O hmle nad močiarom

O príčinách a kontexte priamej voľby prezidenta SR
 

Z politicky-typologického hľadiska je na Slovensku prvým formálnym problémom to, že prezident je volený síce priamo, ale jeho právomoci tomu nezodpovedajú. Takýto stav je aj v iných štátoch (napr. v susednom Rakúsku). Hoci tento fenomén prináša z politického hľadiska viaceré nejasnosti, právne je dobre upravený („ošetrený“) a nemá zmysel diskutovať o jeho slabinách či nedôslednostiach.

Prvý slovenský prezident bol zvolený parlamentom (NR SR) 15. februára 1993. Podarilo sa to až na druhý pokus, keď v hlasovaní 26. a 27. januára 1993 navrhovaní kandidáti neprešli. Po ukončení funkčného obdobia prvého prezidenta sa parlamentu, v ktorom neexistovala koalícia disponujúca ústavnou väčšinou, nepodarilo ani v 9 kolách nového prezidenta zvoliť (od šiesteho kola už ani nebol navrhnutý kandidát). Od 2. marca 1998 funkciu vykonával z poverenia sčasti predseda vlády a sčasti predseda NR SR.

Po parlamentných voľbách v septembri 1998 sa vytvorila „koalícia koalícií“ – Strany demokratickej koalície (5 strán), Strany demokratickej ľavice, Strany maďarskej koalície a Strany občianskeho porozumenia, ktorá mala ústavnú väčšinu (93 poslancov). Dnes neexistuje už ani jedna z nich! Napriek tomu boli obavy, že v tajných voľbách by nemusel byť zvolený kandidát koalície, a v marci 1999 sa prijal Zákon 46/1999 Z.z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov a zmenili sa aj príslušné články Ústavy SR. Išlo však o politicky vynútený krok, ktorý napriek koncepčnosti nemohol priniesť komplexné riešenie problému novej ústavnoprávnej pozície prezidenta, zodpovedajúce tomu, že je zvolený priamo občanmi. Hlavným motívom bolo zištné udržanie sa koalície (a osobné ambície). Iste bola tu aj hrozba, že v prípade nezvolenia nového prezidenta, by sa mohla rozpadnúť existujúca koalícia (spojená protimečiarovským lepidlom) a boli by asi potrebné aj nové parlamentné voľby, ktoré by však asi ťažko boli zmenili pomer politických síl.

Buďme miernymi a pripusťme, že týmto sa možno predišlo politickým krízam na Slovensku v roku 1999 a azda aj neskôr. Vznikol však nový problém, ktorý môže viesť k sporom vo vzťahu medzi takto zvoleným prezidentom a vládou, ktorú schvaľuje parlament, resp. medzi prezidentom a vládnou koalíciou, najmä ak patria k rozdielnym politickým kruhom. Vo Francúzsku sa tento fenomén označuje za „kohabitáciu“. 

Ďalšie politické, ale aj ústavnoprávne zložitosti, ktoré si vyžiadali novú úpravu ústavy i právomocí prezidenta, nastali po demisii vlády I. Radičovej v októbri 2011. Paradoxom bolo, že vo voľbách prezidenta SR v marci 2009 v druhom kole stáli proti sebe I. Radičová a I. Gašparovič, ktorý zvíťazil. Po parlamentných voľbách v júni 2010, po tom ako R. Fico nedokázal vytvoriť vládnu koalíciu, prezident poveril I. Radičovú zostavením novej vlády koalície SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most-Híd (tentoraz pre zmenu zglejenej protificovsky). Treba oceniť právnikov, ktorí znovu upravovali ústavu a zákony, že to urobili realisticky, premyslene a účinne (teda s tým právom na Slovensku to asi nie je až také zlé, pokiaľ do hry nevstúpia konkrétne konkurujúce si ekonomické /najmä bohaté/ subjekty s osobami, ktoré majú aj politické spojenia). Určitá nevyváženosť tohto systému sa v politike rôznym spôsobom bude prejavovať a prinášať komplikácie. Impertinentne možno povedať, že úsilie a prostriedky vložené do prezidentských volieb na Slovensku nedokážu na reálnej politike veľa zmeniť, ale slúžia predovšetkým na to, aby sa dalo do nej „miešať“ a chod udalostí v prípade potreby určitým smerom ovplyvňovať.
 

