Politika. Slovo, s ktorým sa denne stretávame. Stalo sa štandardnou súčasťou bežnej výbavy slovnej zásoby súčasníka. Frekvenciou výskytu v každodennej informačnej mediálnej lavíne určite patrí medzi slová najpoužívanejšie. Rovnako ako slová práca, zábava, láska, zdravie, počasie, peniaze, úspech, nezdar. Náhodný výber slov by mohol pokračovať. Lexikálne sú to rovnaké nástroje z inštrumentária reči. Sémanticky každé iné, nesúce v sebe vlastný pôvod, sprevádzajúci ich od počiatkov artikulovaného vyjadrovania myšlienok a formulovania pocitov. Významovo mnohoraké, meniace sa v čase a priestore ľudského bytia, v role sprievodcov vedomia a podvedomia, sprevádzajúce človeka ako svedkovia pozvoľných i náhlych zmien v ríši vzťahov, citov, pocitov, podvedomého vnímania i vedomého poznania. Slovo – pojem. Posolstvo o predstave materiálneho alebo nemateriálneho sveta, vymieňané a odovzdávané navzájom a zároveň svedectvo o všeobecnom dobovom stave podvedomia a vedomia, rozumu a citu, nespočetných generácií. Tak sa slovo-pojem stáva svojím konkrétnym významom naplneným obsahom nemateriálnou skamenelinou – svedectvom doby. Súvisle navrstvené na časovej škále existencie ľudskej spoločnosti poskytujú tieto nemateriálne fosílie dôkaz o civilizačnom napredovaní tej-ktorej spoločnosti. Významový posun pojmu, premenlivosť podmienená s časom sa meniacimi súvislosťami bytia a vedomia poskytuje aj možnosť jednotlivé spoločnosti a spoločenstvá navzájom a na základe zjavných, ale aj tušených a vnímaných odlišností spoznávať, porovnávať a hodnotiť ich príznačné črty, ktoré vypovedajú hodnoverne aj o duchovnom svete konkrétnej spoločnosti v konkrétnej historickej dobe. Hodnotový súbor charakterizujúci jednotlivé spoločenstvá či spoločnosti v určitom dejinnom období umožňuje zaradiť ich jednoznačne do určitého typu civilizácie. Pri formovaní vnútorného usporiadania spoločnosti v zmysle perspektívy jej dlhodobej organickej súdržnosti a dynamiky civilizačného ako aj kultúrneho napredovania nepochybne zohráva významnú úlohu politika. Slovníkové definície ako zrkadlo doby Základnou otázkou je, čo si kto pod týmto pojmom predstavuje. Jednak z hľadiska významu pojmu samotného ako súčasti hodnotového systému konkrétnej spoločnosti, jednak z perspektívy dôsledkov praktického výkonu politiky na kvalitu života súčasníkov, ako aj na výhľady do budúcnosti. Pomerne spoľahlivým zdrojom poznania o dobovom chápaní pojmu a jeho obsahu vo vedomí pospolitosti (pretože to je podstatné) sú príslušné encyklopedické výkladové slovníky. Podávajú výklad pojmov – interpretáciu, o ktorej sa možno s veľkou pravdepodobnosťou domnievať, že verne odráža dobový, všeobecne prístupný stupeň poznania. Zaujímavý obraz sa pritom vynára z porovnávania výkladov pojmu „politika“, vychádzajúc z definícií uvádzaných v príslušných slovníkoch rôznej proveniencie alebo tej istej proveniencie v rôznych obdobiach. Český preklad (vyd. Svoboda, Praha 1985) Filozofického slovníka vydaného v r. 1974 v Lipsku (býv. NDR) uvádza na strane 79 pod pojmom „Politika“ Leninovu tézu: „Politika – boj medzi triedami o moc v štáte,“ ktorú ďalej rozvíja definíciou: „Politika je boj tried a ich strán, štátov a svetových systémov o uskutočnenie ich spoločensko-ekonomicky podmienených záujmov a cieľov a postoj vrstiev a tried k moci.“ Pozoruhodný je pohľad na metamorfózy pojmu vo víre času a udalostí, zachytené v dobových domácich zdrojoch. S. Šaling a kol. v Slovníku cudzích slov vydanom v nakl. SPN Bratislava 1966 na strane 867 uvádzajú: „Politika – verejná činnosť zameraná na uplatnenie triednych záujmov na vydobytie, zachovanie a upevnenie štátnej moci.“ Ten istý autor s kolektívom v rovnakom slovníku vydanom vo vydavateľstve SAMO v r. 2003 podáva na strane 723 takúto definíciu rovnakého pojmu: „Politika – verejná činnosť zamierená na uplatnenie sociálnych a politických celospoločenských záujmov, na zachovanie, rozvíjanie a upevnenie štátnej moci.