1.
Politické dejiny slovenského národa sú spojené so Slovenskou národnou radou. A to trojnásobne z hľadiska revolučných zlomových udalostí. Prvýkrát to bolo 18. septembra 1848, kedy sa najvyšším politickým orgánom slovenského povstania stala na Myjave ustanovená Slovenská národná rada. V troch ozbrojených výpravách sa usilovala dosiahnuť ciele napísané v liptovsko-mikulášskych Žiadostiach slovenského národa a to: osobitný národný snem, ďalej na základe rovnosti uhorských národov zriadenie jedného všeobecného snemu v ňom. Znamenalo by to federáciu Uhorska a rovnoprávne postavenie slovenského národa a Slovenska v ňom.
V historickom poradí druhá Slovenská národná rada dňa 30. októbra 1918 – v Martine – žiadala pre „česko-slovenský národ“ neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Právo na sebaurčenie až do dosiahnutia štátnej samostatnosti si podľa tejto formulácie neuplatňovali dva národy, český národ a slovenský národ, oddelene a samostatne v dvoch rozličných štátoch, jeden v Rakúsku a druhý v Uhorsku. Právo na sebaurčenie si uplatňoval jeden národ, „jednotný česko-slovenský národ“ naraz a súčasne s cieľom dosiahnutia a vytvorenia jedného štátu a jednotného štátu. Koncepciou jednotného (unitárneho) česko-slovenského štátu, sa aj podľa znenia Deklarácie slovenského národa, podstatne zjednodušovala situácia v realizácii sebaurčovacieho práva oboch národov, osobitne slovenského národa. Deklarácia ho označovala raz za „slovenský národ na Slovensku“, druhýkrát za „čiastku (rečovo aj kultúrno-historicky) jednotného česko-slovenského národa“ a tretíkrát za jeho „slovenskú vetvu“. V týchto variantoch pomenovania slovenského národa deklarácia bola v súlade s názvami, ktoré vo svojich memorandách, deklaráciách, používal československých zahraničný odboj (Československá národná rada), v mene ktorého ako jednotného československého národa, ako subjektu medzinárodného práva, sa domáhala, uplatňovala a dosiahla uznanie práva na národný štát.
Slovenská národná rada, v poradí tretia, zriadená podľa Vianočnej dohody z roku 1943, vyžadovala, aby boli dosiahnuté všetky tri náležitosti – národná svojbytnosť aj s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť, vstup tejto demokratickej slovenskej štátnosti do nového česko-slovenského štátu na zásade rovný s rovným. Tretia SNR už nemala pochybnosť, neváhala v otázke, či Slováci sú samostatným národom. Alebo či sú len čiastkou či vetvou historického či politického jednotného česko-slovenského národa. Vývoj národa kulminoval, v zmysle etnickom sa naplnil a ustálil. Nebolo potrebné ani vzhľadom na postoje veľmocí konštruovať osobitný (nie etnický), ani politický jednotný národ ako subjekt s právom na vytvorenie štátu. Československá republika medzinárodne právne jestvovala a uznali to aj mocnosti protihitlerovskej koalície svojimi nótami v roku 1941. Mníchovská dohoda z roku 1938 a všetky medzinárodné skutočnosti, ktoré sa udiali v priamej príčinnej súvislosti s ňou (teda vyhlásenie Slovenského štátu, aj zriadenie Protektorátu) sa stali právne neplatnými od samého začiatku. ČSR sa vzhľadom na tento právny stav ani neobnovovala, ani nevznikala. Československý štát právne jestvoval. Čo sa obnovovalo – to bola suverenita ČSR na jeho uznanom území. Táto medzinárodnoprávna situácia, tento právny stav bol rozhodujúcim aj pre politické a štátoprávne stanoviská a riešenia SNR. Slovenská národná rada podľa svojich programových ustanovení obsiahnutých vo Vianočnej dohode, a podľa svojich ústavnoprávnych úkonov, ktoré vyjadrila po vypuknutí Povstania akoby obnovovala projekty z postulátov Slovenskej národnej rady z obdobia J. M. Hurbana, Ľ. Štúra, M. M. Hodžu, a to vytvorenia osobitného slovenského národného snemu, národných zákonodarných orgánov a spoločného celoštátneho snemu (zákonodarného orgánu), tentoraz československého. Dvojstupňová výstavba zákonodarných orgánov v tejto štruktúre (národných a celoštátnych), to bol projekt federácie, spoločného štátu, resp. zloženého štátu.
