Úspešná prozaička a esejistka Etela Farkašová, autorka kníh odmenených literárnymi cenami, filozofka a publicistka s racionálnym, analytickým myslením v sebe zrazu na vrchole tvorivých síl objaví potrebu zdôveriť sa s vlastnými intímnymi myšlienkami, pocitmi a snami hutnou, skratkovitou rečou poézie. Nie je to zjav bežný (častejšie sa stáva, že neskorší prozaik, esejista, filozof zbierkou básní do literatúry vstupuje) a zdá sa, že aj pre samu autorku prekvapujúci. Váha, či jej „minieseje“ v zbierke Na rube času (vydalo Vydavateľstvo Iris, 2007) sú skutočne básňami, a, rozoberajúc pohnútky tej svojej „zvláštnej samospovede“, vlastne osvetľuje aj podstatu a zmysel poézie ako takej. No hoci Farkašovej básne nehýria ohňostrojom metafor – ide jej o čo najpresnejšie vyjadrenie myšlienky –, každá jej báseň je metaforou (teda poéziou). Nesonduje, ako by sa mohlo zdať z názvu zbierky, spoločenský „rub“ našej doby, ale v procese sebaskúmania, sebapozorovania a sebapoznávania predstavuje nekonvenčnú hrdinku našich dní. Láka ju „prizerať sa sebe ako vzdialenej a cudzej“, a aby si od seba utvorila odstup a aj čitateľ sa v nej našiel, striedavo „sa spovedá“ v prvej, druhej i tretej osobe a stotožňuje sa s Tkáčkou s údelom Sizyfa alebo Čudnou oráčkou, ktorá „opäť a vždy znovu preoráva tú istú brázdu“. Hlavnými súradnicami, okolo ktorých Farkašovej poézia osciluje a ustavične sa k nim vracia, sú vzájomne prepojené veličiny: slovo a čas. Práca na slove je to hlavné, čomu sa upísala a čo je pre ňu (sama to priznáva) takmer extáza. V jej zbierke niet erotických motívov. O láske sa zmieňuje iba ako o „stracholáske“ k svojim blízkym a bojí sa, či by so strachom „neodišla z lásky aj jej prečudesná podstata“, a keď – s nikdy nie celkom vypnutou mysľou – oddychuje, „lieči sa“ svojou záhradou. No práca na slove, povýšená na životné poslanie, je pre ňu taká dôležitá, že hluchými dňami sa jej zdajú tie „bez jedinej iskry, /…/ dni, keď necítim ani samu seba,/ akoby vôbec neboli moje a nepatrili k môjmu času…“, zatiaľ čo za sviatočné považuje dni, „keď slová sa kĺžu po jazyku ako po ľade“. Čitateľ sa s lyrickou hrdinkou knihy Na rube času stretá v istom zlome, keď si unavená „z priveľa černe, priveľa slov“ vraví: „Chcela by som/ plným priehrštím/ prelievať/ do slov/ svoje premlčané sny…“ Alebo v inej básni čítame: „Občas /len zo slov/ zažiada sa stavať/ malé krehké svety, /pozabudnúť/ na lámavosť/ nedôveryhodnosť/ zradnosť/, ba aj malú nosnosť/ materiálu…“ Uvedomuje si, „že nadchádza/ zvnútorňovanie/ a stíšené oko/ sa upiera už len k bodom/, v ktorých tuší stred, os/ alebo možno aj súsošie/ toho, čo bolo,/ čo sa práve stáva/ a čo mieri ponad/ tretí rozmer“. A to je znamenie, že dozrel čas, aby do poézie premietla esenciu svojho životného poznania. Zároveň však vie, že: „Slovo iba nejasne dáva tušiť svoje tvary“ alebo že „jazyk bolestivo špie, zranený nevypovedaným/ tým, čo sa zdráha skĺznuť z pery do priestorov mimo teba.“ Vie už tiež: „Koľko času/ muselo ňou/ pretiecť,/ koľké texty/ jej prišlo/ prebrodiť,/ kým sa slovo/ prepísalo/ v básni.