Leto je od soboty večera opäť v plnom prúde (len ako dlho?), naše „jazerné“ pláže sa zapĺňajú, cestujúci v autobusoch sa potia a na ulice sa vrátili nebezpečne krátke sukne. Všetko je tak, ako má byť. Budem teda aj ja tak trochu letno-prázdninová. Žiadne veľké témy, vážne výroky, tých bude na ostatných stranách dosť. Ale problém, ktorého sa chcem dotknúť, nie je vôbec banálny. Aktuálny je najmä počas letných mesiacov, keď sa k nám hrnú turisti a cudzinci z krajín okolitých i tých najvzdialenejších. A ja sa pýtam, aký je náš vzťah k týmto „návštevníkom“? Bratislavou sa už nejaké tie týždne premávajú skupiny turistov, snažiacich sa poodhaliť čo-to z našej minulosti, oboznámiť sa s prítomnosťou, stihnúť za pár dní (niekedy za pár hodín) toho čo najviac. Jedni sa rozhodli zveriť sa do rúk bratislavskej sprievodkyne, tí, čo majú viac času, pobehujú po meste v dvojiciach. S fotoaparátmi okolo krku, pršiplášťom vytŕčajúcim z plecniaku, vykrúcajú hlavy za vežami kostolov a snažia sa v záplave slnečníkov zachytiť aspoň kúsok Michalskej brány. Zväčša bez úspechu. Po večeroch sa tí šťastnejší a slobodnejší opíjajú z nášho lacného piva a atakujú okoloidúcich otázkou: „Where´s the disco?“ Naše hlavné mesto sa snaží byť voči turistom ústretové. Veď sa predsa traduje, že Slováci sú národ srdečný a otvorený. Kedy to teda dokázať, ak nie práve počas leta? Pribudli kaviarne, zmenárne a zase ďalšie kaviarne a reštaurácie. Opravili sa námestia, renovujú pamiatky, vo všetkom sa snažíme nasledovať európske veľkomestá. Nemali by sme však zabúdať budovať si popritom aj svoj osobitý štýl. Turisti by sem mali prichádzať predovšetkým kvôli našej vlastnej kultúre. A my by sme si zas mali uvedomiť, že im máme čo ponúknuť. Nespoliehať sa len na folklórne, i keď hodnotné, tradície, ale ukázať, že aj naša súčasná literatúra, hudba, výtvarné umenie či divadlo majú svoje kvality. Len ich treba vedieť presadiť. Hoci Bratislava je počas leta vďaka turistom živšia, v ostatných mesiacoch jej niečo chýba. Farebnosť. Zmizne s posledným zavretým slnečníkom. Paríž je mesto, ktoré svojou farebnosťou iných fascinuje. A nielen počas leta. Nemám však na mysli žiadne pomaľované domy ani záhony kvetov, ale ľudí. V parížskom metre vidíte vedľa seba toľko rôznorodých národností, toľko odlišných kultúr zoskupených na takom malom priestore, že počas dvoch zastávok sa o ľuďoch, ich kultúrnych špecifikách dozviete viac ako z ktorejkoľvek knihy. Táto „pestrosť“ u nás nie je. Sme príliš jednotvárni. Príliš uniformní. Akoby sme sa obávali porušiť náš fádny „look“. Nadobúdam preto pocit, že turistu s radosťou prijmeme práve preto, že je turista. Teší nás jeho prítomnosť, pretože vieme, že raz bude musieť odísť. Nie je potom naša povesť otvorenosti a srdečnosti trochu falošná? Od 1. mája sme súčasťou Európskej únie a to znamená nielen otváranie územných hraníc, nadviazanie politickej či hospodárskej spolupráce, ale aj prepojenie jednotlivých kultúr a národov. A ja sa pýtam, sme na takéto partnerstvo pripravení? Dokážeme akceptovať kultúru iných národov dlhšie ako pár dní, keď nemáme vyriešenú otázku vlastného postoja k už žijúcim národnostným menšinám na našom území? Asi by sme sa mali zamyslieť, či sme pripravení byť voči turistom otvorení a srdeční aj vtedy, keď odložia svoje turistické rekvizity – fotoaparát a plecniak a stanú sa našimi spoluobčanmi.
