„A ak ti kamarát povie skoč do studne, skočíš?!“ Túto vyčítavú otázku počul v detstve asi každý. Nahnevaný rodič sa ňou snaží dieťaťu vysvetliť, aby nepodliehalo nerozumným či nemorálnym návrhom svojich vrstovníkov. Zároveň však rodičia chcú, aby ich dieťa poslúchalo na slovo. Nemajú problém s autoritou ako takou – želajú si však, aby bola poslúchnutá ich vlastná. Sklon poslúchať autority pretrváva v našej spoločnosti aj v dospelosti – a často môže viesť k silne neželateľným dôsledkom. Extrémnym príkladom je prípad nacistických pohlavárov, ktorí sa dopúšťali zločinov proti ľudskosti. Mnohí z nich sa v priebehu norimberských procesov obhajovali nutnosťou poslúchať. Tvrdili, že nie sú zodpovední za svoje činy – pretože jednoducho poslúchali rozkazy. Ak aj sami údajne vnútorne nesúhlasili so zverstvami, ktoré páchali, odvolávali sa na nutnosť vykonať to, čo im prikazovali ich nadriadení. V reakcii na udalosti, ako bol holokaust sa začali psychológovia zaujímať o tento sklon počúvať autoritu aj vtedy, keď prikazuje niečo neprijateľné. Pod vedením amerického sociálneho psychológa Stanleyho Milgrama sa uskutočnil experiment, ktorý ho skúmal v praxi. Pod vplyvom rôznych situačných premenných, najmä však pod tlakom autority konal človek diametrálne odlišne od toho, ako by sám očakával, a to i spôsobom, ktorý by u druhého označil za neľudský a krutý. Milgrama zaujímalo, či toľko odsúdených vojnových zločincov naozaj mohlo byť len vykonávateľmi rozkazov. Alebo to zhodou okolností boli všetko vážne psychicky postihnutí jedinci so sadistickými sklonmi? Aké je typické správanie ľudí, ktorí majú poslúchnuť autoritu, keď im káže robiť niečo, čo môže byť v rozpore s ich svedomím? Výsledky, ktoré sú už dnes viac-menej všeobecne známe, v čase zverejnenia šokovali laickú aj odbornú verejnosť, najmä však samotných účastníkov experimentu. Trochu drzý pokus V roku 1961 sa do experimentu, ktorý skúmal „vplyv bolesti na spôsob učenia“, prihlásilo na základe inzerátu štyridsať mužov rôzneho vzdelania (od nedokončenej základnej školy až po doktorský titul) vo veku od dvadsať do päťdesiat rokov. Experiment mal trvať jednu hodinu, za ktorú účastník dostal zaplatené 4,50 dolára. Všetci boli naoko rozdelení do skupín učiteľov a žiakov. V skutočnosti však boli všetci žiaci utajení pomocníci experimentátora, čiže všetci ostatní zúčastnení boli v skutočnosti „učiteľmi“. Žiaka odviedli do vedľajšej miestnosti a priviazali ho do kresla. Pokusné osoby mali možnosť udeľovať elektrické šoky v napätí od 15 do 450 voltov s tým, že to prispieva k lepšiemu učeniu. Experimentátor im vysvetlil, že tieto elektrické šoky sú síce mierne bolestivé, ale nezanechávajú trvalé následky (účastníci dostali na ukážku miernu elektrickú ranu). Zatiaľ čo pokusné osoby verili, že trestajú každú nesprávnu odpoveď žiaka silnejším prúdom, v skutočnosti sa nič podobné nedialo, keďže odpovede žiakov (správne i nesprávne – tie sprevádzané bolestným stonaním) boli nahrané na magnetofónovej páske. Pri sedemdesiatich piatich voltoch bolo počuť slabé protesty. Pri stodvadsiatich voltoch žiak kričal, že ho to už bolí, pri stopäťdesiatich voltoch prosil, aby ho hneď pustili. Pri stoosemdesiatich voltoch stonal: „Nemôžem tú bolesť vydržať!“ a od 270 voltov sa ozývali stále zúfalejšie výkriky. Pri 300 voltoch žiak oznámil, že ďalej nebude odpovedať, pričom examinátor učiteľom oznámil, že mlčanie sa považuje za nesprávnu odpoveď. Od 330 voltov žiak už len zlovestne mlčal. Ak v niektorom momente vyjadrila pokusná osoba žiadosť skončiť experiment, silne ju povzbudzovali, aby len pokračovala a upozornili ju, že nebude braná na zodpovednosť. Niektoré pokusné osoby pritom pokračovali až potomto ubezpečení. Nie sme zlí… Ešte pred uskutočnením experimentu, predstavil Milgram svoj projekt niekoľkým psychológom, psychiatrom a ľuďom