O niektorých súvislostiach prvého kola prezidentských volieb v marci 2019
 

Začneme formálne s číslami. Účasť na tohtoročnom prvom kole prezidentských volieb bola už tradične nízka (48,74 %). Dodáme, že zisk víťazky prvého kola pri zohľadnení celkového počtu voličov predstavuje iba ich 19,77 %.

Problémom súčasnej západnej liberálnej demokracie, ktorý sa prejavuje aj na Slovensku, hoci fundamentalistickí liberáli (neoliberáli) mu často nevedia prísť na meno, a ak už aj prídu, tak je to ešte horšie (vrcholom politickej /neštátnickej/ povrchnosti, je výrok prezidenta A. Kisku o Slovensku ako mafiánskom štáte – dobovo sa môže pochopiť aj ako obdoba tézy o zostrujúcom sa triednom boji spred desiatok rokov), je nižší záujem občanov o politiku všeobecne a voľby zvlášť. 

Možno títo fundamentalisti zo svojho pohľadu majú v niečom aj pravdu, lebo neoliberálnemu populistickému vábeniu tentokrát podľahla necelá pätina obyvateľstva (vo väčšej miere zrejme mladšieho) Slovenska. Tento pohľad na svet i nás samotných sa snažia manipulatívne vnútiť verejnej mienke (náladám v spoločnosti) médiá hlavného prúdu a politickí, akademickí i „mimovládni“ multiplikátori tohto videnia sveta. Napomáha mu aj pôsobenie „nadbytku“ informácií – obsahovo stručných, krátkych a mimoriadne sugestívnych, ktoré čitateľa, poslucháča či diváka nielen popletú, ale neraz ovplyvňujú aj jeho podvedomie.

Výsledkom je, že vo svete sa vytvára neoliberálny systém, ktorý možno označiť za sofistikovanú, ale špekulatívnu právno-finančno-informačnú reglementáciu pomerov, v ktorej nie je ťažké nájsť prvky nátlaku až diktátu voči spoločnosti i jednotlivcom. Zjednodušene povedané ide o to, že právo a aj informácie musia slúžiť veľkým peniazom a ostatné sa už podvolí, zmanipuluje alebo odstráni.

Iste každý spoločenský systém niekomu prináša veľké výhody a niekomu menšie. Na tento systém však dopláca čoraz viac ľudí nielen v chudobných, ale už aj v bohatých štátoch. Želaným výsledkom je, aby bolo čoraz viac ľudí sklamaných zo stavu spoločnosti a z tohto stavu sa obviňovali „neliberálne“ sily, ani nie tak konzervatívne ako ľavicové, ktoré chcú skutočnú zmenu systému. Absolútny je zákaz čo i len spomenutia zmeny vlastníckych vzťahov ako aj ich negatívneho dopadu na stav a vývoj spoločnosti.
 

Opatrná pracovná sociálno-typologická analýza výsledkov prvého kola prezidentských volieb
 

Rýchla analýza volebných výsledkov prvého kola prezidentských volieb je v súčasnej spoločenskej atmosfére zložitá a ťažko v nej uskutočniť jednoznačné závery. Vedomí si tejto nástrahy sa pokúsime len veľmi všeobecne a s veľkou opatrnosťou vymedziť podľa hlasovania za 13 kandidátov štyri základné skupiny voličov, ktoré však majú ad hoc charakter.

Naznačujú narastajúcu nevypočítateľnosť slovenskej politickej scény. Až na základe hlbších analýz a v dlhšom čase možno zistiť, či ide o určité tendencie, alebo vznikli situačne, len pre tento prípad v dôsledku pôsobenia silnej, jednostrannej mediálnej manipulácie, ktorá naznačuje šírenie vonkajších, zahraničných modelov verejnej mienky a ovplyvňovania správania občanov. K tomuto stavu špecificky prispievajú aj politické strany, nielen vládne, ale aj opozičné, v niektorých prípadoch aj mimoparlamentné. Negatívny až deštruktívny dopad má aj unisono vystupovanie pravicových a liberálnych politických analytikov i osôb z akademických a „mimovládnych“ kruhov, ktorí dnes takmer na 100 % napĺňajú verejný mediálny priestor jednostranným, deformovaným a manipulatívnym spôsobom.  

