Podnetom pre napísanie tohto príspevku je informácia o vystúpení štátneho tajomníka maďarského ministerstva spravodlivosti Pála Völnera, ktorú vydala 9. apríla t. r. ČTK, a bola publikovaná 11. apríla t. r. aj v internetovom vydaní „hirek.sk“. Moju pozornosť vzbudil už titulok „Budapešť bude rokovať o odškodnení Maďarov odsunutých zo Slovenska“, ktorým spravodajcovia ohodnotili podstatu prejavu spomenutého štátneho tajomníka z 9. apríla pri príležitosti „pamätného dňa vysídlených z Felvidéku“ v Komárome.
Skôr ako sa oboznámime s názormi rečníka ešte malú poznámku pre „nezainteresovaných“ k pojmu resp. názvu „Pamätný deň“. Pamätným dňom sa v Maďarsku rozumie 12. apríl, kedy pred vyše 70 rokmi (12. apríla 1947) odišiel prvý transport zo Slovenska s vysídlenými Maďarmi z okresov Galanta a Levice. Pamätný deň nie je starého dáta. S návrhom na jeho schválenie do maďarského parlamentu prišiel primátor Komáromu a zároveň aj poslanec FIDESZ-u Atilla Molnár, zrejme za podpory aj tam sídliacej „Spoločnosti Lászlaó Kecskésa“, ktorá sa otázkami vysídlenia permanentne zaoberá. Maďarský parlament na základe tejto iniciatívy 5. decembra 2012 vyhlásil 12. apríl za pamätný deň Maďarov vysídlených z Felvidéku (ako sa bežne v Maďarsku označuje časť Slovenska!).
Na spomenutom zhromaždení v Komárome štátny tajomník prezradil, že maďarská vláda pred niekoľkými mesiacmi do svojho „programu zaradila otázku odškodnenia Maďarov zo Slovenska“. Podrobnosti, okrem toho, že na uvedenej veci bude pracovať rezort spravodlivosti s tým, aby sa za vecou mohla dať čo najskôr bodka, neuviedol. Len skonštatoval, že v danej veci Maďarsko nemôže očakávať pomoc ani od EÚ, ani od OSN. Mohlo by sa zdať, že ide o vec vnútroštátnu, o vec maďarskej vlády, ktorá nám z neznámych dôvodov chce odškodniť svojich občanov. Ale nie je to tak. Z medziriadkov možno vyčítať, že by „morálne a materiálne odškodnenie mohlo vzniknúť spoluprácou oboch štátov“.(Podčiarkol. J. P.). Netreba hádať, koho mal na mysli!
Pamätný deň si pripomenuli 12. apríla 2016 aj v maďarskom parlamente v gescii spomenutého Rákocziho združenia. Tu hlavné slovo mal podpredseda parlamentu Gergely Gulyás (FIDESZ) a tiež zástupca SMK (Strana maďarskej komunity) Péter Őry. Obaja rečníci opätovne napadli tzv. Benešove dekréty, ktoré podľa slov Gulyása sú v rozpore s hodnotami medzinárodného právneho poriadku, pričom podľa Őryho sa EÚ dodnes nepozastavila nad tým, že oba „nástupnícke štáty Československa považujú Benešove dekréty do dnešného dňa za súčasť právneho poriadku“.
Nemám v úmysle sa zamýšľať nad pohnútkami, ktoré viedli maďarských predstaviteľov stanoviť si 12. apríl ako pamätný deň na „vysídlenie Maďarov z Felvidéku“. Zaráža ma však jednostrannosť, s akou sa interpretujú a potom následne v politike využívajú a zneužívajú jednotlivé historické udalosti, pritom ani nie tak dávno minulé.
Ale po poriadku. Vysťahovanie, alebo ak chcete odsun, nebol jednostranný akt. Dialo sa na základe vzájomnej československo-maďarskej dohody, podpísanej 27. februára 1946 v Budapešti medzi vtedajšími predstaviteľmi oboch vlád, ministra zahraničných veci J. Gyöngyösiho a štátneho tajomníka MZV V. Clementisa. Na stránkach Slova sme si peripetie s jej prijatím pripomenuli v súvislosti so 70. výročím jej podpísania. Dohoda jasne určila spôsob, formy aj termíny realizácie. Nebyť množstva obštrukcií zo strany maďarskej vlády a jej podriadeným inštitúciám v snahe výmenu znemožniť, nebol by dôvod na túto udalosť spomínať s rozhorčením. Ale nielen pokiaľ ide o Maďarov zo Slovenska sťahovaných do Maďarska! Koľko „pamätníkov“ by bolo potrebných na pripomenutie si útrap Slovákov z Maďarska „prevážajúcich sa neraz v premrznutých transportoch o hlade a smäde z jedného miesta na druhé, aby nakoniec našli strechu nad hlavou niekde v západných Čechách! A to len preto, že maďarská strana svoju povinnosť nesplnila a určené osoby v zmysle dohody neodsťahovala. Myslím, že je na mieste pripomenúť v tejto súvislosti článok Jozefa Schwarza „Na pamiatku vysťahovaných a odvlečených…“ publikovaný v Slove 1. marca 2016, v ktorom veľmi plasticky a zo širších hľadísk predmetnú otázku objasnil.
