Ešte skôr, než som na vlastné oči videl tvoju úctyhodnú knižnicu, ma mnohí tvoji známi upozorňovali nielen na tvoju čitateľskú vášeň, ale aj diskutérsku ‚nenásytnosť’ v tejto oblasti. Skôr než sa dostaneme k literatúre všeobecne, kedy si začal s čítaním a čo to boli za tituly? – Čítať ma naučila babička ešte skôr, než som začal chodiť do školy. Ona na to vlastne mala aj „papiere“, skončila totiž učiteľský ústav a len tak mimochodom, jedným z jej pedagógov bola pani Bartóková, matka Bélu Bartóka… Niekde mám ešte schované babičkino absolventské vysvedčenie z tej školy, aj s podpisom pani Bartókovej. Pamätám si celkom presne, že mojou prvou prečítanou knižkou bola Odvážna školáčka. Rozprávkam som sa vyhýbal, jednoducho som im neveril, ani slovo. O pár rokov neskôr som už čítal všetko, čo mi padlo pod ruku, najmä knihy z rodičovskej knižnice, kde sa našlo naozaj všeličo, najmä tituly z edície SPKK, medzi ktorými sa vyskytovali aj úplné blbosti, ale sem-tam predsa aj niečo normálne. Ja som tie knižky dokonca po dočítaní známkoval, podľa vlastnej klasifikačnej stupnice. No a takýmto náhodným výberom som narazil napríklad aj na Gogoľove Mŕtve duše či Gulbranssenovu trilógiu Večne spievajú lesy, Zo smrtnej hory fúka, Niet inej cesty. A vzápätí som medzi knižkami svojich rodičov narazil aj na Dostojevského Zločin a trest, ktorý som čítal ako detektívku, pretože v tých rokoch som ten druhý, a samozrejme, že dôležitejší plán ešte nevnímal, iba nejasne cítil, medzi riadkami. Tú temnotu, ktorá je u Rusov takmer všadeprítomná… To bolo vzrušujúce stretnutie. Takú tú čisto chalanskú literatúru, akou sú napríklad mayovky, verneovky a dobrodružné príbehy, tú som obišiel, nič mi to nehovorilo, ja som fakt neprečítal jediného Verna ani Maya, nech mi tí páni odpustia… Takže pri výbere knižiek ťa nikto neusmerňoval? – Nie, nikdy. Ale aj to je svojím spôsobom usmernenie. Keď ťa nikto neusmerňuje. Zatiaľ sme cudne mlčali o hudbe. Ale raz to muselo prísť – takže: kedy to na teba „prišlo“? – Nemám takú pamäť ako Fero Šebej, ale rodičia mi hovorili, že ma to ku klavíru ťahalo od momentu, keď som ho uvidel. Keď však vyrastáš v domácnosti, kde je klavír, tak si ho dosť dobre nemôžeš nevšimnúť. Do klávesov som vraj začal ťukať vo veku, keď som sa ešte musel postaviť na špičky, aby som na ne dosiahol. Klavír sa u nás ocitol vďaka strýkovi, ktorý sa volal Alojz Winkler, ale doma sme mu nikdy nepovedali inak ako Ali, to bola v mojom živote naozaj fatálna postava, fakt neviem, ako by sa vyvíjal môj život, nebyť jeho. On mal skončenú nielen medicínu, ale aj konzervatórium, na rozdiel odo mňa, čo som ho nikdy nedokončil… Vlastne bol mojím prvým učiteľom. Ja som prvé roky života trávil s rodičmi v Skalici a dodnes si pamätám jednu takú momentku: keď sa otvorila brána pri dome a vošlo ňou strýkovo auto. Išiel som sa zblázniť od radosti. To bol totiž signál, že sa u nás bude muzicírovať, pretože okrem babičky sa v našej rodine klavíra nikto nedotkol. Ja som ho začal skúmať najprv len tak po svojom, tušil som, že práve táto záhadná vec je ten nástroj, ktorým sa dá priviesť na svet hudba, všetko to, čo som dovtedy počul iba v hlave. No a strýko, potešený mojím záujmom, si ma niekedy posadil na kolená a hrali sme akože spolu, alebo mi niečo zahral a ja som to mal po ňom zopakovať, len tak popamäti, zo vzduchu… Raz mi prehral na gramofóne Chopinovu Baladu g mol a ja som sa ho vtedy údajne spýtal: „Prečo bol ten ujo taký smutný?