Ľudský rozum čelí v tomto období neľútostnému útoku na pamäť. Tento útok je frontálny. Má za cieľ tunelovať pamäť a vymazať z nej výsledok duševných a materiálnych hodnôt, ktoré boli získané dlhodobou akumuláciou ľudskej činnosti. Cieľom medzinárodných „motrokárov“ (novodobých otrokárov) je zničiť ľudskú pamäť rôznymi spôsobmi, najmä politickou propagandou, tlačou, knihami, ale aj klamlivými hollywoodskymi filmami atď. Útoky určitých kruhov sú cielené výlučne na kľúčové časti ľudskej pamäti. Medzi ne patrí aj termín socializmus. Spomínaný útok na socializmus využil nedávne krízy socialistických systémov a socialistických strán vo svete. Pojem socializmus vznikol v Európe komplikovane a neľahko ako výsledok vývoja ľudstva. Teóriu a prax socializmu je celkom legálne a zdravé podrobiť kritike, ale nie je možné tento pojem vyškrtnúť či vymazať. Dôvody, ktoré sa pričinili o jeho vznik, sú stále prítomné a jeho prítomnosť je naliehavejšia ako kedykoľvek predtým. Vo svojom príspevku sa pokúsim predstaviť históriu tohto termínu, vysvetliť jeho problémy a nedostatky, ktoré mu spôsobili nielen jeho neprajníci, ale aj priaznivci, ktorí sa od neho odklonili. Okolnosti vzniku termínu „socializmus“ Začiatkom sedemnásteho storočia sa začal proces, v ktorom sa európska buržoázia chopila vedúcej úlohy v ďalšom rozvoji a pokroku spoločnosti. Stalo sa tak vďaka mnohým víťazstvám, ktoré sa udiali na úkor katolíckej cirkvi a európskych feudálov. Na začiatku bolestivého zrodu kapitalistického systému na európskom kontinente a v kolóniách stála etapa individuálnych projektov rodiacej sa buržoázie a voľnej individuálnej konkurencie. Táto etapa bola poznačená zveličením významu úspechu jednotlivca bez ohľadu na katastrofálny dosah tohto vývoja na občanov Európy na jednej strane a ťažký osud obyvateľov kolónií na strane druhej. Európska spoločnosť bola v tom čase poznačená šokujúcou biedou v jednotlivých európskych mestách. Mocenské sily vtedajšieho sveta neváhali použiť na chudobné obyvateľstvo najkrutejšie metódy utláčania. V Londýne napríklad počas sedemnásteho a osemnásteho storočia radnica trestala chudobných za krádež kúsku chleba odťatím ruky na mieste činu. Drakonické tresty boli natoľko rozšírené, že boli preplnené nielen mestské väznice, ale aj ulice – invalidmi, ktorí prišli o svoje údy v dôsledku trestov za krádeže, ktoré páchali v boji o prežitie. V tomto období sa považovala chudoba za hriech a chudobní občania automaticky za kriminálnikov. Týchto vydedencov zasielali do trestaneckých kolónií, aby boli zotročení v spomínaných individuálnych projektoch koloniálnej buržoázie. Chudobní ľudia sa tým po vykonaní rozsudku zmenili často na skutočných vrahov, najmä na územiach kolónií. Okolnosti, v ktorých vznikala myšlienka socializmu, boli pre väčšinu obyvateľstva planéty veľmi tvrdé. Treba však poznamenať, že pojem socializmus spočiatku zapustil korene iba na európskom kontinente. Kritika vtedajšieho stavu spoločnosti z hľadiska sociálneho a humanistického prístupu k problematike znamenala kritiku vyčíňania kapitálu iba v európskom priestore. Aj štúdie o význame práce a robotníckej triedy vo výrobnom procese nebrali do úvahy úlohu robotníckej triedy a prácu obyvateľstva kolónií. Socializmus ako odpoveď na kapitalizmus Od roku 1825 sa na území Anglicka a Francúzska začal prostredníctvom mysliteľov vtedajšej doby používať termín „socialista“ a „socializmus“. Predstavoval výsledok hľadania možnosti zmien ekonomických, morálnych a sociálnych hodnôt v spoločnosti. Hľadal sa sociálny rozmer, ktorý by zabezpečil humánnejšiu organizáciu práce a života. V Anglicku to bol časopis Solidarita, ktorý ako prvý v roku 1825 použil termín „socialistický“, a to v súvislosti s pokračovateľmi myšlienok Roberta Owena. Následne