Prvou, najväčšou skupinou sú liberáli (neoliberáli) voliaci Z. Čaputovú, ku ktorým prirátame aj skupinku popletených voličov, ktorí volili už nekandidujúceho R. Mistríka (spolu 40,72 %). Čosi tu z hľadiska reality každodenného života však nesedí, lebo dlhodobo sa slovenské obyvateľstvo takto výrazne liberálne neprejavuje.

Druhou skupinou sú kruhy označované za národné, ktoré sú nehomogénne, lebo sú široké od konzervatívnych až po radikálne kruhy. Zaradíme sem, práve s tou opatrnosťou voličov Š. Harabina, M. Kotleba a R. Šveca (spolu 25,03 %). Paradoxom je, že vládna SNS nikoho nenominovala a nevyjadrila priamu podporu ani jednému z kandidátov.

Tretiu skupinu predstavujú konzervatívci, ktorí nezvýrazňovali národnú stránku – ide o voličov F. Mikloška a možno aj M. Krajniaka (spolu 8,49 %). Z hľadiska našej typológie sem opäť s opatrnosťou zaradíme aj B. Bugára, ktorého kandidatúra je okrem toho, že strana kvôli zviditeľneniu potrebovala niekoho do volieb postaviť, ťažko racionálne pochopiteľná (s jeho 3,10 % by mali „nenárodne“ orientovaní konzervatívni kandidáti 11,59 %). Protirečivosť konzervatívnej kandidatúry B. Bugára dokresľuje, že v druhom kole vyzval svojich voličov hlasovať za neoliberálku Z. Čaputovú.

Štvrtú skupinu, v týchto voľbách mimoriadne malú, predstavovali ľavicoví voliči. Ako explicitne ľavicový kandidát vystupoval len E. Chmelár (2,74 %). Viaceré ľavicové prvky vo svojom programe mal aj M. Šefčovič a čiastočne aj Š. Harabin. Ľavicové myšlienky, hoci stále majú v spoločnosti podporu, však v kampani príliš nezazneli. Je to varovanie (výzva?) pre ľavicu, aby neskončila v budúcnosti tak ako socialisti v Maďarsku a Poľsku.

Ďalší kandidáti nepredložili vyhranené politické smerovanie. Získali spolu len 1,14 % hlasov (M. Daňo 0,53, J. Zábojník 0,28, I. Zuzula 0,17, B. Tauchmannová 0,16). Len kvôli poriadku doplníme, že malý zlomok voličov (0,05 %) hlasoval za J. Menyhárta, ktorý odvolal svoju kandidatúru.

A na záver tejto dlhej časti si položíme otázku – čo by pomohlo M. Šefčovičovi zvíťaziť v druhom kole. Možno sú dve veci, ktoré sa dajú narýchlo urobiť aj keď ide o nesmierne náročné úlohy.

Po prvé, vo vystúpeniach (debát už asi nebude – Z. Čaputová a jej preparátori vedia, prečo sa do nich nemá púšťať) treba zdôrazňovať svoju pozíciu ako osobnosti, ktorá chce Slovensko spájať, hoci pôjde o diferencované názory – od konzervatívnych cez národne orientované až po ľavicové – ,potrebný by bol aj určitý nadhľad a tolerancia voličov. Z. Čaputová bude totiž len nasledovníčkou línie vytvorenej A. Kiskom, ktorý ju označil za jednu zo svojich vhodných nástupkýň (nástojčivo sa tlačí na myseľ idea klasika o tom, že historické udalosti sa dejú dvakrát – prvýkrát ako dráma, druhýkrát ako fraška). Je už len niekoľko dní, keď sa dá prezentovať, že na rozdiel od programu Z. Čaputovej je program M. Šefčoviča lepší, lebo chce zabrániť ďalšiemu rozdeľovaniu spoločnosti.

Po druhé to je vyššia volebná účasť. Niektoré kruhy už šíria správy, že účasť bude nižšia ako v prvom kole. Uverejnené prieskumy naznačujú víťazstvo Z. Čaputovej, čomu by nahrávalo aj to, keby ľudí prišlo voliť menej ako 16. marca. Fatálny problém však spočíva aj v tom, aká časť voličov, ktorí nehlasovali za Z. Čaputovú budú ochotní hlasovať za M. Šefčoviča a či sa podarí zmobilizovať za neho aj takých, ktorí sa prvého kola volieb nezúčastnili.
 