“ Na lepšie porovnanie Oxford Encyclopedic English Dictionary (Calendon Press Oxford 1991) na strane 112 uvádza: „Politics – the art and science of government,“ čiže politika je „umenie a veda vládnutia“ či skôr spravovania. V Dictionaire Hachette Ed. 2000 sa na strane 1485 možno dočítať: „Politique – Science ou art de gouverner un État.“ Definícia takmer identická s predchádzajúcou. A na dôvažok Nemecký univerzálny slovník Duden vydaný v roku 1996 na strane 1163 uvádza: „Politik – Kunst der Staatsverwaltung.“ Čitateľ tuší, že uvádzané citačné zdroje zvolil autor zámerne, na ilustráciu stavu myslenia, poznania a chápania reality dominantnou časťou populácie spoločností, ktoré sa nielen jazykovo s príslušnou kultúrou a civilizáciou stotožňujú. Uvádzané citácie charakterizujú (i keď pre podaktorých možno polopatisticky) zásadné rozdielne chápanie politiky, ktoré je verným odrazom odlišného civilizačného vývoja v príslušných častiach sveta v priebehu desaťročí predminulého a najmä druhej polovice minulého storočia. Ilustrujú dve podstatne odlišné ideové koncepcie. Jednu, ktorá vníma politiku výlučne ako sústavný zápas o moc a o ovládanie, a druhý, ktorý ju vníma predovšetkým ako koncepciu nepretržitého procesu harmonizácie mocenských vzťahov. Tieto dva základné modely, ktoré dominujú pri formovaní spoločnosti na severnej pologuli od polovice devätnásteho storočia, zásadným spôsobom ovplyvňovali a aj naďalej ovplyvňujú spoločenský, sociálny, kultúrny a materiálny rozvoj v jej jednotlivých regiónoch. Súčasné markantné odlišnosti v kvalite života, úrovni vzťahov, kultúrnej vyspelosti a súdržnosti vnútorného usporiadania jednotlivých spoločností či spoločenstiev sú výrečným dôkazom o prednostiach spomínaných konceptov z hľadiska perspektívy ďalšieho civilizačného napredovania v prostredí globalizujúceho sa sveta. Ilustrujúc historický vývoj nielen západnej civilizácie možno tvrdiť, že politika je: – teoretická koncepcia usporiadania mocenských vzťahov v organizovanej spoločnosti postavená na filozofických základoch, – praktická činnosť smerujúca na napĺňanie cieľov odvíjajúcich sa od prijatej teoretickej koncepcie, nepretržitý proces harmonizácie protichodných skupinových záujmov, konfliktov a stretov, ktorý priamo ovplyvňuje dynamiku vývoja spoločnosti, jej civilizačné napredovanie a vytváranie pozícií v globálnej súťaži civilizácií a kultúr. Platónova predstava Zrejme prvou historicky zachovanou koncepciou je Platónova konštrukcia známa z jeho Utópie. Tá je založená na metafyzickej predstave ideálnej obce, ktorú tvoria tri navzájom závislé triedy, strážcovia (gardiáni) – suverénni vládcovia, majitelia pravdy a výluční vlastníci práva rozhodovať. Ďalšou triedou sú bojovníci-vojaci vykonávajúci vôľu vládcov, pričom najlepší z nich majú šancu dostať sa medzi gardiánov. Napokon tretiu triedu tvorí plebs, masa predurčená na vytváranie materiálnej základne spoločnosti a uspokojovanie jej každodenných hmotných potrieb. Podľa Platóna bolo nemysliteľné, aby sa niekto spomedzi plebsu vyšvihol medzi strážcov. Nie je bez zaujímavosti, že podobné filozofické koncepcie v historicky rovnakom období prispeli k formovaniu spoločnosti v Číne a Indii. Táto koncepcia sa v miernych modifikáciách stala dominantným modelom formovania spoločnosti západného sveta po dobu ďalších viac ako dvetisíc rokov. Abstraktný pojem blaho obce a princíp výlučnosti, exkluzivity do seba uzavretých dominujúcich spoločenských tried vytvoril predpoklad na permanentný boj o dominanciu, uchopenie, upevňovanie a prehlbovanie moci medzi nimi, ale aj v ich vnútri, ktorý sprevádzal súboj o zosobnenie vlastníka či vlastníkov pravdy a práva, vrátane práva suverénne rozhodovať o osudoch tých druhých. V stredovekej Európe dosiahol tento vývoj svoj vrchol v koncepcii ústredného postavenia pápežského dvora na vrchole centralizovanej mocenskej pyramídy so zosobnením jej svetskej časti v titule cisára Svätej ríše rímskej a spoločnosti rozdelenej spočiatku na tri stavy – šľachtu, kňazov a poddaných. V