časopis Guľa v roku 1832 nazval socialistami následníkov Saint-Simona. Roku 1841 sa stal termín socialisti hlavným názvom Owenových obdivovateľov v Anglicku. Socializmus odvtedy začal napĺňať význam toho, čo je opakom úsilia jednotlivca. Znamenal aj boj proti voľnej individuálnej konkurencii na trhu. Z predchádzajúceho vidíme, že termín socializmus a jeho myšlienky vznikli uprostred krízy kapitalizmu, ktorá ukončila obdobie voľnej individuálnej kapitalistickej súťaže. Socializmus sa usiloval poukázať na možnosti nahradenia individuálneho spôsobu výroby vo všetkých odvetviach európskej spoločnosti niečím novým, a to na báze kolektívnej solidárnosti. Socializmus pritom vznikol z jadra kapitalizmu a snažil sa byť jeho lepšou, odvrátenou tvárou. Jeho rozsah však končil na hraniciach Európy, pretože práve v Európe bola najväčšia koncentrácia kapitálu, kapitalistického veľkopriemyslu a novovzniknutej masy robotníkov. Európsky socializmus zlyhal a nedokázal naplniť svoje ciele, pretože kapitalistická odpoveď na vzniknuté početné krízy bola príliš rafinovaná na to, aby kapitalizmus odolal tlakom a dokázal sa vyvíjať. Odpoveďou kapitálu na revolúcie reformátorov a socialistov bol napríklad útok na myšlienku solidárnosti, a to prostredníctvom vzniku monopolných asociácií (kartelov) združujúcich najväčších kapitalistov. Príchodom Karla Marxa a jeho priateľa Friedricha Engelsa sa na svete objavil nový termín – vedecký socializmus, ktorý sa v prvom rade opieral o materialistické chápanie histórie. Títo dvaja myslitelia označili predchádzajúce socialistické učenia za utopistické a dodali termínu socializmus nový hmatateľný rozmer. Revolučnosť Marxa možno hádam najlepšie pochopiť najmä v jeho nadčasovom videní a v schopnosti konkretizovať možný systém bez vykorisťovania, a to aj v čase, kedy spoločnosť totálne ovládal tradičný kapitalizmus. Paralela vývoja socializmu a kapitalizmu Je dôležité si všimnúť paralelu medzi vývojom kapitalistického sýtemu a socialistického hnutia. V čase, keď obdobie individuálnych projektov a voľnej individuálnej súťaže bolo na ústupe, cesta bola voľná pre nástup vyššej formy kapitalizmu v podobe kartelov. Na druhej strane, ústupom utopického socializmu sa na jeho základoch vyvíjal vedecký, resp. nemecký socializmus, a to najmä príchodom Komunistického manifestu z roku 1848, ktorý sa objavil uprostred revolúcií zmietajúcich Francúzsko a iné európske krajiny. V tomto období vzniklo prvé úsilie zjednotiť jednotlivé sily utopistov a vedeckých socialistov v jednej internacionále, ktorá by mala väčšiu šancu odporovať rozvoju kapitalistického systému. V Londýne sa uskutočnila konferencia prvej internacionály v roku 1865 a schádzala sa ročne až do roku 1872. Po páde Parížskej komúny sa však prvá internacionála rozpadla. Parížska komúna poukázala na zaostalosť myšlienok utopického socializmu. Na európskom kontinente začali vo veľkej miere vznikať marxistické hnutia a strany, ktoré začali zakladať druhú internacionálu, čo sa im podarilo v období rokov 1889 – 1900. Socializmus a nacionalizmus počas prvej svetovej vojny Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa rozpadla aj druhá internacionála, a to najmä v dôsledku postoja socialistických strán k vojnovej politike svojich národných vlád. Socialistické strany v rôznych národných štátoch sa tým de facto stali nepriateľmi. Oficiálny rozkol nastal na medzinárodnej konferencii proti vojne v roku 1915 a 1916, na ktorej západní európski socialisti odmietli tézu o diktatúre proletariátu a možnosť uskutočnenia socializmu v hociktorej krajine, osobitne možnosť uskutočnenia revolúcie v zaostalom Rusku. Neskoršie udalosti potvrdili, že tieto dôvody boli len formálne. V skutočnosti sa od pôvodných cieľov, spočívajúcich na obkľúčení