Rečníci využili „pamätný deň“ nielen na spomienky o utrpení a atrocity, ktoré boli sprievodným javom povojnových pomerov pri riešení maďarskej menšiny, ale predovšetkým na spochybnenie samotných právnych aktov, na základe ktorých sa tieto opatrenia uskutočňovali. Na prvom mieste povojnových dekrétov prezidenta ČSR Eduarda Beneša a nariadení Slovenskej národnej rady. Nie je to žiadne nóvum. Na túto tému sa vedú diskusie a polemiky už niekoľko desaťročí, pričom nemalú zásluhu na tom majú aj niektorí predstavitelia tunajšej maďarskej menšiny, osobitne M. Duray, ale tiež P. Csáky a ďalší, dovolávajúci sa ich zrušenia resp. prehodnotenia. Tento záujem nie je taký nevinný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pretože ich prípadné zrušenie, vyhlásenie za nulitné by sa netýkalo len majetkových škôd osôb vysídlených, ale v konečnom dôsledku aj spochybnenia výsledkov druhej svetovej vojny a rozhodnutí zákonodarných a mocenských orgánov v celom povojnovom období existencie ČSR a následne aj Slovenskej republiky. Lebo, ako konštatuje Nález Ústavného súdu Českej republiky (5/1995 Sb.) …“exilové zákonodarstvo, ako aj bezprostredné povojnové zákonodarstvo oslobodeného československého štátu, úzko súvisí s vojnovými udalosťami a hospodárskou obnovou krajiny“. A aj preto ÚS pokladal vydanie dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. (O konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy) nielen za legálny, ale aj legitímny akt. A z toho dôvodu 8. marca 1995 plénum Ústavného súdu požiadavku na jeho zrušenie v plnom rozsahu zamietlo!
Pokiaľ ide o nároky týkajúce sa „odškodnenia“ v súvislosti s výmenou obyvateľstva, tam je to ešte jednoznačnejšie. Už mierovou zmluvou z Paríža (1947) maďarská vláda vzala na seba záväzok, že odškodní maďarských príslušníkov, ktorých majetok bude odňatý podľa článku 39 zmluvy. Avšak čo sa bezprostredne týka vysťahovania a výmeny obyvateľstva, je smerodajný tzv. Štrbský protokol dojednaný v júli 1949. Po dlhých predchádzajúcich rokovaniach ho pripravili delegácie vedené za československú stranu Vavrom Hajdu a za maďarskú Štefanom (Istvánom) Antošom. Zhodli sa na tom, že „pohľadávky – finančné a iné v úhrnnom vyjadrení sú takmer totožné, nie je potrebné ich jednotlivo prerokovávať a je ich možno uzavrieť vzájomným zrieknutím sa“. Prijaté stanoviská zakotvili do protokolu, ktorý je známy pod názvom ako „Štrbský protokol“. V ňom Československo vyhlásilo, že pokladá za vyrovnané nároky na reparácie a na náhrady škôd spôsobených na okupovaných územiach, na ktoré malo nárok podľa mierovej zmluvy z roku 1947. Podobne, Maďarsko zas vyhlásilo za vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa týkali alebo budú týkať majetku maďarského štátu, maďarských právnických, alebo súkromných osôb v Československu prijatých do podpísania protokolu. Boli anulované aj všetky nároky spojené s Dohodou o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946. Protokol 25. júla 1949 podpísal za československú vládu minister zahraničných vecí Dr. Vladimír Clementis a za maďarskú vládu štátny tajomník Štefan (István) Antoš, čím sa vzájomne potvrdila jeho platnosť. Akékoľvek spochybňovanie prijatých záväzkov ex post z maďarskej strany treba pokladať za neopodstatnené, ktoré nemá za cieľ ani tak riešiť prípadné straty na majetku v minulosti postihnutých osôb, ale v konečnom dôsledku spochybnenie výsledkov druhej svetovej vojny. A to je už o niečom celkom inom ako len o nejakom „morálnom a materiálnom odškodnení“, o ktorom dnes vyššie spomenutí politici rozprávajú na „pamätných dňoch“.
Ďalšie články autora: JURAJ PURGAT
