Nielen novým začiatkom, ale i niekoľkými rozhodnutiami prekvapil v januári šéf STV Richard Rybníček. Hlava sa mu zrejme zakrútila z tisícky mailov, ktoré na margo Nového začiatku podostával, z vysokej sledovanosti „začiatku“ v podobe 1,83 milióna divákov, ale možno i z prieskumu verejnej mienky, podľa ktorého Rybníčkovo pôsobenie na čele STV do polovice januára hodnotilo 58,4 percent opýtaných ako pozitívne. Sľuby sa sľubujú… Ktovie, ako by sa zatvárili presvedčení respondenti či koncesionári, keby sa dopočuli, že si pán riaditeľ robí nároky na peniaze verejnoprávneho rozhlasu. Tému niektoré médiá odignorovali, iné účelovo skreslili, šlo však o porušenie jedného z Rybníčkových najvážnejších sľubov, ktorý dal samotnej slovenskej vláde. Ale sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, hovoria zlomyseľníci. Vláda totiž ešte pred koncom minulého roka stihla schváliť návrh na poskytnutie finančných prostriedkov na úhradu „zdedených“ dlhov STV v sume do 400 miliónov Sk. Rybníčkov „hovorca“ Branislav Zahradník ešte vtedy neváhal zdôrazniť, že televízia bude v novom roku fungovať len z koncesionárskych poplatkov a reklamy a splní svoj sľub a už nebude požadovať dotácie zo štátneho rozpočtu. Už koncom januára však Rybníček adresoval ministrovi kultúry Rudolfovi Chmelovi „šikovne“ zabalenú požiadavku na štátny balík. V liste ministrovi navrhol, aby finančné prostriedky vo výške 97,585 milióna Sk, v štátnom rozpočte vyčlenené pre MK SR ako bežný transfer pre Slovenský rozhlas a STV, boli účelovo použité na podporu pôvodnej rozhlasovej a televíznej tvorby a nie na prevádzkové náklady oboch médií. Rybníček ministrovi dokonca odporučil, aby sa prostriedky rozdelili pre rozhlas a televíziu v pomere 1:2, čo by znamenalo 32,53 miliónov pre SRo a 65,055 miliónov pre STV. Nepožiadaš peniaze blížneho svojho Čo naozaj viedlo Rybníčka k tejto požiadavke a porušeniu svojho sľubu? Veď ešte pri schvaľovaní nového zákona o STV Rybníček v parlamente bojoval ako lev, aby nebolo zákonom určených 20 percent príjmov STV z koncesionárskych poplatkov, ktoré by musela investovať na pôvodnú tvorbu. Ako vtedy vravel Rybníček, žiadna európska verejnoprávna televízia také niečo nerobí, pričom toto ustanovenie by zlikvidovalo televíziu v jej súčasnom stave. Rybníček asi zabudol pri vyčíslení vyrovnaného dvojmiliardového rozpočtu na rok 2004 na položku pôvodná tvorba. Znamená to, že z miliardy 550 tisíc Sk, ktorú počas roka 2004 televízii zaplatia koncesionári, nebude ani kúsok vyčlenený na konkrétny pôvodný film hraný, dokumentárny či animovaný? Alebo iba skúšal pamäť ministra? Nevedel o tom, že o spomínaných peniazoch už predtým Ministerstvo kultúry SR a Ministerstvo financií SR rozhodli, že budú použité pre SRo? Na rozdiel od STV, ktorej riaditeľ vie, ako zapôsobiť na city kompetentných a pri nesplnení svojich požiadaviek sa neváha vyhrážať vlastným odstúpením, z rozdeľovania štátnych peňazí verejnoprávny rozhlas v minulom roku vyšiel ako chudobný brat veľkej pažravej sestry. A kým sa ešte nedávno Rybníček chválil dobrými bratskými vzťahmi, neváhal ich obetovať lákavej vidine štátneho príspevku, bez ktorého by mladší brat vyšiel na psí tridsiatok. Prekvapený bol aj riaditeľ SRo Jaroslav Rezník, ktorý o pridelení financií dlhodobo rokoval. Požiadavku STV označil za zastierací manéver a vysvetlil, že prevádzkové náklady SRo sú súčasťou nákladov na výrobu relácií. Rozhlas si na rozdiel od televízie nemôže dovoliť zastaviť výrobu a istý čas ponúkať „výpredajové“ tituly. Systém postupného redukovania nákladov SRo sa však nepáčil ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, ktorému sa skôr pozdávalo radikálne riešenie v STV a menej radikálnemu rozhlasu nijakú mimoriadnu dotáciu na oddlženie neodsúhlasil. Nešlo pritom o stomiliónové dotácie, ako dostala STV, ale zmazanie dlhov rozhlasu za rok 2003 v hodnote 75 miliónov Sk, ktoré podľa Rezníka vznikli i v dôsledku schválenia nižšej sadzby koncesionárskych poplatkov. Vedenie STV však trvá na tom, že sľub neporušilo. Podľa Zahradníka sa televízia nikdy nezriekla možnosti získavať účelovo viazané zdroje na konkrétne typy programov. „Ak by ministerstvo dalo peniaze len na prevádzku rozhlasu, to bude veľký škandál,“ vyhlasoval Zahradník. Ministerstvo však o tom už dávno rozhodlo, aká nespravodlivosť! A to okrem štyroch stoviek miliónov na oddlženie STV dostala v minulom roku aj ďalšiu mimoriadnu dotáciu. Nie je dodnes vyúčtované, ako bolo použitých štvrť miliardy Sk, ktoré vláda schválila na vyplatenie odstupného pri hromadnom prepúšťaní v STV. Dierou v legislatíve vpred! Požiadavka na rozpočet však nebola jediným prekvapením, ktoré vedenie STV prichystalo na koniec januára. Prvý mesiac tohto roku bol totiž obdobím, keď vedenie STV využilo voľné ruky v oblasti podnikania, pričom samotné ministerstvo kultúry poukazovalo na absenciu kontrolného orgánu v tomto období. Umožnila to malá novela zákona o STV, ktorú poslanci schválili rovnako ako nový zákon o STV. Nový zákon však už vstúpil do platnosti a je na Rade STV, aby Rybníčkovi jeho „samopašnosť“ spočítala. Okrem toho, že má teraz v kompetencii schvaľovanie podnikateľských zámerov vedenia STV, od 1. februára získala novú možnosť nielen voliť, ale i odvolávať riaditeľa STV, čo predtým mohol výlučne parlament. Damoklov meč si vtedy Rybníček uvedomoval a apeloval na poslancov, aby si ponechali túto kompetenciu, tí sa však tejto možnosti zbavili, čo už oľutoval napríklad podpredseda výboru Dušan Jarjabek, ktorý pochopil, že tak stratili istú moc nad STV. Dnes stačí zhoda najmenej dvojtretinovej väčšiny členov rady a Rybníčka, ktorému sa asi nepáči, keď sa mu niekto pozerá na prsty, môže čakať tvrdé pristátie. Autor pracuje v médiách