z odboru s otázkou, aký je ich odhad na počet ľudí, ktorí by boli schopní dať v rámci psychologického pokusu druhému človeku smrteľný elektrický šok. Takmer všetci odpovedali v súlade s dispozičným pohľadom na ľudskú bytosť, že takéhoto činu sa normálny človek nedopustí a odhadovali maximálne jedno percento pokusných osôb. Boli jednoznačne presvedčení, že maximálnym elektrickým napätím by udrelo len zopár sadistov. A čo by ste tipovali vy? Ako už bolo vyššie naznačené, výsledky sa od profesionálnych odhadov diametrálne odlišovali. Nikto z účastníkov neprerušil experiment skôr ako pri 300 voltoch, aj keď to bola úroveň, pri ktorej už „žiaci“ nereagovali a predstierali bezvedomie, a až 63 percent prišlo až na samý koniec stupnice (450 voltov), a to i napriek tomu, že váhali a vyjadrovali obavy, že by žiak mohol zomrieť. …alebo áno? Výsledky tohto sociálneho pokusu sú teda na prvý pohľad absolútne katastrofálne a hrozivé – nielen nacisti v koncentračných táboroch, nielen chladnokrvní vrahovia vo filmoch, nielen zopár deviantov je schopných ukrutných činov. Nie – takmer každý z nás (vzorka bola vytvorená tak, aby reprezentovala bežnú populáciu) je schopný uštedriť neznámemu človeku smrteľný šok. S chabým odôvodnením, že to zlepší jeho pamäťový výkon – a len preto, že to povedal „odborník“ v bielom plášti. Môžeme sa však na celú situáciu pozerať aj ináč. Väčšina z nás má tendenciu podliehať ilúzii, že existuje istá nepriepustná bariéra, ktorá oddeľuje zlých ľudí od „nás – ľudí dobrých“. Takéto pevné hranice bránia dobru, aby sa stalo krutým a bránia zlu aby sa obrátilo na podporu dobrých skutkov. Celá spoločnosť, výchovné inštitúcie, zdravotníctvo, právo je založené na individualistickom, dispozičnom princípe. Máme sklon vysvetľovať pozorované správanie na základe vlôh či daností a ignorovať či bagatelizovať vplyv situačných premenných. Spoločnosť si váži a oceňuje tých, ktorí sú jedineční, výnimoční, stavia ich na piedestál. Naopak tých, ktorí nejakým spôsobom a smerom vybočujú z bežne tolerovaného priemeru sa snaží prevychovať, vyliečiť a ak to nejde, tak čo najskôr odstaviť, izolovať, prípadne uväzniť. Lokalizovanie zla do vybraných jedincov alebo skupín má veľkú výhodu, a tou je relatívna bezúhonnosť spoločnosti, ktorá za tieto „ľudské nepodarky“, samozrejme, nemôže. Upriamovať pozornosť na konkrétnych ľudí ako na príčinu zla zbavuje societu a jej inštitúcie viny a sníma zodpovednosť za jej rozhodnutia a činy. Práve situačné premenné a vplyvy však majú na ľudskom konaní závratný podiel. Ťažko povedať! Predstavme si človeka, ktorý týra druhého, vedome pácha zlo, vlastná krutosť mu spôsobuje potešenie až pôžitok. Má takýto človek zároveň strach o zdravie svojej obete, zaujíma sa o jej pocity? Pravdepodobne nie. Nedostatok týchto prirodzených empatických reakcií sa však vyskytuje iba u psychicky chorých jedincov. Naopak, všetci účastníci spomenutého pokusu vykazovali výrazne zvýšenú hladinu úzkosti a stresu. Nechceli nikomu ublížiť, napriek tomu sa to mohlo stať. Súhra rôznych situačných faktorov vytvorila silný tlak, ktorému nedokázali odolať, napriek tomu, že svoje správanie nepovažovali za správne a u druhého človeka by ho zaručene odsúdili. Charakter a vrodené vlastnosti ľudí sa dajú, našťastie, len ťažko ovládať alebo meniť, situačné premenné však áno. A zmena vonkajšieho prostredia, vonkajších podnetov takmer vždy vyústi do zmeneného správania. Do značnej miery potom závisí od inštitúcií rodín či autorít, aké konanie chcú u svojich členov docieliť. Psychológ P. G. Zimmbardo vo svojej knihe Moc a zlo rozsiahlo opisuje tie premenné a okolnosti, ktoré vedú k poddajnosti a poslušnosti voči autoritám a ich cieľom. Tento opis vytvoril na základe hĺbkovej analýzy Milgramovho experimentu (a jeho nespočetných variácií, pri ktorých menil vždy len jednu