Prizeral sa ráz spisovateľ Nikolaj Vasilievič Gogoľ na prácu starého dedinského truhlára, ktorý, ak práve nestĺkal truhly, vydlabával, stružlikal a vyrábal korytá. Mal ich už viacej, ako si ich ľudia objednávali. „Načo ti je toľko korýt, keď nemáš na ne objednávky,“ spýtal sa ho zvedavý literát. „Dokiaľ budú korytá, vždy sa nájdu aj svine,“ dostal odpoveď. Spisovateľ si tento výrok zapísal a zachoval sa v jeho literárnej pozostalosti. Ani po rokoch nestratil nič na svojej aktuálnosti. On totiž dobre vedel, že válovy a korytá sa nevyrábajú iba pre ošípané. Preto je aj taká veľká tlačenica okolo korýt, ku ktorým sa každý snaží dostať, akoby boli pozlátené. Ak by neboli, nebola by ani tlačenica.
Ilustračné foto: Silus Grok / Flickr
O ľuďoch, ktorí sa tak úporne tlačia ku korytám, sa všeobecne vie, že čím majú lepšie politické krytie, tým väčšia je pravdepodobnosť ich úspechu. Predpokladá sa však, že majú v poriadku nielen svoje majetky, ale aj IQ. Každý z nich má vysokoškolské alebo stredoškolské vzdelanie a o niektorých už vieme, že dokážu oklamať aj detektor lži. Nikdy som tú mašinku nevidel, no počul som, že ak chce uchádzač tento test úspešne zvládnuť, musí sa v prvom rade naučiť správne dýchať. Ani vysokoškolské vzdelanie, ani absolvovanie skúšky na detektore lži však ešte nie je zárukou, že takýto človek bude dosahovať politické ciele kultúrnym a slušným spôsobom. Ak by to tak bolo, potom by sa nám v politike nepohybovali aj všelijakí „politickí chuligáni“. Neviem, ako inak by som mohol nazvať tých, čo nám v poslednom čase vyvolávajú v parlamente a na uliciach konflikty pripomínajúce zúrivých futbalových fanúšikov, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, ak ich klub utŕži porážku. Futbalový fanúšik sa však vyzúri v deň zápasu, no politikom, ktorý sa nedokáže zmieriť s výsledkami volieb, to trvá oveľa dlhšie. Iba slušný športový fanúšik si vie priznať, že na štadióne vyhrávajú lepší a iba slušný politik sa dokáže zmieriť s tým, že v každej civilizovanej spoločnosti voľby rozhodujú o tom, kto sa bude voziť v štátnych limuzínach . Ak vám bude niekto tvrdiť, ako napríklad Matovič, že on nechce robiť politiku pre peniaze, že by nemusel už nikdy nič robiť, že mu ide iba o váš prospech, neverte tomu. Spomeňte si, koľko iných milionárov pred ním tvrdilo to isté, no ukázalo sa, že vás iba balamutili. Tiež mali milióny, no chceli ich mať viacej, preto sa tak tlačili okolo politických korýt a válovov. Ušľachtilé dôvody, pre ktoré vraj vstupujú ľudia do politiky, sú iba „kudrlinky“, ktorými obaľujú svoj skutočné ciele. Ak by aj neboli peniaze tou najdôležitejšou motiváciou pre udržanie sa v politike, potom to bude túžba po moci. Po každom vystúpení napríklad pána Galka alebo Lipšica cítiť, ako ťažko znášajú stratu svojich ministerstiev, keď pred nimi zrážali opätky plukovníci i generáli.
Zdá sa, že po pozlátenom koryte v politike začal slintať už aj asistent poslanca NR SR, istý Rybanič. Zašiel až tak ďaleko, že sa zaplietol so zákonom, keď porušil bankové tajomstvo v prípade Kaliňáka. Médiá i opozícia z neho okamžite urobili hviezdu a pripisujú mu vlastenecký úmysel. To sa mi zdá už priveľa, hlavne pre spôsob, akým prejavil svoje vlastenectvo, keď protizákonne nazeral do ktovie akých ešte účtov. Budúcnosť ešte len ukáže, koho všetko bude možné vydierať. Ktovie, možno sa raz dozvieme aj to, v ktorých bankách si vlastne naši politici ukladajú svoje peniaze. Za vlastenecké považujem napríklad, ak si politik kupuje nielen slovenské výrobky, ale si aj ukladá peniaze v slovenskej banke. To by sme však chceli od našich politikov priveľa, zaváňalo by to putinovskou propagandou a jeho totalitnými maniermi. Iba on si mohol dovoliť vo svojej krajine presadiť zákon, podľa ktorého každý politik, poslanec Dumy alebo úradník v štátnej správe, si musí ukladať peniaze iba v ruských bankách. To by však už chcelo celú štúdiu o vlastenectve, chuligánoch v politike i pozlátených korytách. Zatiaľ si občas spomeňme na výrok starého truhlára z Gogoľovej literárnej pozostalosti.