Pre SNR bolo axiómou, že slovenský národ je samostatný národom, že je svojbytným národom, a že je subjektom aj práva na sebaurčenie a vytvorenie vlastného štátu. Požiadavka vlastného slovenského národného štátu nie je výslovne (explicitne) uvedená ani vo Vianočnej dohode, ani v Deklarácii z 1. septembra 1944. Vyplýva z výkladu, z interpretácie nariadenia SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR, podľa ktorého „SNR vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku“. Znamenalo to, že SNR prevzala, začala vykonávať celú štátnu moc na Slovensku. Aká to bola štátna moc? Bola to štátna moc fakticky jestvujúceho vojnového slovenského štátu? Proti politickému režimu tohto štátu povstala a viedla ozbrojený boj! Musela to byť iná štátna moc. Vykonávala československú štátnu moc, resp. štátnu moc ČSR? Tento štát právne jestvoval, mal medzinárodnú dohodu so ZSSR z roku 1944, že jeho vojská budú obnovovať suverenitu tohto štátu na jeho území a budú odovzdávať právomoc československým štátnym orgánom. Po ďalšie, právne jestvujúca ČSR podľa jej stále platnej ústavnej listiny z roku 1920, nepoznala a neuznávala slovenský národ. Poznala a uznávala len národ československý! Slovenská národná rada svojím nariadením č. 1/1944 Zb. nar. SNR vykonávala na Slovensku štátnu moc – nového antifašistického a demokratického štátu, a to vznikajúcej slovenskej demokratickej štátnosti.
Týmto spôsobom v Slovenskom národnom povstaní Slovenská národná rada vykonávaním celej zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku riešila a vyriešila zásadné, meritórne otázky politických dejín slovenského národa: svojbytnosť slovenského národa, právo na sebaurčenie, vytvorenie vlastného národného demokratického štátu. Vzhľadom na vtedy vytvorený geopolitický a medzinárodnoprávny stav musela SNR riešiť aj vzťah slovenského národa, slovenskej národnej štátnosti k ČSR. Malo sa to riešiť tak, že právne jestvujúca ČSR sa zmení, rekonštruuje – vnútorne, resp. ústavnoprávne. Namiesto doterajšieho štátu – jednotného československého národa, unitárneho (jednotného) štátu – sa rekonštruuje, rekonštituuje na štát dvoch národov, národa slovenského a národa českého, tieto národy si realizujú svoje právo na vlastnú národnú štátnosť a v treťom kroku vytvoria spoločný štát, ústavnoprávne (nie medzinárodnoprávne) novú Č-SR. Na to bol však potrebný súhlas, dobrovoľná vôľa druhého partnera. K dosiahnutiu a k prejavu takejto vôle zo strany českého národa, z rozličných príčin, vtedy nedošlo.
Historické a právne skutočnosti, ktoré uvádzame, nedarí sa zakomponovať do vedomia, do poznania verejnosti ani komunity historikov. Právo, aj právne aspekty dejín nepoznajú, nechcú poznať, sú im cudzie. Možno súčasné početné rošády právnikov na súčasnej trestnoprávnej šachovnici a ekvilibristika v obchodnoprávnych, zmenkových kauzách ich inšpirujú a nabudí a navodí aj do štúdia práva. Celkove však treba zdôrazniť, že Slovenská národná rada vznikla ako celonárodný orgán odboja s programom ustanovenia demokratickej, antifašistickej slovenskej štátnosti a jej zakomponovania ako rovnoprávneho útvaru do spoločnej československej štátnosti. Koncepcia antifašistického, demokratického štátu slovenského národa bola v tomto kontexte plne slovenská. Jej cieľom bolo dosiahnutie štátneho sebaurčenia slovenského národa. Uvedený cieľ sa mal dosiahnuť nie v osobitnom, oddelenom, samostatnom štáte, čo bolo geopoliticky vylúčené, medzinárodnoprávne a politicky nemožné. Antifašistické demokratické sily chceli a museli dokázať, že dokážu to isté ako klerikálne fašistické sily, ktoré dosiahli vyhlásenie slovenskej národnej štátnosti na príkaz vyhlásiť štát „blitzschnell“, aj keď len štát zdanlivý, s tzv. chránenou zvrchovanosťou (podľa zmluvy s Ríšou o ochrane slovenského štátu (tzv. Schutzvertag).
Podčiarknuť však treba, že táto nová česko-slovenská štátnosť mala byť spoločnou štátnosťou, spoločnou nie z toho hľadiska, že by v nej mali spoločne bývať, resp. že by v nej mali mať súčasne trvalý spoločný pobyt Česi a Slováci, ale mala byť spoločným štátom v ústavnoprávnom zmysle, v ktorom spoločný štát by bol sekundárnym štátom, bol by štátom odvodeným od primárnych národných štátností, od štátu slovenského národa a od štátu českého národa. Znamenalo to, že Č-SR nemala byť unitárnym štátom, ale zloženým štátom, že to mal byť štátny zväzok dvoch národných štátnych útvarov, ktoré by sa spojili, boli by zviazané spoločným štátom, ktorý by oni vytvorili, delegovaním časti svojej štátnej suverenity a adekvátnej pôsobnosti a právomoci.