Za priehrštie údajov z volieb prezidentov SR v rokoch 1999 – 2014
 

tbskvr1.jpg
Účasť na prezidentských voľbách (v % oprávnených voličov).

V rokoch 2004 – 2014 sa účasť voličov na prezidentských voľbách teda pohybuje v rozmedzí od 43,40 do 51,67 %, pričom až na rok 2004 bola vyššia v druhom kole. V priemere nedosahuje volebná účasť v týchto rokoch ani 47 %.
 

Kandidáti, ktorí získali v prvom kole prezidentských volieb viac ako 5 % platných hlasov
tbskvr2.jpg
Pozn. Vo voľbách kandidovalo spolu 47 osôb. Z nich F. Mikloško trikrát a po dvakrát I. Gašparovič, V. Mečiar, M. Melník a R. Schuster. V doterajších voľbách dvakrát zvíťazili kandidáti, ktorí vyhrali v prvom kole a dvakrát tí, ktorí boli v prvom kole na druhom mieste.

V číslach uvedených v oboch tabuľkách, nech ich štatisticky akokoľvek analyzujeme, nemožno nájsť nijakú tendenciu či tobôž zákonitosť. Predstavujú už asi viac historický materiál, ktorý bude možno viac analyzovať po druhom kole prezidentských volieb, poprípade v nasledujúcich parlamentných volieb.
 

O podivnom vzostupe Zuzany Čaputovej
 

Dlho sa za kandidáta vypreparovaného na víťazstvo v prezidentských voľbách považoval R. Mistrík, ktorý bol zhruba do januára 2019 aj na čele prieskumov preferencií. Potom začali stúpať preferencie Z. Čaputovej, ktoré sa zhruba v polovici februára prehupli už cez 20 %, na jeho konci raz až nad hranicu 50 %.

Ponecháme bokom marketing kampane Z. Čaputovej s využitím rôznych prvkov odskúšaných v zahraničí ako aj jej financovanie. Pri hlbšom rozbore týchto fenoménov musíme prísť na to, že za ženou s výzorom televíznej hlásateľky, bez skúseností z politiky, ktorá bola kandidátkou malej, novej, mimoparlamentnej strany sú iné sily, než čo prezentuje.

Nehľadiac na to, že volebný program Z. Čaputovej je pomerne všeobecný až banálny. Stojí na troch „pilieroch“: Spravodlivosť pre všetkých, Dôstojnosť pre seniorov a Ochrana životného prostredia. Je naivitou (či zavádzaním), ak vzdelaná právnička príde s heslom spravodlivosti pre všetkých a „prehliadne“, že súčasná právno-finančno-informačná reglementácia pomerov má za hlavný cieľ udržiavať nerovnosť ľudí v spoločnosti. Iste, detaily sa dajú zmeniť, ale to, čo sa dopustilo pri privatizácii a liberalizácii, sa napraviť v rámci tohto systému nedá. Ktovie, ako nazvať to, že sa síce zasadzuje za seniorov, čo je chvályhodné, ale hlavná skupina voličov, na ktorú sa zameriava, sú mladí. No a opäť neoliberálna ekonomika považuje aj ochranu životného prostredia za zdroj zisku a teda v týchto pomeroch dosiahnuť zmenu sa dá možno na jednom či dvoch miestach, ale peniaze nepustia; možno sa zameriavať na rôzne detaily, ktoré pôde, vode a vzduchu pomôžu, ale systém nezmenia.

Ak by sme boli zlomyseľní, tak takýto program možno označiť skôr za projekt nejakej „mimovládnej“, „neziskovej“ organizácie. V súčasnej situácii na Slovensku je to ako prezidentský politický program príliš abstraktné až jalové.

Ide o kandidátku na prezidentku Slovenska, ktorá iste vie ako právnička rozprávať lepšie ako súčasný prezident a rozumie aj mnohým veciam ináč a viac ako človek, ktorý odišiel na skusy a za zárobkom za Atlantik a po návrate sa venoval podnikaniu, ktoré ťaží z toho, že mnoho ľudí sa musí zadlžovať, ak si chcú zaobstarať veci potrebné pre súčasný život. Dokáže zrejme urobiť na ľudí lepší dojem ako súčasný prezident či R. Mistrík, ktorý odstúpil a prenechal jej mesiace kultivovaný (či manipulovaný?) priestor.

