Strana demokratickej ľavice bola ešte pred piatimi rokmi subjektom, ktorému by nik nepredpovedal zánik. Mnohí si od nej sľubovali modernosť, rozvoj Slovenska, skrátka štandardnosť, ktorá bola v našich končinách skôr nezvykom. Dnes je všetko inak. Je to prvý zjazd SDĽ, pri ktorom médiá nediskutujú o favoritoch. Možno preto, že kandidátov málokto pozná. Možno aj preto, že z pohľadu slovenskej politickej scény výsledok rokovania nebude pravdepodobne nič znamenať. SDĽ je v koncoch, aj keď si to sama o sebe nemyslí. Má niekoľko poslancov VÚC, relatívne dobrý výsledok v komunálnych voľbách a množstvo finančných prostriedkov zmrazených v nehnuteľnostiach. Z hľadiska možného vynorenia sa nad povrch politickej bažiny to absolútne nestačí. Má závažie, ktoré ju ťahá späť na dno – rozvetvené stranícke štruktúry, v ktorých sa ťažko rodia rozhodnutia, neexistuje v nich pravidelná rotácia kádrov. A čo je najhoršie, tieto často anonymné organizmy vyvodzujú zodpovednosť len voči vrcholným lídrom a nie voči ľuďom, ktorých do vrcholných orgánov nominujú. V mnohých prípadoch sa roky neobmenili a po každom neúspechu sa suverénne znovu nechajú nominovať málo aktívnou základňou. Aj dnes sa črtá duchom ten istý Republikový výbor (RV), ktorý fungoval doteraz – spolu s Pavlom Koncošom vzišiel 17. novembra 2001 z trnavského zjazdu, ťarbavo odvolal Brigitu Schmögnerovú, toleroval Koncošovi a Magvašimu nepodarenú komunikáciu okolo predaja SPP a nakoniec určil kandidátku a volebný program v parlamentných voľbách roku 2002. Minimálne tri kraje navrhujú na členstvo do RV tých istých ľudí ako pri poslednom zjazde, čo je dôkaz neschopnosti uvedomiť si potrebu radikálnej zmeny. Jediní, ktorí sa z tejto skupiny osvedčili vo voľbách, sú dvaja úspešní krajskí primátori. Zjazd má navyše paradoxne rokovať o zvýšení právomoci RV, čo stranu ešte väčšmi zamotá do jej problému. 246 delegátov 9. zjazdu (na SDĽ prekvapivo málo) bude v Lučenci rozhodovať aj o nových čelných predstaviteľoch. Pozornosť sa prirodzene upriamuje na predsedu. V štruktúrach sa hovorí o šiestich menách, ktoré boli navrhnuté a neodmietli. Staronová mladá tvár, spoločný kandidát východu Ľubomír Andrassy, notorický kandidát Ľubomír Fogaš, ktorý sa vždy neoriginálne o svojej kandidatúre vyjadrí až na zjazde (spravidla negatívne a svoje hlasy presunie na iného koňa), Peter Ponický, ktorý svoju kandidatúru ohlásil neštandardne pred parlamentnými voľbami 2002, čím spochybnil vtedajšieho lídra Koncoša, a zastupujúci predseda, nepriebojný Ľubomír Petrák. Nasleduje Irina Šebová, ktorej vstup do strany sa podľa rôznych verzií pohybuje od roku 2000 po rok 2002 (v prípade zvolenia si už dvojtýždňovú dovolenku počas volebnej kampane asi nebude môcť dovoliť). Zostáva ešte jeden vplyvný muž v pozadí, ústredný tajomník Ján Richter, ktorý však svoju kandidatúru na predsedu nepotvrdil. V prípade vyrovnanej podpory pre jednotlivých kandidátov alebo „blbého“ vývoja nie je vylúčené, že reálne vstúpi do hry. Čo povedať na záver. Budúci predseda asi nebude musieť byť najmä „tvárou pre voľby“, ale prijateľný pre iné politické strany. Ak sa SDĽ vzdá ambície integrovať sa, hrozí, že si zvolí rečníka na vlastný pohreb.