Dve nariadenia SNR mali už nielen štátoprávny rozmer, ale priamo excelentnú slovenskú ústavnoprávnu relevanciu. Bolo to v poradí prvé a posledné nariadenie SNR z banskobystrického obdobia jej povstaleckého pôsobenia. Nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. n. SNR malo dve zásadné ustanovenia, ktoré vyvolali spor medzi SNR a emigrantským dočasným československým štátnym zriadením v Londýne. Začala sa ním polemika, ktorá potom pokračovala v spore medzi prvou vládou Národného frontu Čechov a Slovákov a Slovenskou národnou radou najmä pri rokovaní o prvej pražskej dohode a ktorá sa potom preniesla aj do deformovaného pohľadu, ktorý vyvrcholil trestným stíhaním a rozsudkom nad tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954.
Ustanovenie § 1 nariadenia č. 1/1944 Zb. nar. SNR, že „SNR vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku“ sa vo vývoji po roku 1945 vykladalo tromi spôsobmi: a) pročeskoslovenským, b) protištátne slovenským a c) spôsobom, podľa ktorého vystupovala ako najvyšší orgán slovenskej národnej štátnosti.
Prvá „pročeskoslovenská“ interpretácia sa menila, vyvíjala a prispôsobovala meniacej sa podobe režimistického výkladu SNP. V rokoch päťdesiatych sa vykladala ako priame vyhlásenie obnovenia ČSR (s údajným dôkazom, spočívajúcim v tom, že na povstaleckom území viali československé zástavy, že sa spievala a znela hymna ČSR). V šesťdesiatych rokoch ako priame vytvorenie novej ČSR, novej z hľadiska spoločensko-ekonomického systému, podstaty štátnej moci, a to už ľudovodemokratickej. V sedemdesiatych rokoch výklad znel v podobe obnovenia ČSR a začatia jej budovania na nových základoch s požiadavkami federatívneho usporiadania. Výklad nariaďovacej činnosti SNR a celého SNP ako demontáže vlastnej slovenskej štátnosti mal rezonanciu pochádzajúcu z kruhov slovenskej ľudáckej emigrácie, po jej návrate už do samostatnej Slovenskej republiky, konkrétne z pera historika F. Vnuka (po roku 1993). Široko je aj rozšírená myšlienka významného slovenského spisovateľa J. Cígera Hronského o historickej bezprecedentnosti, bezpríkladnosti takého javu, podľa ktorého by vraj slovenský národ roku 1944 povstal proti svojmu štátu; myšlienka o objektívnej i subjektívnej nemožnosti takéhoto konania vôbec; myšlienka o tom, že iba excelentne hlúpy národ by zboril svoj štát, vrhol ho napospas inému, cudziemu, excelentne hlúpy preto, že takýto čin iný národ na svete, malý či veľký, pred ním nevykonal a za ním nikto nevykoná. Legislatívna činnosť SNR a samotné Povstanie sa pokladali a pokladajú v týchto kruhoch za čin, ktorý nemal a nemá obdobu medzi civilizovanými národmi.
Profesor rímskeho práva a dejín štátu a práva Karol Rebro, účastník SNP a vedúci činiteľ právneho odboru Povereníctva vnútra SNR z roku 1944, pri tridsiatom výročí SNR napísal so znalosťou veci hodnotiace slová graduovaného právnika a spolutvorcu týchto udalostí: „Slovenská národná rada, keď prevzala všetku štátnu moc na Slovensku ako predstaviteľka slovenského národa a jeho suverenity, vystupovala vlastne ako najvyšší orgán slovenskej národnej štátnosti.“ V Povstaní SNR nepovstala proti slovenskej národnej štátnosti, ale proti totalitnému, rasistickému a vazalskému režimu slovenského štátu. Povstali za skutočnú slovenskú národnú štátnosť, antifašistickú a demokratickú.
2.
Temer každoročne naši investigatívci každého kalibru od publicistov, cez politológov, historikov vzrušene hľadajú a píšu o kauze „pozývací list“ niektorých československých komunistov do Moskvy v roku 1968, v ktorom žiadajú o poskytnutie internacionálnej pomoci, o záchranu reálneho socializmu. Irituje ich najmä údaj, že ho títo ortodoxní komunisti odovzdali agentovi KGB na toalete v Primaciálnom paláci v Bratislave dňa 3. augusta 1968. Asi pre osobitnú aromatickú kultúru tohto prostredia nestal sa pozývací list relevantným. Vstup vojsk do ČSSR sa zdôvodňoval príslušným ustanovením Bratislavskej deklarácie, ktorú podpísali účastníci šiestich členských štátov Varšavskej zmluvy v inej miestnosti Primaciálneho paláca, a to v jeho Zrkadlovej sieni. Za ČSSR ho podpísali štyria vrcholní ústavní činitelia strany a vlády. Vedeli, čo robia alebo boli chudobní v duchu a nevedeli, čo činia. Nevedomosť hriechu nečiní, hovorí sa v katechizme. Svojprávne a zodpovedné osoby musia mať vôľu aj rozum. Musia vedieť, čo robia a musia to aj chcieť.