“ Keď som zistil, že dokážem manipulovať s tónmi a vymýšľať melódie, pocítil som to ako obrovskú záťaž. Ako niečo výnimočné, čo ma zrazu odlišovalo od iných, niečo, čo nebolo moje, ale mi to bolo od niekoho alebo niečoho prepožičané, nazvime to trebárs Bohom… A prisahal som vtedy, ako malý chlapec, že to niečo nikdy nezneužijem. Keď tak nad tým teraz uvažujem, ani neviem, či sa mi to podarilo… Ťažko povedať. Takže, keď ťa neskôr rodičia zapísali do hudobnej školy, asi si veľmi neprotestoval. Aj keď väčšina detí ju zrejme chápe ako trest… Koľko si mal vtedy vlastne rokov?- – To sme už boli presťahovaní v Bratislave, takže šesť alebo sedem, ale nemysli si, že som bol mimoriadne vzorný žiak. Za tým rozhodnutím mojich rodičov zapísať ma do hudobnej boli, aspoň si to myslím, aj iné súvislosti. Keďže som naozaj začínal byť ,problémovým’ dieťaťom, asi chceli tú moju energiu usmerniť správnym smerom. Mal som veľké šťastie na učiteľku, volala sa Stella Ondreičková a na tie časy bola veľmi liberálna, nedržala sa predpísaných osnov, netvárila sa, že na svete existujú iba etudy, ale nahrádzala ich Bachom, od dvojhlasých a trojhlasých invencií až po partity, francúzske suity a prelúdiá z temperovaného klavíra. A dávala mi hrať hudbu 20. storočia, trebárs Debussyho Arabesky či Detský kútik, Chopinove prelúdiá a mazurky, Bartóka, Janáčka, Martinů, Prokofieva, Šostakoviča… Ja som si neskôr sám vyžiadal napríklad aj autorov z obdobia romantizmu, napríklad Schumanna. Určite sme skrátka vynechali také tie predpisovo obligátne veci typu ‚Pre Elišku’, a dôležité bolo aj to, že z tej výučby nerobila nejaký povinný dril. Aj keď som často dostával po prstoch za nesprávne držanie rúk, čo bolo strašné, ako keď decko učia rodičia distingvovane držať v ruke príbor a nehrbiť sa… Asi zistila, že mám naozaj talent, pretože po čase začala chodiť aj k nám domov, to keď som sa dlhšie neukázal, a zároveň ma vždy skontrolovala, či cvičím… No, poskytoval som jej pre takéto podozrenie dosť dobré dôvody. Zakrátko sa vlastne stala takou externou členkou domácnosti. Niekedy umyla riad, poupratovala, bola to taká milá, poriadkumilovná osoba a myslím, že môjmu otcovi padla do oka. My sme boli totiž, vďaka mame, taká trochu bohémska domácnosť. Mama síce bola matematička, ale zároveň voľnomyšlienkár, konvenciami nespútaný človek, domáce práce veľmi neuznávala, takže otec si napríklad šatstvo musel nosievať do čistiarne. Z toho asi nebol veľmi nadšený. No a zrazu sa objavila táto moja učiteľka hudby, sympatická a ešte k tomu aj obetavá, taká ideálna gazdiná. Na otcovi som od istého času pozoroval, ako mu tie jej návštevy zlepšovali náladu, normálne vždy pookrial… A mamička ho v tom nepriamo podporovala, keď ho vyzvala: „Odprevaď Stellinku domov, Dinko!“ A potom žiarlila… (Úryvok z rovnomennej knihy Mariána Vargu a Petra Uličného, ktorá vychádza vo vydavateľstve Slovart.)
