo inscenované kvôli divákovi (slzavé drámy v súťaži o Miliónové dievča, Pošta pre teba, Vadkerti talkshow). Neskutočné, len pre televíziu vytvorené minidrámy a životné príbehy nenesú v sebe nijaké kultúrne ani morálne posolstvo, ba ani len ich drobný odkaz. Odvolávať sa v kultúre na väčšinový vkus je neprístojné, zvlášť keď samotné výskumy prezrádzajú, ako málo priestoru poskytujú na samostatné rozmýšľanie respondenta. Podľa peoplemetrov ľudia zjavne milujú ľahké, zábavné programy, avšak podľa iného výskumu až 70 percent respondentov odpovedalo, že by chcelo na obrazovkách menej reklamy. Zjavne nedoceňujú súvislosť medzi zábavou a reklamou. Väčšinový model, prevzatý z politického a občianskeho života, pre kultúru neplatí. Tvorivé kultúrne činy, aj ich prijatie publikom, bývajú výlučne individuálnym aktom, ktorý prijíma iba menšina s istou kultúrnou skúsenosťou alebo talentom. Kvôli zachovaniu a fungovaniu kultúry si túto menšinu treba chrániť ako iné ohrozené druhy, lebo bez nej nám hrozí syndróm ovčieho stáda.