Vodca a prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso, na rozdiel od kvarteta činiteľov z roku 1968, vedel čo robí a chcel, aby sa to stalo. Nemecké nacistické vojská pozval na Slovensko. Urobil tak verejne, písomne a toto svoje pozvanie aj dodatočne potvrdil. Úmysel, motív tohto pozvania je obdobný ako motív konania štátov Varšavskej zmluvy. Nejde o obsadenie Slovenska, nejde o jeho okupáciu, ale ide o pomoc Slovensku, Slovákom. Podľa denníka „Slovák“ z 31. 8. 1944, vodca a prezident „dal súhlas k tomu, aby náš veľký sused Veľkonemecká ríša poslala na Slovensko vojenské jednotky… Malo to byť podľa Dr. J. Tisu proti pokračovaniu diabolskej boľševickej zloby, proti vraždeniu Slovákov, ničeniu slovenského majetku, pre potlačenie tohto beštiálneho šialenia rafinovaných agentov. Ako človek kultivovaný Pázmanyho univerzitou pre elitné katolícke duchovenstvo Dr. J. Tiso svoje pozvanie, svoj pozývací list, nazval s jezuitským espritom a diplomatickom šarmom. Pomenoval ho slovami „dal som súhlas k tomu aby Veľkonemecká ríša poslala na Slovensko vojenské jednotky“. Vývoj mal asi túto postupnosť krokov: iniciatíva ríše vojensky zakročiť, súhlas vodcu a prezidenta (quasi legalizácia agresie a okupácie), obsadzovanie územia Slovenska nemeckými nacistickými vojskami, vydanie hesla „Začnite s vysťahovaním“ pplk J. Golianom, veliteľom pozemných vojsk, a začatie ozbrojeného odporu proti nemeckým okupačným vojskám. Začalo sa tým Slovenské národné povstanie. Na začiatku tejto udalosti, jej priamou príčinou bolo pozvanie, súhlas hlavy vojnového slovenského štátu, s agresiou vojsk veľkonemeckého štátu s obsadením jeho územia.
V dejinách štátov a politických útvarov na celom svete je takéto konanie nominálnej hlavy štátu voči svojim občanom, voči jeho obyvateľstvu úplne bezprecedentné, nemá obdoby, nemá analógie. Hlava štátu, Dr. Jozef Tiso, konajúci na základe dvoch právomoci – a to vodcu (HSĽS ako štátostrany) a prezidenta (Slovenskej republiky) a ďalej ako duchovná osoba (vysvätený kňaz) napísal a zaslal pozývací list Veľkonemeckej ríši (jej führerovi) a toto pozvanie pomenoval slovami „súhlas“ s tým, aby tento štát poslal na Slovensko vojenské jednotky k potlačeniu jeho obyvateľstva, ktorý sa práve pripojil k spojeneckým národom, ktoré svojím bojom zabezpečovali slobodný a demokratický život národom celého sveta, vrátane slobody pre slovenský národ. Je to skutočnosť, ktorá si zaslúži pozornosť, štúdium, analýzu tohto pozvania, resp. súhlasu vodcu a prezidenta Slovenskej republiky – zo strany najmä historikov, ale tiež politológov, sociológov a pravdepodobne aj psychológov. A iste je to téma aj pre širokú verejnosť, pre historické vedomie slovenského národa vôbec. Poznamenajme a zdôraznime, že týmto pozvaním, súhlasom vodcu a prezidenta na potlačenie Povstania na okupáciu Slovenska nacistickým nemeckým vojskom – bola znemožnená aj realizácia priaznivejšej, optimálnej varianty začatia a priebehu Povstania. Varianty, podľa ktorej slovenské povstalecké sily, povstalecká armáda a povstalci vôbec aj príslušníci iných národov mali dosiahnuť kontakt s postupujúcou Sovietskou armádou, otvoriť jej vstup na územie Slovenska a rýchly postup na jeho západné hranice, teda relatívne rýchle oslobodenie Slovenska s možnosťou predísť veľkým bojom, veľkým stratám na životoch a materiálnych hodnotách. Pozvanie, resp. súhlas s poslaním nacistických vojsk na potlačenie Povstania znamenal, jeho dôsledkom bolo, že SNP prebehlo podľa druhého menej priaznivého, resp. nepriaznivého variantu. Povstalecká armáda a povstalci sa museli brániť proti ozbrojenej agresii silne vyzbrojenej a vycvičenej nacistickej armády, wehrmachtu. Celé oslobodenie Slovenska potom prebiehalo od začatia Povstania, cez jeseň 1944, ťažkú a krutú zimu, jarné mesiace až do apríla 1945 – t. j. až sedem dlhých mesiacov plných obetí, a násilia.