kapitalistického systému, odklonili západní socialisti v úsilí získať výhody najmä z vykorisťovania kolónií. Výsledky prvej svetovej vojny a najmä dôsledky októbrovej revolúcie v Rusku mali za následok vznik tretej internacionály (Kominterny), ktorá sa v roku 1919 etablovala pod vedením ruských boľševikov. Západní socialisti odmietli základy, na ktorých tretia internacionála vznikla, a považovali sa za pokračovateľov druhej internacionály. Svoje postoje potvrdili na zjazdoch v rokoch 1920 až 1923. Socialistická internacionála alebo sociálna demokracia Socialistická internacionála alebo sociálna demokracia, ako sa neskôr nazývala, vstúpila do štruktúr kapitalistického systému a organicky sa s ním spojila tak, že jej existencia už nenegovala existenciu tohto systému. Ešte neskôr sociálna demokracia po príchode novej generácie mladých sociálnych demokratov po druhej svetovej vojne (Mitterand, Schröder či Blair) nadobudla iba humánny solidárny rozmer. Napriek tomu sa pasovala za ľavé krídlo kapitalistickej spoločnosti. Možno pripomenúť, že v dôsledku tohto vývoja sa kapitalistický systém rozvíjal ďalej a had nemenil len svoju kožu, ale narástli mu aj nové krídla, hlava – ba zmenil sa na draka s mnohými hlavami. V tomto čase prevládal záporný postoj Európanov k obyvateľom kolónií, vrátane socialistických hnutí. Robotnícka trieda, ako písal už Engels, „nikdy nie je oddelená čínskym múrom od iných tried“ a konkrétne v Anglicku využívala výhody koloniálnej politiky svojho štátu a bola spokojná s nastoleným vývojom. Západné európske komunistické hnutie a kolónie Je potrebné pochopiť priepasť, ktorá vznikla medzi hlásaním socialistických myšlienok a konkrétnymi činmi socialistov. Nič nie je v tejto súvislosti autentickejšie, než pripomenúť si, ako sa vodca vietnamskej revolúcie Ho Či Min pohoršoval nad postojom komunistickej strany Francúzska, ktorej bol členom. Ho Či Min sa vyjadril na adresu hrobového ticha ústredných novín komunistickej strany Francúzska nad barbarským vyčíňaním francúzskych kolonialistov vo Vietname a označil tento postoj za osudovú chybu. Ak vychádzame z toho, že ľavý politický priestor sa zmieta v dlhodobej turbulencii, potom je tento proces v rámci európskych socialistických síl výzvou na sebareflexiu aj pre marxisticko-leninské strany. Ak budú mať tieto strany ambíciu vyplniť vyprázdnený ľavý priestor po sociálnej demokracii, ako to opisuje slovenský politológ Ľ. Blaha, potom je nevyhnutné, aby kládli dôraz aj na problematiku vzťahu západných vlád k obyvateľom dnešných „kolónií“ globalizovaného sveta. V tomto ohľade musia tieto strany zaujať k svojim vládam tvrdý postoj. Prepad, v ktorom sa nachádza socialistické hnutie, sa nedá vysvetliť inak, ako poukázaním na neľútostnú vojnu, ktorej čelí zo strany „úrokárov“. Tí dnes diktujú chod svetovej ekonomiky. V prvom rade však spočíva v nepísanej opozičnej zmluve a v spolupráci medzi oficiálnymi nositeľmi týchto myšlienok a novými pánmi sveta. Keď socialistické sily v niektorých európskych krajinách počas koloniálnych období stíchli v prospech kolonialistov, dopustili sa osudovej chyby. Dnes sa história nesmie opakovať. To platí aj o postoji k problémom, ktoré prináša nový rozmer kapitalistického systému v rámci neoliberálnej globalizácie. Jej nevýhody sú celkom očividné a možné výhody sú zväčša dôsledkom neoverených hypotéz a možných mýtov. Kapitalizmus sa vyvíja a obohatil sa o neoliberálny rozmer. Zdá sa, že globalizácia je nová etapa tohto vývoja. Je otázne či je tento vývoj v súlade s chodom dejín, alebo nie. Teda či je vôbec možné tento trend zvrátiť. Ak nie, tak socialistické sily sa budú musieť uberať smerom k alternatívnemu videniu neoliberálnej globalizácie, ak aj ony budú chcieť pokračovať ďalej. Autor je publicista