podstate sa spoločnosť delila na vládnucich a ovládaných. Tí prví tvorili subjekt politiky a tí druhí, podstatne početnejší, jej objekt. Permanentný boj o dominanciu sa stal zmyslom, cieľom a náplňou politiky zároveň. Dobovým dôkazom a odkazom pre potomstvo o chápaní politiky ako chladnokrvnej, dômyselne prepracovanej technológie upevňovania moci je dielo N. Macchiavelliho Vladár. Zásady v ňom zhrnuté takmer do dokonalosti doviedol v praktickej politike o vyše sto rokov ďalší výrazný zjav, Armand Jean du Plesis, známy skôr ako kardinál de Richelieu. Nástup idey rovnosti Výrazný rozvoj remesiel a s nimi súvisiaceho obchodu prispel k vzniku a rastu mestských osídlení. Pôda, výlučne vo vlastníctve panovníkov, cirkvi a šľachty, prestala byť jediným zdrojom bohatstva. Zo zošnurovanej kazajky platónovskej obce sa začali vymaňovať práve mestá. Nielen ziskom výhod a privilégií, ale aj vznikom a formovaním novej spoločenskej vrstvy – meštianstva. Pôvodne platónovský plebs sa postupne sformoval do vnútorne rôznorodej, navzájom však previazanej a organicky súdržnej society. Ekonomické vzťahy a závislosti, a nie nesvojprávna závislosť poddaného na zemepánovi či biskupovi začali postupne dominovať vzťahom v spoločnosti a ovplyvňovať aj poslanie a obsah politiky. Tento proces formovania novej spoločnosti, viac-menej nezávislej od strnulých dobových štruktúr, ktorý sa najvýraznejšie začal prejavovať od trinásteho storočia v severotalianskych mestských štátoch, sa postupne stal charakteristickou črtou spoločensko-historického vývoja na väčšine európskeho kontinentu. Priniesol so sebou aj postupný rozmach slobodného myslenia a bádania a s nimi súvisiace vedecké objavy, ktorých následné praktické využitie znamenalo prudký rozmach technológií a výrobných procesov. Tie pomohli vytvoriť kvalitatívne nový materiálny svet – zdroj hmotného blahobytu, bohatstva, ale aj politického vplyvu. Spätne tento proces ovplyvňoval emancipačný vývoj meštianstva a predznamenal vznik civilnej spoločnosti. V nej postupne dochádza k zásadnej kvalitatívnej zmene spoločenských vzťahov. Anonymná masa poddaných nevoľníkov sa postupne pretvára na spoločenstvo slobodných mešťanov. Vo filozofii našiel tento vývoj odraz v koncepciách, ktoré položili teoretické základy formovania politických vzťahov spoločnosti spočívajúcej nie na nemenných triedach a stavoch, ale na rozmanitom spoločenstve slobodných suverénnych indivíduí, upravujúcich si svoje vzájomné vzťahy prostredníctvom dohôd a konvencií. Vzniká koncepcia liberálnej demokracie, najvýraznejšie prezentovaná anglickým mysliteľom Johnom Lockeom, ktorého myšlienky priamo inšpirovali tvorcu ústavy Spojených štátov amerických Thomasa Jeffersona. Spolu s koncepciou spoločnosti založenej na zásadách rovnosti každého pred zákonom, slobody ako princípu zodpovednej voľby a bratstva, čiže princípu solidarity, tak ako sú vyjadrené v Spoločenskej zmluve J. J. Rousseaua, tvoria myšlienkové základy, na ktorých sa začala koncom osemnásteho a v priebehu devätnásteho storočia formovať vo vyspelej časti Európy a Severnej Ameriky civilná alebo občianska spoločnosť. Úsilie o rozšírenie aplikácie spomínaných princípov do dominujúcich ekonomicko-politických vzťahov prinieslo od druhej polovice devätnásteho storočia výrazný impulz k emancipačnému rozvoju spoločnosti. Proti princípu exkluzivity – výlučnosti postavenia jedných voči druhým sa stavia do popredia zásada rovnosti a rovnocennosti každého jednotlivca, zdôrazňujúca individuálny rozmer slobody. Spoločenstvo svojprávnych slobodných a teda zodpovedne konajúcich ľudských bytostí, vedomých si svojej zodpovednosti nielen za formovanie vlastných osudov, ale aj za osudy svojich spolublížnych a budúcich pokolení, tvorí esenciu spoločenského, kultúrneho, politického a ekonomického vývoja a rozvoja vzájomných vzťahov vyspelej časti západného sveta od polovice devätnásteho storočia nepretržite až po súčasnosť. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je publicista