Národný súd v Bratislave v rozsudku v procese s Dr. J. Tisom a Dr. F. Ďurčanským vynesenom dňa 15. apríla 1947 zaradil pozvanie nemeckých vojsk Dr. Jozefom Tisom do skupiny jeho trestných konaní patriacich medzi skutky „zrady na povstaní“ podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR – o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len „retribučné nariadenie“). V tomto bode, príslušných skutkov „zrady na povstaní“ Národný súd uviedol, že Dr. J. Tiso pozvaním nemeckých vojsk a spolu s inými jeho skutkami aj potlačením povstania, spôsobil, že front postupne prešiel cez celé Slovensko a nemecké vojská a ich pomocné orgány evakuovali na mnohých miestach mužov do Nemecka na nútené práce a za pomoci Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, Domobrany a úradov vyviezli do Nemecka zariadenia zásoby, cenné prístroje a celé zariadenia a inventár. Také boli dôsledky pozvania a súhlasu Dr. J. Tisa. Pre Slovenské národné povstanie, pre Slovensko. Početné ďalšie konania Dr. J. Tisu národný žalobca začlenil do štyroch skupín, a to: a) konania proti celistvosti ČSR (z obdobia pred 14. 3. 1939); b) konania smerujúce k nacifikácii Slovenska, ďalej vojna proti Poľsku, ZSSR, USA, c) konania kvalifikované za činy zrady na povstaní, a d) konania kvalifikované ako zločiny proti ľudskosti. Uvedené skutky, zosumarizované do týchto kategórií, Národný súd po rozsiahlom dokazovaní právne subsumoval podľa vymedzenia (definovania) skutkových podstát, ktoré poznalo retribučné nariadenie SNR. Uznal Dr. J. Tisa za vinného s tým, že uvedenými činmi ako obžalovaný spáchal jednak: A.) trestný čin domácej zrady; B.) trestný čin zrady na povstaní; C.) trestný čin kolaboranstva (v ňom boli definované aj zločiny proti ľudskosti, ako ich poznal medzinárodný vojenský tribunál zasadajúci v Norimbergu. Naproti tomu Národný súd obžalovaného Dr. J. Tisu oslobodil od 17 konaní (skutkov) obsiahnutých v obžalobe. Obžalovaný bol odsúdený na trest smrti povrazom. Rozsudok bol vykonaný 18. apríla 1947.
Pozývací list z r. 1968 na potlačenie údajnej kontrarevolúcie v ČSSR a súhlas vodcu a prezidenta Slovenskej republiky, aby Veľkonemecká ríša poslala svoje vojská na potlačenie povstania (1944), má neporovnateľne inú frekvenciu, výskyt v odbornej literatúre, ako aj v publicistike všetkých žánrov. Historikom a rozličným autorom, sa lepšie a s väčšou odozvou darí písať o pozývacom liste z roku 1968. Má to odozvu, úspech a prináša to aj verejné uznanie od hlavného prúdu žurnalistiky, za ideologické spracovávanie verejnosti, historického vedomia podľa želaného a žiadaného smeru – protikomunistickej odióznosti. Absentuje a nechce sa písať o tom, že nemecké nacistické vojská boli skutočne a relevantne pozvané na Slovensko – a dokonca hlavou tohto štátu. To je mimo záujmu publicistiky akejkoľvek. Antikomunizmus, obdobne ako za prezidentovania J. Tisa, musí na Slovensku dominovať aj dnes. Taká je globálna objednávka.
Otázkou je, či sa aj dnes v období neoliberalizmu, musí publicistika predháňať svojou frekvenciou a intenzitou na prvom mieste proti komunizmu a nie proti fašizmu a nacizmu? Že by sa pravda prikláňala k tým, ktorí – ako tvrdia extrémisti –, že neoliberalizmus je blízkou mutáciou fašizmu? Prečo asi máme stále niektoré politické útvary a skupiny, ktoré sú akoby mutáciou tisovskej a tukovskej ideológie? Môže sa to určite zmeniť. Treba to zmeniť! Zachráni to senát Najvyššieho súdu zákazom neoľudáckej politickej strany, alebo súdnym výrokom o jej rozpustení. Pre časť publicistiky písanie o strašiaku komunizmu, o údajných zločinoch komunizmu, je výhodnejšie a výnosnejšie ako pravdivé písanie o zločinoch slovenského klerikálneho fašizmu. Treba s tým niečo robiť, aj to je odkaz Slovenského národného povstania.