vonkajšiu premennú, aby zistil jej účinok na konečné správanie) a jej porovnávaním a hľadaním paralel s technikami, ktoré využívajú rôzni „odborníci“ na sociálny vplyv z radov poisťovacích agentov, podomových predavačov, vodcov siekt, politikov a iných. Rozum, čierne na bielom, patrí sa, povedali mi… K významným premenným napomáhajúcim, aby sa bežní ľudia zachovali tak, ako si pôvodne mysleli, že by to nikdy nespravili, patrí podľa Zimmbarda existencia takej ideológie, ktorá poskytuje ospravedlnenie použitia akýchkoľvek prostriedkov na dosiahnutie zdanlivo želaného cieľa. Dobrý prostriedok, ako si prijateľne odôvodniť nežiaduce správanie, sú racionálne úvahy. Je potrebné, aby boli poruke stále, najmä však v prípade neistoty – a mohli tak znovu a znovu ubezpečovať pochybovačov o správnosti svojho konania. Potom už nezáleží na tom, či ide o šľahanie elektrickým prúdom ako vedeckú stratégiu zlepšovania pamäti alebo ideu „ohrozenia národnej bezpečnosti“, ktorá je legalizáciou likvidácie kohokoľvek „podozrivého“. Efekt je ešte silnejší, ak je táto idea slovne alebo písomne zaznamenaná. Najlepšie formou dohody, ktorá je záväzná pre obe strany a pri ktorej sú náklady na odstúpenie vysoké, alebo je odstúpiť od nej celkovo komplikované. Najmä starší ľudia sú zvyčajne veľmi hákliví na svoj písomný súhlas a rodinní príslušníci majú veľmi ťažkú úlohu, ak ich chcú presvedčiť o tom, že vlastnoručný podpis z nich ešte nerobí doživotných vazalov napr. podomových predajcov. Pridelenie určitých sociálnych úloh spojených so spoločensky kladne vnímanými hodnotami a známymi vzorcami správania (napr. učiteľ) je ďalší významný moment, ktorý uľahčí stotožnenie s činnosťou očakávanou od danej funkcie. Biely plášť, univerzitná pôda, inštitúcia s „menom“ atď. pôsobia spravidla ako zaručený liek proti zdravému úsudku a kritickému mysleniu. Okrem toho má človek v sebe zakorenenú túžbu po pochvale a ocenení a na základe svojich životných skúseností očakáva, že ak poslúchne autoritu, takejto odmeny sa mu určite dostane. Spomeňme si, kedy sme naposledy otvorene protirečili lekárovi. Alebo si overovali informácie od bankových manažérov. Ťažká úloha! Je viac ako jasné, že nezanedbateľnú úlohu hrá aj zodpovednosť. Najmä tá, ktorá sa týka nezdarov a negatívnych výsledkov. Ideálne je, keď je zodpovedný niekto iný, prípadne nie je jednoznačne určené, kto nesie následky. Treba mať na pamäti, že cesta k zlu sa často začína malým bezvýznamným krokom (len 15 voltov) a ďalšie kroky sú často také nebadané, že ich navzájom ťažko odlíšiť. Ľahko tak vznikne dojem, že sa vlastne nič zlé nedeje. Tak isto je nenápadná, ale o to zhubnejšia aj zmena povahy autority, ktorá má právo určovať, čo sa má diať. Pôvodne oprávnené nároky sa menia na neoprávnené, falošné a zlé, avšak pravidlá, roly, dohody, činnosti ostávajú nezmenené. Tak prečo vlastne? Dôležité je uviesť základné pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a ktoré sa musia určiť ešte predtým, ako sa skutočne použijú v praxi. Čím sú však tieto pravidlá vágnejšie a nejasnejšie, tým jednoduchšie sa dajú podľa potreby meniť a zneužiť na dosiahnutie bezduchej poslušnosti. Ak dáme činu iné ako jeho pravé meno, najlepšie presne opačné (napr. sa nepovie, že sa ubližuje obetiam, ale že sa im pomáha, keďže tresty vylepšujú schopnosť učiť sa), bude už len veľmi ťažké zorientovať sa, čo sa vlastne deje. Našťastie je človek väčšinou rozumný tvor, a tak je aj citlivý a vnímavý na svoje pochybnosti a neistoty. Je však citlivý aj na pochvalu a uznanie, ktoré niekedy prehlušia dotieravú otázku „Prečo to vlastne robím?“. No keď sa raz takáto otázka objaví, je rozumné zvážiť, či argumenty v prospech činu neslúžia skôr v prospech čohosi iného ako dobrej veci. Nepočúvnuť autoritu môže byť ťažké. Ale skočiť do studne by bolo horšie. Autorka je psychologička
