Na Slovensku dochádza k tunelovaniu niektorých podnikov, korupcii pri prideľovaní rôznych dotácií, netransparentnosti pri tendroch. Tvrdí to vo svojej výročnej správe Slovenská informačná služba. Správu, ktorú jej riaditeľ Ladislav Pittner v uplynulom období predniesol v parlamente, niektorí poslanci označili za nudnú a príliš všeobecnú. Podľa niektorých pozorovateľov je však prvou významnou správou tajnej služby od prelomovej Mitrovej správy, ktorá mapovala aktivity jeho predchodcu Ivana Lexu. Z poslancov sa Pittnerovej správy najviac chytil šéf opozičného Smeru Robert Fico. Zrejme tento právnik v oblasti trestného práva pochopil, že hoci ide o operatívne informácie v rovine podozrení a orgány činné v trestnom konaní budú musieť na nej pracovať, ich prípadné závery by mohli skomplikovať život mnohým nedotknuteľným. V Pittnerovej správe sa našli dosť dych vyrážajúce informácie, napríklad o prideľovaní agrodotácií. Mnohí poslanci tešiaci sa na prázdniny zrejme buď nič nepostrehli, alebo Pittnera podcenili. Osvedčená obrana Stranu maďarskej koalície doposiaľ nesprevádzal žiaden výrazný škandál, ak nerátame kontroverzné výroky niektorých jej členov snívajúcich svoj malý sen o Veľkom Uhorsku. Prednedávnom sa objavila krátka správa, že jej regionálnu predstaviteľku vypočúval ako svedkyňu vyšetrovateľ odboru boja proti korupcii. Bolo to v čase, keď sa objavili fámy o odvolaní riaditeľa tohto špeciálneho policajného úradu Jozefa Šáteka. J. Šátek v médiách vyhlásil, že ak padne jeho hlava, bude vedieť prečo. Predseda SMK Béla Bugár sa však ešte predtým jasne postavil za Šáteka. Po správe SIS, ktorá na požiadanie investigatívnych novinárov musela priznať, že prokuratúre poskytla spravodajské informácie o údajných podivných praktikách v rezorte pôdohospodárstva, kde panuje Zolt Simon z SMK. To, čo sa potom zinscenovalo v médiách, je už na Slovensku klasickým dezinformačným evergreenom. Keď vypláva na povrch nepríjemná informácia pre skupinku istých vplyvných osôb, okamžite sa vyvolá v médiách taká kampaň, že sa zabudne na podstatu veci. Po súčasnej kampani už vôbec nejde o to, či informácie, ktoré získala tajná služba, sú pravdivé, ale vďaka mediálnej spravodajskej hre sa útočí na SIS s banalitou, že nemala právo poskytnúť novinárom informácie o možných podozreniach. Verejnosť si vďaka istým médiám všíma iba spôsob prezentovania, a nie obsah informácie, ktorý je najdôležitejší a v porovnaní s prezentáciu úplne bagateľný. Podobný scenár sa za uplynulých pár rokov sa využíva dosť často. Je viacero príkladov, ktoré potvrdzujú tieto predpoklady. Jeden zo starších prípadov sú podozrenia z údajného tunelovania Správy štátnych a hmotných rezerv. Namiesto rozsiahleho vyšetrovania zistení tajnej služby sa pátralo najmä po tom, kto novinárom prezradil obsah prísne tajnej správy. Odišlo zopár funkcionárov a neudialo sa vlastne nič. Podobný scenár sa odohral v kauze odpočúvania telefonátu novinára Milana Žitného a istého advokáta. Podľa niektorých neoverených zdrojov bol len akousi Potemkinovou dedinou na zakrytie iných telefonátov istého vysokopostaveného policajného funkcionára s rovnakým advokátom ako v prípade Žitného. Dotyčný policajný hodnostár si rád potelefonoval aj s bývalým šéfom NBÚ Jánom Mojžišom. Verejnosť sa vôbec nezaoberala obsahom telefonátov, ale celé sa to hodilo na údajne nelegálne odpočúvania a kupčenie s nimi. Odvtedy na Slovensku skupinka občanov rada používa a vyťahuje kauzu okolo údajného odpočúvania hovorov. Nikto však doposiaľ nepredložil jediný dôkaz, že by v tom mala prsty práve SIS. Verejnosť úplne zabudla, že niektoré z odpočúvaní urobila legálne finančná polícia. Vytvorila sa účinná mediálna kampaň, že išlo o dielo bývalých príslušníkov komunistickej ŠtB. To presvedčilo dokonca aj niektorých dovtedy racionálne zmýšľajúcich politikov. Pokračovať by sme mohli ďalej, napríklad telefonáty vplyvného podnikateľa Badžgoňa. Tam stačilo jedno čestné vyhlásenie, že dotyční si spolu naozaj telefonovali, ale obsah rozhovoru je úplne zmenený. Keďže vždy ide len o údajné prepisy, nie je možné ani podrobiť ich žiadnym kriminalistickým expertízam, aby sa zistila ich pravosť a začalo sa vyšetrovanie. Žiaľ, v krajine pod Tatrami sa prípady, ktoré by v zabehnutých demokraciách znamenali pád vplyvných hláv a dlhodobé nedobrovoľné pobyty za mrežami, u nás končia komicky v zmysle hesla: Zlodej kričí – chyťte zlodeja. Takže aktuálne je dnes pýtať si za poskytnutie internetových informácií hlavu minimálne prvého hovorcu SIS. Pritom je zábavné, ako sa niektorí poslanci dokážu rozohniť za pravdu. Škoda, že informácie tajnej služby o korupcii a tunelovaní nechávajú všetkých okrem Fica úplne pokojnými. To, že je to tak, nakoniec potvrdila aj Generálna prokuratúra SR, keď konštatovala, že v tomto prípade SIS zákon neporušila. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
