Je možno čudné začínať recenziu vyhlásením, že zbierka poviedok Svetlany Žuchovej Dulce de leche, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Drewo a srd, je v prvom rade samostatný, suverénny, svojprávny a sebavedomý literárny útvar – najmä ak tieto adjektíva akosi nepatrične odstávajú od lexikálneho poľa definovateľného ako „literatúra“. K ich použitiu ma však vedie fakt, že Žuchovej knižný debut tak trochu nečakane uzatvára apendix v podobe doslovu básnika a literárneho vedca Michala Habaja. Dulce de leche nie je prvým debutom z vydavateľstva D&S, ktorý je takto „ošetrený“, čo vo mne vyvoláva obavu, že ide o novú edičnú stratégiu. Vybavenie textu doslovom je bezpochyby chvályhodný počin, predovšetkým, ak ide hoci o preklad textu málo známeho zahraničného autora či o text, ktorý sa vďaka do kontextu vovádzajúcemu doslovu stáva pre čitateľa komunikatívnejším. No ak ide o debut domáceho/cej autora/ky, o ktorého/ej doterajšom živote a pôsobení by väčšine čitateľov zrejme postačila aj krátka noticka na chrbte knihy, môže doslov nevdojak pôsobiť ako na kľúč vyrobený odporúčací list či „umiestnenka“, a v horšom prípade dokonca ako sprievodca nedospelého dieťaťa po svete beletrie. Pričom tým dieťaťom je tak autor, ako i čitateľ. Niežeby s textom Michala Habaja bolo niečo v neporiadku, nie, veď je to takisto sebavedomý (hoci už menej samostatný) text. Akurát sa nemal ocitnúť v knihe, ale práve tu, na mieste, kde teraz vyrastá táto nemiestna ne-recenzia, nenápadne meniaca bonmot istej mladej literárnej kritičky a poetky („Chcela som napísať na Dulce de leche recenziu, ale vzdala som to, lebo by som musela neustále citovať z doslovu.“) na skutočnosť. Žuchovej kniha krátkych próz je podobná súboru rovín v priestore: niektoré sú navzájom paralelné, iné sú naklonené a pretínajú tie prvé, vytvárajú body (uzly, udalosti), takže ich sledovanie a následné prekresľovanie do inej mapy, grafu či obrazca by mohlo viesť k spojitému rozprávaniu a lineárnemu príbehu. Na to sa však Svetlana Žuchová nezameriava. Oveľa ochotnejšie sa sústreďuje striedavo na detaily a veľké celky, na panorámy či jazdy a vzápätí na strohé popisy viditeľného, či už je týmto viditeľným prostredie, v ktorom sa mihá celý dav postáv, alebo – oveľa častejšie – gestá, výrazy a výroky týchto postáv, tratiacich sa vzápätí v prúde ďalších slov, viet, tárania, mestského žargónu, odborných diskurzov i náhlych, takmer zúfalých pokusov o komunikáciu a následnej rezignácie na ňu. Mohlo by sa zdať, že sústredenie Svetlany Žuchovej osciluje medzi takmer arogantnou svojvoľnosťou a úplnou náhodilosťou; no v konečnom dôsledku ide o jeden a ten istý princíp, kde je písanie nielen vytváraním priestoru literárnej fikcie, ale i komentovaním samotného aktu písania. Preto sa „fabula“ (ak sa tu o niečom takom vôbec dá hovoriť) neustále rozrušuje, pričom „udalosti“ (sledujme autorkou vypichnutú opozíciu) len zriedkakedy vystupujú nad „šum“ a „postavy“ len zriedkakedy odlíšime od „komparzistov“, čím sa vytvára (iba zdanlivo paradoxná) ekvivalencia medzi banálnym a fatálnym. Scudzovacie prvky textu, zmeny perspektívy i štatútu literárneho sveta, akými je hoci mutácia literárneho príbehu na príbeh filmový či opúšťanie komparzistov uprostred ich cesty, však nie sú relativizáciou, zneistením literárneho priestoru; nevzbudzujú nedôveru a dokonca ani ľútosť nad nedopovedaným. Ak sa aj čitateľa zmocní chvíľkový dojem, že autorka váha, je bezradná a svoje texty zahlcuje postrannými informáciami alebo ich akosi núdzovo ukončuje, v závere knihy sa tento dojem musí nevyhnutne rozplynúť. Okružná jazda načrtnutým svetom a návrat k tomu istému motívu – avšak zvnútra – štruktúru uzavrie a stmelí, čím sa len potvrdí sebestačnosť textu. V Svetlaninej reči gest by sa tak vzťah knihy k doslovu dal vyjadriť ako drobný pohyb hlavy, blazeovaná nevšímavosť voči natrčenej pomocnej ruke. Autorka je filmová vedkyňa a literárna kritička. (Svetlana Žuchová: Dulce de leche. Drewo a srd 2004, 141 strán)