3.
Mladí nevedia, kedy sa skončilo Povstanie. Nevedia ani to, ako sa skončilo. Oznamovacie vety tohto znenia vyplývajú z nedávneho sociologického prieskumu. Objednalo si ho Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Mentorské reakcie starootcovského rangu sú najskôr na mieste. Prekvapuje však oveľa viacej ako ďaleko a hlboko sa rozvinul a k akým novým výsledným poznaniam dospel výskum o SNP. Aj historik typu Archimeda by vyskočil zo svojho kúpeľa a behal po Aténach nahý a volal by „heuréka“. To, čo sa podarilo vedcom z Múzea SNP a sociológovi, ktorý viedol prieskum, je hodné uznania za nový prírodný zákon. Historiografia sa svojou exaktnosťou stala prírodnou vedou – váži, meria, s presnosťou na deň odmeria aj deje a skutky minulé. Prieskumníci totiž zisťovali, či mládež pozná termín ukončenia Povstania (!) Ďalšou obdobnou otázkou bolo – ako sa skončilo SNP a hneď potom, kedy bolo Povstanie potlačené. Sociológovo poznanie typu heuréka nebolo radostné. Mladí vraj pri tomto dátumu tápu. Historická veda o Povstaní v ústrednej inštitúcii zriadenej na výskum a uchovávanie poznatkov a vystavovanie reálií o ňom dospela aj v otázkach, kedy a ako k exaktnosti. Všetky doterajšie pochybnosti sú týmto prekonané. Tak, ako vieme, kedy sa začalo, musíme vedieť, aj kedy sa SNP skončilo. Je to logické. Historické procesy sa niekedy začínajú na povel, na rozkaz veliteľa („začnite s vysťahovaním“). Ale zvyčajne sa na povel nekončia a ani neskončia. Často a temer vždy sa účastníci týchto udalostí, historických dejov aj ich kronikári a historici sporia o to, ako dopadli, aký bol ich výsledok. Povstalci, ktorých jednou zložkou boli partizáni, a druhou boli vojaci, armádna zložka, totiž nikdy nekapitulovali, nevzdali sa, a ani svojím faktickým konaním, ani formálne nepodpísali akt o svojej všeobecnej a bezpodmienečnej kapitulácii, ani dohodu o prímerí. Povstanie by sa týmito úkonmi naozaj skončilo. Skončilo by sa ako centrálne a celoslovensky vedený ozbrojený boj proti nacistickým veľkonemeckým agresorom a okupantom, ako aj ich domácim pomáhačom, kolaborantským vojenským útvarom. Povstalecké vojsko odišlo, ustúpilo z Banskej Bystrice cez Staré Hory na Donovaly. Potom sa ozbrojené sily rozdelili, rozišli, rozptýlili. V ťažkých v dramaticky zložitých podmienkach, s tragickými dôsledkami pre vojakov samotných (postrieľaných, zajatých, deportovaných do koncentračných táborov) ozbrojený odpor pokračoval. Nadobudol podobu partizánskeho spôsobu boja. Údaj, ktorý uviedol sociologický prieskum, podľa dispozícií objednávateľa, Múzea SNP, a to, že SNP bolo potlačené v noci z 27. októbra na 28. október 1944, to je nóvum, to je objav typu Archimedovho Heuréka. Pravdou snáď je, že na prelome týchto dní opustili vojská a povstalecké orgány Banskú Bystricu. Pravdou je, že sa povstalci už neovládali, nekontrolovali žiadne súvislé územie. Otázkou je, či tieto skutočnosti stačia na záver – že SNP bolo práve vtedy potlačené, teda porazené a po druhé na záver, že týmto dátumom sa SNP skončilo.
Podľa uverejneného prieskumu mládež, respondenti, neprišla k poznaniu, že partizáni boli porazení. Podľa prieskumníkov a objednávateľa to bolo považované za chybné a za ďalší dôkaz nevedomosti mladých. Povstalci, vojaci a partizáni boli porazení, prehrali vo viacerých vojenských bitkách v období SNP. Povstanie bolo zatlačené, ale nie potlačené, nie zlikvidované. Zatlačené bolo do hôr. Prešlo na partizánsky spôsob boja. Časť vojakov z povstaleckej armády sa zmenila na partizánov, spojila sa s jestvujúcimi partizánskymi oddielmi. Koncom októbra a začiatkom novembra 1944, keď boli povstalci zatlačení do slovenských hôr, prebojovali sa vojská československého armádneho zboru súčasti Sovietskej armády cez Duklu na územie Slovenska. Smerom k nim sa pohybovali aj partizánske oddiely patriace k ozbrojeným silám SNP. Slovenské národné povstanie sa takto dramaticky zatlačené do hôr spájalo s oslobodzovacími vojskami. Povstanie týmto spôsobom sa končilo tým, že jeho v ťažkých bojoch a porážkach zredukované sily sa vlievali, integrovali do vojenských síl osloboditeľa Slovenska.
Slovenské národné povstanie nebolo porazené, zlikvidované ani vojensky, a ani politicky, ani nie štátoprávne. Slovenská národná rada, jej delegácia v Michalovciach a potom Predsedníctvo SNR sídliace v Košiciach, od 30. januára 1945 vykonávalo správu a zvrchovanosť na území Slovenska. Postupoval jej ju československý minister pre správu oslobodeného územia. Správu tohto územia preberal od príslušného veliteľa Červenej armády. A podľa dohody z uzavretej SNR týmto ministrom československej vlády v Banskej Bystrici 29. septembra a 17. októbra 1944 minister ju odovzdával Slovenskej národnej rade. A SNR podľa svojho nariadenia č. 1/1944 Zb. nar. SNR vykonávala celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na príslušnom oslobodenom území a neskôr na celom území Slovenska. Vláda Národného frontu Čechov a Slovákov vymenovaná prezidentom ČSR Dr. E. Benešom 4. apríla 1945 v Košiciach vo svojom vládnom programe vyhlásila a potvrdila, že ČSR, ktorej suverenita sa vďaka osloboditeľskej armáde obnovovala, je už novým štátom. Nie je už viacej štátom jednotného československého národa, ale štátom dvoch národov, českého národa a slovenského národa, ktorých vzťah je a bude založený na princípe rovný s rovným a že Slovenská národná rada je zákonodarným orgánom a Zbor povereníkov výkonným orgánov slovenského národa a že v novej, budúcej ústave ČSR bude podľa týchto zásad a ustanovení riešená aj forma štátneho zriadenia. Takže, ako to bolo? Kedy sa skončilo Povstanie a ako sa skončilo?
4.
Štátoprávne ciele, za dosiahnutie ktorých sa začal ozbrojený zápas v Slovenskom národnom povstaní, sa nedosiahli ani okamžite a ani hneď v roku 1945 po obnovení suverenity Československej republiky. Stal sa z nej štát dvoch rovnoprávnych národov. Politickým a právnym predstaviteľom slovenského národa sa stali dve inštitúcie, ktoré sa zriadili v SNP – a to Slovenská národná rada a Zbor povereníkov. Ku konštituovaniu slovenskej národnej a demokratickej štátnosti viedli až ďalšie dva ústavnoprávne kroky. Prvým bol ústavný zákon o československej federácii, publikovaný v úradnej zbierke pod číslo 143/1968 Zb. Druhým krokom bolo po Deklarácii o zvrchovanosti, ústavný zákon č. 460/1992 Zb. „Ústava Slovenskej republiky“. Pri každom z týchto ústavných zákonov stála Slovenská národná rada. A to Slovenská národná rada vytvorená v SNP dňa 1. septembra 1944 ako orgán, ktorý vykonával zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku. Samozrejme, bol to orgán, pokračovateľ SNR, ale pochádzajúci z toho istého prameňa a to povstaleckého prameňa, zo SNR zriadenej v SNP. Na základe ústavného zákona č. 143/1968 Zb. uzavrela SNR (svojimi historickými koreňmi) pochádzajúca zo Slovenského národného povstania – dohodu s Českou národnou radou o vytvorení československej federácie, o tom, že vtedy Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika vytvárajú spoločný, resp. zložený štát – Československú socialistickú republiku. V priebehu ďalšieho vývoja, temer štvrťstoročia dňa 17. júla 1992 Slovenská národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a poldruha mesiaca potom, dňa 1. septembra 1992, prijala Ústavu Slovenskej republiky. Po nadobudnutí účinnosti ústavného zákona o zániku ČSFR (č. 542/1992 Zb.), ktorý prijalo Federálne zhromaždenie (po prechádzajúcom súhlase SNR) dňa 25. novembra 1992, Slovenská národa rada sa z orgánu slovenskej republikovej národnej štátnosti v zloženom štáte (ČSFR) zmenila na Národnú radu Slovenskej republiky. Orgán ktorý sa kreoval v Slovenskom národnom povstaní, sa stal zákonodarným orgánom suverénnej republiky, ktorá sa stala členom medzinárodného spoločenstva národov.
Slovenská národná rada svojím názvom, poslaním, odvodenosťou pôsobenia od slovenského národa, evokuje, vyjadruje spojenie slovenských národných a štátnych dejín, ktoré predstavujú jeho najväčšie predštátne skutočnosti. Sú nimi založenie Slovenskej národnej rady v roku 1848 s úsilím realizovať „Žiadosti slovenského národa“ z 10. mája 1848; ďalej zasadanie Slovenskej národnej rady v roku 1918, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa (30. októbra 1918). Obe tieto SNR sú z predštátneho obdobia našich národných dejín. Zriadenie SNR dňa 1. septembra 1944 práve pri začatí Slovenského národného povstania patrí už do obdobia vytvárania slovenskej národnej štátnosti, vtedy dôsledne protifašistickej. Práve tieto atribúty politické a právne umožnili ústavne konštituovanie Slovenskej socialistickej republiky ako národného štátu ČSSR od 1. januára 1969. Vytvorilo to ďalej podmienky pre premenovanie spoločného štátu na ČSFR. Kulmináciou bolo prijatie Ústavy Slovenskej republiky. Udržala sa a zachovala sa týmto spôsobom historická niť slovenského národa (symbolicky Ariadnina niť), vďaka ktorej sme sa zo zložitého bludiska dostali do svetového spoločenstva ako zvrchovaný národný štát. Odvíja sa to od Slovenského národného povstania z roku 1944. A SNP z roku 1944 má svoj prameň vývoja v Slovenskom povstaní z rokov 1848/1849.
Personalizujme svoje národné a štátne dejiny, zaplňme ich osobnosťami, našimi poprednými predkami, ktorým máme za čo byť vďační. J. M. Hurban stál na čele prvej SNR spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom. Predsedom druhej SNR bol Dr. M. Dula a autorom textu Deklarácie slovenského národa bol S. Zoch. Slovenská národná rada v čase SNP mala dvoch spolupredsedov – Dr. V. Šrobára a K. Šmidkeho. Predsedami SNR po roku 1945 boli Dr. J. Lettrich a Dr. G. Husák.
Osobnosťou, ktorá patrila k spoluurčujúcim činiteľom vývoja, dejín slovenského národa, samozrejme ,v determinácii s objektívnymi pomermi, bol Dr. Gustáv Husák. A to svojím výkonom pri sformulovaní programu vzniku slovenskej národnej štátnosti – jednak vo Vianočnej dohode z roku 1943, pri legislatívnej činnosti SNR v SNP, ďalej pri formulovaní uznesenia o vzťahu medzi SNR a exilovou československou vládou v Londýne (1944) a ďalej pri rokovaní o ústavnoprávnom postavení Slovenska v ČSR v Košickom vládnom programe. Pri determinovaní vtedajším československým politickým prostredím, globálnym vektorom vývoja sa mu v roku 1945 nepodarilo presadiť program slovenskej národnej štátnosti v spoločnom československom štáte. Musel ustúpiť pod politickým tlakom, nádejal sa, že dočasne. V nezákonnej stalinistickej trestnoprávnej represii bol temer rozdrvený, s hrozbou fyzickej likvidácie. V roku 1968 ako podpredseda vlády ČSSR stál na čele komisie pre prípravu federáciu a úlohu splnil. Doteraz nie je vyhodnotený, nieto ocenený, ani jeho prínos pre konštituovanie slovenskej národnej štátnosti, pre premenu unitárneho československého štátu na štát zložený vo forme federácie. Historiografická produkcia k výročiu jeho storočnice (roku 2013) má obsahovo bližšie k produkcii z rokov kultu osobnosti so zatracovaním slovenského buržoázneho nacionalizmu ako k vedeckej historiografii. Ani po troch desaťročiach od jeho abdikácie z ústavnej funkcie prezidenta ČSSR, abdikácie, ktorá znamenala aj pád režimu a moci KSČ, sa slovenskí historici nezbavili nimi dobrovoľnej pociťovanej povinnosti odsudzovania osobnosti a diela Dr. G. Husáka. Z odsúdeného slovenského buržoázneho nacionalistu Štátnym súdom na doživotie sa z neho stal historiografiou odsúdený komunistický normalizátor. Dokonca ani oficiálni rečníci na oslavách príslušných výročí SNP nemajú odvahu vysloviť jeho meno, nieto hovoriť o jeho osobnostnej hrivne pre prípravu a realizáciu Povstania. Simplifikácia osobnosti všeobecne, a jej úlohy v histórii špeciálne, bola vždy spojená s vulgarizáciou, a to vo všetkých oblastiach poznania. V historiografii prioritne a univerzálne. Nezatajujme svojich veľkých dejateľov – aj keď mali inú vieru, vyznanie, ako je dnešný hlavný prúd. Aj to je odkaz Slovenského národného povstania.