Problematické je zatiaľ najmä to, kto by tvoril jej najbližších spolupracovníkov, ak by sa stala prezidentkou. Okrem toho je otázne, ako by sa postavila k problémom, ktoré dnes vznikajú v medzinárodných vzťahoch a ako hlava štátu by na ne mala z titulu funkcie reagovať.

V jej kampani cítiť silné severoamerické vzory. Ide najmä o zanietenie pre boj so zlom, ktoré má takmer rozprávkový charakter, ale je veľmi amorfné. Možno nie každému sa to bude páčiť, ale pripomenieme G. Busha ml., ktorý v boji so zlom vyfabrikoval aj jeho os. Štúdia troch sekcií organizácie Lekári proti jadrovej vojne (International Physicians for the Prevention of Nuclear War) z Kanady, Nemecka a USA v roku 2015 uviedla, že v dôsledku desaťročnej vojny proti teroru ako proti najväčšiemu zlu z rôznych dôvodov zahynulo v Iraku okolo milióna ľudí, v Afganistane viac ako 220 tisíc a v Pakistane okolo 80 tisíc. Boli títo ľudia tým zlom, proti ktorému sa bojovalo, alebo to boli jeho tragické obete? A v týchto štátoch sa nakoniec terorizmus len dostal na mimoriadne vysokú úroveň. Iste, nepodozrievame Z. Čaputovú z toho, že by sa mohla správať tak ako G. Bush ml., ale predsa len boj proti zlu je príliš ošúchaná téma a dá sa omieľať donekonečna. A pritom sa nič z toho, čo je skutočným zlom a najmä jeho príčinami, neodstráni. Ale v kampani to znie príťažlivo a nakoniec takéto heslo dnes účinne nahráva upevňovaniu neoliberalizmu.

Druhou takouto črtou je to, že mocní sa nás boja. Po prvé, akí sú však vlastne dnes mocní na Slovensku – patria do jedného politického a ekonomického tábora? Súhlasili by so zmenou toho, čo sme nazvali súčasnou právno-finančno-informačná reglementáciou pomerov a je základom ich moci? Po druhé je otázne, odkiaľ sa vzali peniaze na kampaň Z. Čaputovej. Nie sú aj od tých, ktorí sú mocnými tohto sveta a niektorí aj zo zahraničia?

No a strach sprevádza aj kampaň Z. Čaputovej. Niekoľkokrát naznačila, že sa proti nej chystajú rôzne útoky. Na zverejnenú kritiku najmä kvôli kampani však odpovedá veľmi vyhýbavo a označuje to za snahu očierniť ju.
 

Záverom o nemožnosti splnenia avizovanej zmeny
 

Túžba po zmene, ktorú vraj voliči vyjadrili hlasovaním za Z. Čaputovú ňu, sa aj v tomto prípade, ako to bolo aj s A. Kiskom, rozplynie a stratí v čase. Naznačené zámery vychádzajú zo zlého obrazu Slovenska a sú postavené na frázach a gestám, ktoré sa pritom šíria. Za politikou, ktorej víziu kandidátka prezentovala veľmi všeobecne, cítiť povrchný pohľad na problémy. Ide vlastne len o vynovený, doplnený príspevok k posilneniu pravicového, neoliberálneho, proamerického (a ani nie „proeurópskeho“) prúdu politiky, ktorý je na Slovensku silný najmä kvôli mlčiacej väčšine, znechutenej práve tým, čo u nás za desiatky rokov vyprodukoval.

Riešenie problémov v tomto duchu aj keď väčšine občanov Slovenska nepomôže, iste privítajú určité kruhy v zahraničí. Takéto typy politikov sú práve pre mocných tohto sveta prínosné poukazovaním na rôzne problémy a urputnou snahou viesť za ich riešenie boj so zlom v štátoch, kde sa možno ešte dostatočne hlboko nezakorenil neoliberalizmus. Totiž neodstráni rast asymetrie bohatstva, násilie a iné sociálno-patologické fenomény spojené s desiatkami rokov vlády upadajúceho Západu, ktoré sú skutočnou príčinou zla kváriaceho svet aj Slovensko.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter