Jedna z najpálčivejších otázok v súčasnosti, pokiaľ ide o americkú zahraničnú politiku, sa týka smerovania Bushovej administratívy. Je naozaj prodemokratické? Alebo je to len určitý časový úsek, keď sa zdá, že strategické záujmy USA sa pretínajú s diskurzom o slobode, v prospech USA? Americká administratíva môže ľahko využiť svoj viditeľný „wilsonovský dotyk“ a získať dôveru za nastolenie slobody v Afganistane, Iraku a čoskoro aj Libanone a Egypte, ako sa to už stalo vo vzťahu ku Gruzínsku a Ukrajine. Aké sú však korene politiky Bushovej administratívy, kto sú reálni hráči a aký je pôvod tohto diskurzu? Nedostatky sovietskeho modelu a jeho zlyhania pri napĺňaní základných potrieb ľudí viedlo prezidenta Ronalda Reagana k tomu, aby sa pustil do politiky oslabovania, ktorá siahala ďaleko za Trumanovu politiku z pozície sily. USA nepotrebovali dostať Sovietsky zväz do svojej sféry vplyvu. Išlo im skôr o to, aby dohnali vojnu až na prah ZSSR a doslova urýchlili jeho rozpad. Reaganova doktrína bola potvrdená v jeho prejave o stave únie vo februári 1985: „Nemôžeme si dovoliť nedodržať slovo dané tým, ktorí riskujú svoj život – na každom kontinente, od Afganistanu po Nikaraguu –, aby sa vzopreli sovietskej agresii a zabezpečili práva, ktoré nám patria od narodenia. Podpora bojovníkov za slobodu je sebaobrana.“ Či už to nazveme Reaganovou doktrínou alebo politikou pomáhania bojovníkom za slobodu, táto stratégia prispela k pádu Sovietskeho zväzu, posilnila strategické hranice okolo „ríše zla“ (ako ZSSR označil v prejave pred Národnou asociáciou evanjelikov 8. marca 1983 v Orlande) zatiahnutím ZSSR do nekončených bojov a zvýšila ekonomické náklady Sovietskeho zväzu na svoj antiamerikanizmus do nekontrolovateľných rozmerov. Sloboda poznačená krvoua korupciou Rétoriku slobody bokom – Reaganova doktrína nebola bez chýb, aj keď kráčala na ceste k úspechu. V skutočnosti boli výdavky na slobodu poznačené krvou a korupciou. Reaganovi bojovníci za slobodu boli Contras a afgánski mudžahedíni. Peniaze pre Contras prichádzali z predaja zbraní Iránu na oplátku za prepustenie amerických rukojemníkov, ako aj cez zastupujúce vlády v Saudskej Arábii a Pakistane – vlády, ktoré – ako to politickí činitelia veľmi dobre vedeli – neboli oddané demokracii. Ani jedna z týchto skupín bojovníkov za slobodu sa napokon neukázala ako spriatelená skupina. Tak Contras, ako aj mudžahedíni časom otočili svoje zbrane proti USA. Prezident Ronald Reagan amerických politických činiteľov zároveň zapojil do stratégie zvanej hviezdne vojny, aby pre Sovietsky zväz vytvoril neudržateľné a nákladné prostredie. Jeho rétorika sa čoskoro ukázala ako netransparentná: „Vieme, že žiť na tomto svete znamená zaoberať sa tým, čo by filozofi nazvali fenomenológiou zla alebo – ako by sa vyjadrili teológovia – doktrínou hriechu. Vo svete pretrvávajú hriechy a zlo, a nám Písmo a Pán Ježiš prikazujú, aby sme sa im vzopreli všetkými našimi silami.“ (Reaganov prejav pred Národnou asociáciou evanjelikov, 8. 3. 1983, Orlando.) Inými slovami, ríša zla bola stelesnením hriechu, a to až do takej miery, ako to uviedol prezident Reagan, a preto toho by sa jej mal dobrý kresťan vzoprieť. A keďže Reagan bol dobrý kresťan, najprv označil Sovietsky zväz za zlo a potom ho takpovediac doviedol do pekla. Aj keď to nie je témou tohto príspevku, no náboženský zápal Reagana i oboch Bushovcov zohráva mimo-riadne dôležitú úlohu. Kresťania, ktorí sa riadia Písmom, by mali zlo prenasledovať. Humanitárna pomoc bezohĽadným zločincom Autoritárske režimy treba naozaj zvrhnúť. Diskusiu, ktorú v tejto súvislosti otvoríme, však musíme prehodnotiť, aby sme zabezpečili aspoň to, že bude v súlade so zisteniami kľúčových inštitúcií. Napríklad senátny výbor pre drogy, súdne orgány a zahraničnú politiku, ktorému predsedal senátor John F. Kerry, vo svojej správe v roku 1986 uviedol: „Ministerstvo zahraničných vecí vybralo štyri firmy vlastnené a prevádzkované pašerákmi drog na poskytovanie humanitárnej pomoci Contras… V každom prípade, pred tým, ako ministerstvo zahraničných vecí uzavrelo zmluvy s týmito firmami, federálny súdny orgán dostal informácie, že osoby, ktoré ovládajú tieto spoločnosti, boli zapletené do obchodu s drogami… V najlepšom prípade uvedený výber predstavujú nedbalosť zo strany amerických vládnych predstaviteľov zodpovedných za poskytovanie podpory Contras. V najhoršom prípade ide o zatváranie očí pred činnosťou firiem, ktoré využívajú legitímne aktivity, aby zakryli obchod s drogami.“ Aj keď ministerstvu zahraničných vecí udelíme privilégium pochybností, prekvapovať nás bude „humanitárna pomoc Contras“. Aký druh humanitárnej pomoci potrebuje skupina bezohľadných zločincov? Aj keď si možno ľahko všimnúť nezrovnalosť medzi diskurzom a praxou, v tomto prípade nesmieme prehliadnuť hodnoty. Spoločná doktrína konzervatívcov, náboženskej pravice a neokonzervatívcov spojená s nadradenosťou v pristupe k medzinárodným vzťahom, viedla k agresívnej politike. Doktrína, ktorá podporovala bojovníkov za slobodu v Latinskej Amerike (Contras), mudžahedínov v Ázii (Taliban) a organizáciu UNITA Jonasa Savimbiho, mala nakoniec zdôvodnenie aj pre „Hviezdne vojny“ a. k. a. SDI (Strategická obranná iniciatíva) s nákladmi pohybujúcimi sa vo výške 95 miliárd dolárov za 15 rokov. „Nový svetový poriadok“ Ďalšia kapitola americkej zahraničnej politiky bola poznamenaná nástupom Georgea Busha staršieho, ktorý napriek svojej závažnej účasti na škandáloch ohľadom Contras a Iránu vo svojom prejave o stave únie v roku 1989 vyhlásil: „Hlavným faktom zostáva, že sovieti si udržujú veľmi silnú vojenskú moc v službách cieľov, ktoré sú ešte vždy až pričasto v rozpore s našimi cieľmi. Berme teda novú otvorenosť vážne, ale buďme aj realisti. A buďme vždy silní. Je tu niekoľko naliehavých otázok, ktoré musíme riešiť. Ja budem dôrazne presadzovať Strategickú obrannú iniciatívu.” Bushova politika rôznymi spôsobmi a v rôznych podobách pokračovala v tom, čo začal Reagan – v intenzívnej účasti na medzinárodných vzťahoch a v jednostrannom prístupe k medzinárodným otázkam. Za jeho éry sa udiali tri veľké udalosti: občianska vojna na Filipínach v roku 1989 a americká podpora premiérovi Aquinovi, intervencia USA v Paname a vojna v Perzskom zálive v roku 1991. Tieto tri udalosti by nedefinovali zahraničnú politiku USA, keby nebolo jedného výroku Busha st., keď v januári 1991 predstavoval koncepciu „nového svetového poriadku“. Okrem vyššie uvedených troch udalostí však nebolo nič iné, čo by poukazovalo na to, aký druh zmien si nový svetový poriadok vyžaduje, či na to, akým smerom sa poberie zahraničná politika USA. Aj keď dozrel čas na ohlásenie novej éry, vypracovanie jej koncepcie malo prísť až neskôr, aby USA mohli zaujať pozíciu bezkonkurenčnej veľmoci. Otázka doslova znela, či máme akceptovať ďalšiu formu demokracie paralelnú s tou našou, ktorú by sme považovali za spriatelenú, no ktorá by mala inú agendu, alebo by mal byť slobodný svet pod jedným vedením a sledovať jednu politiku. Administratíva Busha st., aj keď nejaký čas trvalo, kým strávila správu o rozpade Sovietskeho zväzu, o pár mesiacov neskôr prijala myšlienku, že slobodný svet by mal mať jedného vodcu a jedno riadenie. Príprava na túto stratégiu mala tri rozmery: intelektuálny, politický a strategický. Smernica obranného plánovania Z intelektuálneho hľadiska tón udal Francis Fukuyama, člen rady Novej americkej nadácie, ktorý v roku 1989 vyhlásil: „Čoho sme dnes svedkami, nie je len koniec studenej vojny či uplynutie špecifického obdobia povojnovej histórie, ale je to koniec dejín ako takých, t. j. koniec ideologického vývoja ľudstva a univerzalizácia západnej liberálnej demokracie ako konečná forma ľudskej vlády.“ Nič menej ako hegelovské služby v Bismarckovej administratíve. Fukuyama, ktorý je aj neokonzervatívec, ako neskôr uvidíme, a horlivý odborník na preventívne útoky (?) a zmeny režimov, nielen že ohlasoval nový svetový poriadok, ale zároveň naznačoval, že ak niekto nebude chcieť tieto predstavy nasledovať, bude k tomu prinútený. Svoj politický postoj vysvetlil tvrdením: „Víťazstvo liberalizmu nastalo v prvom rade v ríši myšlienok a vedomia, v materiálnom svete zatiaľ nie je dokončené.“ Demokraciu dovedieme k prahu zla delami. Z politického hľadiska Bush st. predniesol 6. 3. 1991 to isté posolstvo: „Poučili sme sa z ťažkých lekcií minulosti. Víťazstvo nad Irakom nebolo vedené ako ‚vojna za skončenie všetkých vojen‘. Ani nový svetový poriadok nemôže zabezpečiť éru trvalého mieru. Trvalý mier však musí byť naším poslaním…“ Táto výzva mohla znieť úplne neškodne, keby len nebolo strategického obratu, ktorý po nej nastal. Zo strategického hľadiska návrh „Smernice obranného plánovania“, nad ktorým dohliadal Paul Wolfowitz, vtedy zástupca ministra obrany pre politiku, koloval počas niekoľkých týždňov medzi hlavnými predstaviteľmi Pentagonu. Polemika sa však začala až vtedy, keď 46-stranový utajovaný dokument unikol a zverejnili ho The Washington Post a The New York Times. Biely dom vtedy nariadil vtedajšiemu ministrovi obrany Dickovi Cheneymu, aby ho prepísal. Hodnotu tohto návrhu odhalil Washintgon Post vo svojom vydaní 11. 3. 1992: 1. „Naším prvoradým cieľom je zabrániť opätovnému vynoreniu sa nového rivala.“ 2. „Prístup k životne dôležitým surovinám, najmä k rope v Perzskom zálive; šírenie zbraní masového ničenia a balistických rakiet, ohrozenie amerických občanov terorizmom alebo regionálnym, resp. lokálnym konfliktom, a ohrozenie americkej spoločnosti pašovaním drog.“ 3. USA „by mali očakávať, že budúce koalície budú ad hoc zhromaždenia“ a „Spojené štáty by mali mať také postavenie, aby mohli konať nezávisle, keď nie je možné zabezpečiť kolektívne akcie.“ Nemohli by sme a nemali by sme teda tolerovať nových rivalov, aj keby sa správali priateľsky, mali by sme si zabezpečiť prístup k zdrojom, a nakoniec, v prípade potreby by sme mali konať jednostranne. Clintonova éra V ďalšej časti uvidíme, že tento tím je v pohybe a že táto politika sa v súčasnosti naozaj aj odohráva. Nateraz sa však pozrime rýchlo na Clintonovu éru očami republikánov, aby sme mohli diskutovať o súčasnej zahraničnej politike USA. Clinton nebol pacifista ani multilateralista. No vždy, keď to bolo možné, pokúšal sa byť inkluzívnym a rezervovaným, pokiaľ išlo o medzinárodné intervencie. Dr. Condoleezza Riceová zhrnula republikánsky pohľad na Clintonovu éru v článku v časopise Foreign Affairs: „No náklonnosť Clintonovej administratívy k prevažne symbolickým dohodám a jej pridržiavanie sa nanajvýš iluzórnych ‚štandardov‘ medzinárodného správania sa stali epidémiou. Toto nie je vodcovstvo. A nie je ani izolacionistické tvrdiť, že Spojené štáty zohrávajú vo svete špecifickú úlohu a nemali by pristúpiť ku každému medzinárodnému dohovoru a dohode, ktoré si niekto zmyslí navrhnúť.“ (Campaign 2000: Promoting the National Interest, Foreign Affairs, január/február ). C. Riceová v skutočnosti len potvrdila postoj, ktorý neokonzervatívci v administratíve zastávali už po dlhé roky. Multilateralizmus nebol v móde vo väčšine konzervatívnych kruhov a keďže mnohí z nich boli vo funkcii počas studenej vojny, aj naďalej boli toho názoru, že potenciál Spojených štátov mal vyburcovať buď Sovietsky zväz alebo iný nepriateľ. USA mali zoširoka slúžiť demokracii a v prípade potreby by mali konať rozhodne a jednostranne. O tri roky neskôr Tom Delay komentoval vojnu v Iraku takto: „V arabskom svete si mysleli, že USA sú papierovým tigrom. Mali sme prezidenta [Clintona], ktorého odpoveďou na terorizmus bolo zhodenie niekoľkých bômb na púšť. Smiali sa na tom. A teraz vidia tie ozajstné veci, skutočnú moc. A rešpektujú moc.“ Projekt pre nové americké storočie To, čo sa objavilo po Clintonovej ére, však nebol asertívny mulilateralizmus, ako sľubovala Madelaine Albrightová, ale reformovaný neokonzervativizmus. Odchod neokonzervatívcov bol ohlasovaný vo viacerých politických kruhoch, najmä po páde Sovietskeho zväzu. V skutočnosti bolo ťažké ospravedlniť križiacku zahraničnú politiku pri absencii rivala. Neokonzeravtívci mali v úmysle buď vzkriesiť bývalého nepriateľa alebo hľadať jeho predstaviteľov, aby zvýšili svoju dôveryhodnosť a posilnili svoju ideológiu, pokiaľ ide o boj nepriateľovi. Skupina, ktorá za prezidentovania Busha st. pracovala pre Cheneyho, v spolupráci s mnohými ďalšími neokonzervatívcami vytvorili v roku 1997 think-tank, ktorý nazvali Projekt pre nové americké storočie (Project for the New American Century, PNAC). V tejto skupine pôsobili ľudia ako Jeb Bush, Dick Cheney, Steve Forbes, Francis Fukuyama, Zalmay Khalilzad, Dan Quayle, Donald Rumsfeld a Paul Wolfowitz. Jej deklarácia princípov bola kombináciou Fukuyamových hegelovských dejín a Cheneyho strategických cieľov. Hlavným cieľom skupiny bolo „výrazne zvýšiť výdavky na obranu, ak máme prevziať globálnu zodpovednosť dnes a modernizovať naše ozbrojené sily pre budúcnosť.“ Keďže väčšina starších neokonzervatívcov boli bývalí trockisti, prístup tejto skupiny k zahraničnej politike bol svojím dosahom globálny. Americká nadvláda ide ruka v ruke s vojenskou silou, preto krížová výprava by sa nemala odohrávať len v rámci hraníc Spojených štátov, ale všade tam, kde sú záujmy USA ohrozené. Deklarácia sa končí slovami: „Takáto reaganovská politika vojenskej sily a morálnej čistoty dnes nemôže byť v móde. Je však potrebná, ak majú Spojené štáty stavať na úspechoch minulého storočia a zachovať našu bezpečnosť a veľkosť v ďalšom storočí.