“ Je však čas načrieť do podstaty, hľadajúc „prísľuby tajného znamenia, na ktoré tak veľmi čakáme a nikto nám ho nedáva…“, inými slovami: „vymámiť odpoveď/, na ktorú sa čakáva dlhočizné roky/ (ba dokonca i celý život),/ kamže to smeruje/ a kam ma to stále súri/ neistú, blúdiacu v labyrinte,/ v ktorom cieľ nemožno vylúštiť“. Trpezlivo čaká „na zázrak druhostvorenia“… „Slovo v nej klesá/ až na samé dno/ mlčania….“ … „Utiecť by chcela do slova ako do prístrešia (do pravého slova všetkých pravostí a jadra všetkých jadier).“ Lebo to „nenapísané akoby ani nebolo“. Poháňa ju čas a desí stereotyp vcelku poslušne, monotónne ubiehajúcich prázdnych dní, „stiesnenosť letokruhov“, „krížová osnova siete, ktorá ma tesne ovíja“… A: „Konkrétny okamih sa stráca, skôr než ho stihnem rozpoznať a prideliť mu meno…“ Chvíľami sa cíti „ako pole/ z ktorého práve zviezli úrodu/ a ktoré netuší/, či niekedy ešte/ vôbec zarodí“. A pritom: „Akoby si ktosi odkrajoval/ z radosti/ na mojom stole/ a odjedal mi z taniera/ vyhladovaný/ a vyprahnutý/ až do samého dna,/ nič nestušiaci/ o mojom vlastnom hlade:/ skrývanom a maskovanom/ nacvičenými úsmevmi/ alebo aj gestami,/ cez ktoré len zriedkakedy/ prenikne priznanie“. Z priznania, ktorým sú Farkašovej básne, však vyvierajú aj mučivé pochybnosti o zmysle povinnosti, ktorú si uložila sama akosi navyše, popri úlohách, čo od nej žiada zamestnanie a každodenný život. V básni Ambivalencia si povzdychne: „Vraj by si nechcela papierový život,/ ktorého váha sa ráta len na napísané slová/…. ktorý tak húževnate deň za dňom zapĺňaš/ a (zasa len) slovami.“ Bojí sa (a ktože sa v zrelom nebojí?), že: „Budú reprízy (v podstate poznaného)/, akoby ma už nič nemohlo zaskočiť,/ nájsť celkom bez prípravy./ Pred spánkom prehrávam si občas/ predtuchy ako videozáznamy/, nevediac, na ktorej z kaziet/ striehne na mňa v tichosti /a celkom nenápadne/ pasca premiéry.“ Aj z tejto mozaiky citátov, vytrhnutých z kontextu jednotlivých básní zbierky Na rube času, vidno, že autorka samu seba charakterizuje hlbšie a výstižnejšie, ako by to mohol o nej urobiť ktokoľvek iný. Nikto v slovenskej literatúre vari ešte tak pregnantne a presvedčivo nezachytil túžby, útrapy aj pochybnosti spisovateľa (alebo vlastne kohokoľvek celou bytosťou oddaného svojmu dielu, ku ktorému ho zaväzuje talent a už vložené úsilie), ako sa to práve v tejto knihe podarilo Etele Farkašovej. Zároveň však prekračuje tento rámec, vyslovujúc pocity, ktoré nikoho neobídu. Napríklad v brilantnej básni Prázdno píše: „Prázdno,/ktoré zavalí/ ako lavína,/ hroziaca,/ že ťa zadusí,/ pachtíš sa,/ vysilená,/ za bublinou vzduchu,/ čo ako malou,/ za palicou/ zastoknutou v snehu,/ za akoukoľvek oporou/, ale márne,/ už tušíš/ čo ťa čaká, jedno/ či o niekoľko minút / alebo aj rokov /nezmeniteľne:/ niet bernardína,/ ktorý by sa zjavil/ na tvojom obzore,/ a vlastne/ niet už ani obzoru.“ V tom i mnohom inom – len v tichosti sa zamyslieť! – je Farkašovej poézia široko komunikatívna. Autorka je spisovateľka