“ Mnohé návrhy obsiahnuté v strategickom pláne z roku 1992 tento think-tank zreformoval. Netreba ani hovoriť, že na to, aby boli plne zrealizované, bol potrebný nepriateľ. V liste odoslanom Clintonovi v roku 1998 a podpísanom mnohými z nich stálo: „Jedinou prijateľnou stratégiou je taká stratégia, ktorá eliminuje možnosť, aby Irak bol schopný použiť alebo sa vyhrážal použitím zbraní masového ničenia. Z krátkodobého hľadiska to znamená ochotu podniknúť vojenskú akciu, keďže diplomacia jednoznačne zlyháva. Z dlhodobého hľadiska to znamená zosadiť Saddáma Husajna a jeho režim. To sa dnes musí stať cieľom americkej zahraničnej politiky.“ Potrebný nepriateľ Americká zahraničná politika sa donedávna zameriavala na politiku z pozície sily voči Sovietskemu zväzu; stredobodom pozornosti sa teraz mal stať Irak. Spomínaná skupina sa však nemohlo uspokojiť s tým, aby sa zahraničná politika mocných Spojených štátov zameriavala len na Irak. Skôr potvrdila prístup neokonzervatívcov volaním po zvýšení prostriedkov na obranu a doslova odstrašovaním akéhokoľvek rivala, ktorý by sa objavil. Nadmerným míňaním prostriedkov na zbrane USA dosiahli, že Sovietsky zväz vykrvácal k smrti, a to isté môžu urobiť s ostatnou časťou sveta. Faktom dnes je, že palebná sila USA je neprekonateľná a je jasné, že ani jedna krajina so zdravou mysľou by ani nepomyslela na to, aby vyprovokovala hnev Spojených štátov. Keď sa Gary Schmidt, výkonný riaditeľ PNAC, vyjadroval na túto tému na medzinárodnom súde v roku 2000, vyhlásil, že „zachovanie primeraného svetového poriadku závisí hlavne od výkonu amerického vodcovstva. Z geopolitických i ústavných dôvodov by sme nemali pristať na delegovanie tohto vodcovstva iným a spôsobovať si ťažkosti vytváraním nespočetných, nadnárodných orgánov.“ Dr. Riceová potvrdila tento postoj v už vyššie citovanom článku: „Americká zahraničná politika republikánskej administratívy by sa mala opätovne zamerať na národné záujmy Spojených štátov a na presadenie našich kľúčových priorít. Tieto úlohy by mali zaručiť, že americké vojenské sily budú schopné odvrátiť vojnu, plánovať silu a bojovať v obrane svojich záujmov, ak odstrašovanie zlyhá.“ Tento apokalyptický prístup k zahraničnej politike bol na chvíľu zatienený tým, ako málo súčasný americký prezident vedel o svetových záležitostiach. Počas prvého roku v prezidentskej funkcii toho uniklo len málo, okrem jeho zámerov stiahnuť sa z niektorých medzinárodných organizácií. Vývoj po 11. septembri však bol odobrením i odôvodnením ďalšieho formovania celej neokonzervatívnej agendy. V tomto smere treba pamätať na to, že udalosti po 11. septembri slúžili na verejné ospravedlnenie politiky, ktorá bola presadzovaná od rozpadu Sovietskeho zväzu, a k irackej vojne by sa preto nemalo pristupovať tak, akoby na takýto postup boli naozaj potrebné definitívne dôkazy. Bol potrebný nepriateľ, aby bolo možné ospravedlniť americkú nadvládu. Unipolarita, moc a viera a trockistický nový svetový poriadok USA sa počas 40 rokov silne spoliehali na Sovietsky zväz, aby racionalizovali všetko, čo súviselo s bezpečnosťou a obranou. Od finančnej podpory po kultúrne aktivity, všetko bolo považované za súčasť boja slobodného sveta proti komunizmu. Pád komunizmu, aj keď znamenal takmer koniec starej neokonzervatívnej školy v USA, keďže nebolo dôvodu na pokračovanie pumpovania peňazí a energie do bitky, ktorá už bola dávno vyhraná, netrval dostatočne dlho. Nový prístup k nadvláde dostal meno unipolarita. A tú nemožno udržať mierovou cestou. Stále budú existovať skupiny a darebácke štáty, ktoré ju ohrozujú, preto unipolarita – ako ju vnímajú neokonzervatívci – potrebuje nepriateľa, ak má prežiť, a to aj keby ho musela hľadať. Rôzni výskumníci poukazovali na fakt, že neokonzervatívci takpovediac nepriamo pomáhali udržiavať „ríšu zla“ v podobe Sovietskeho zväzu. Práve v tomto svetle by sme mali vnímať aj os zla. Práve táto os má najväčší význam pre prežitie súčasnej americkej zahraničnej politiky. Unipolarita neznamená byť sám, ale skôr „sám proti…“ Spojeným štátom sa v poslednom čase, resp. po 11. septembri darí presviedčať svet, že vedie vojnu za demokraciu na celom svete. V unipolárnom svete je nepriateľ, na ktorého sústredíme svoju energiu, nemysliteľný ako spojenec. Sila: „Najlepší spôsob, ako udržať mier, je nanovo definovať vojnu podľa našich podmienok,“ vyhlásil súčasný americký prezident USA v Norfolku vo Virgínii 13. februára 2001. Množstvo prostriedkov vynaložených na obranu v USA ďaleko prevyšuje prostriedky vynakladané ostatnou časťou sveta a vracajú Spojené štáty späť na úroveň výdavkov počas studenej vojny. Aj keď potreba byť silným je nespochybniteľná, obraz nepriateľa spochybniteľný je. Podľa SIPRI (Štokholmský inštitút pre výskum medzinárodného mieru) celosvetové vojenské výdaje sa blížia k najvyšším číslam počas studenej vojny v roku 1987 na čele s USA, ktoré vynakladajú až 47 percent z celosvetových výdajov na obranu. Otázkou je, koľko vojenskej sily je potrebnej na obranu slobody a kde je tá čiara medzi tým, keď sa bráni sloboda a keď sa zo samotného štátu stáva vojenský štát (CBS News, 24. marec 2005). Viera: Niektoré z konzervatívnych skupín obklopujúcich súčasného prezidenta sú výrazne nábožensky založené. Aj keď stále zohrávali významnú úlohu vo formovaní americkej zahraničnej politiky, ich vplyv sa tentokrát zhodoval s vplyvom neokonzervatívcov, ktorí už boli vo vláde. Aj keď nachádzanie spoločných znakov s Ajatolláhom Chomejním a Trockým môže vyznieť zvláštne, bližší pohľad na súčasnú situáciu môže odhaliť niekoľko podobností. Intelektuálny boj medzi Stalinom a Trockým, resp. medzi Ajatolláhom Chomejním a jeho premiérom Banisadrom by mohol ľahko vysvetliť, nakoľko je „Amerika rozhodnutá a odhodlaná obraňovať nielen našu slobodu, ale aj slobodu na celom svete… a poraziť teror,“ ako povedal prezident Bush v októbri 2002 v Ružovej záhrade. Spoločným základom je viera, že sme dospeli ku koncu histórie a že budeme obraňovať svoj pohľad na demokraciu, kdekoľvek a kedykoľvek je to potrebné. Chomejní veril, že najprv treba exportovať revolúciu, kým Banisadr sa prikláňal skôr k potrebe budovania silnej domácej ekonomiky; Trockij volal po svetovej revolúcii, kým Stalin zastával názor, že na prvom mieste je domáca ekonomika; a nakoniec, kým demokrati v USA sa prikláňali k domácim otázkam, neokonzervatíci i naďalej verili, že exportovanie a udržiavanie demokracie na celom svete je prioritou. Akokoľvek, tento prístup, aj keď bol označený ako demokratický, mal v sebe mesiášsky pohľad na svetové záležitosti. USA by tak zabezpečili demokraciu silou. Zapájať ľudí i štáty Svetové záležitosti by mohli, samozrejme, získať veľa na takejto asertívnej politike a demokracia by určite profitovala zo šírenia slobody. V prvom rade však treba dôverovať vojakom sveta. Aby mohol štát udržiavať poriadok vo svete a bol považovaný za filantropa, do úvahy treba vziať a najmä rešpektovať viacero faktorov. Najdôležitejšie je, aby ste svetu, nad ktorým chcete dohliadať, dali vedieť, že: – vojenské zasahovanie do svetových záležitostí by malo byť riadené tak, aby USA nepôsobili, akoby pevne verili predstave, že „moc je správna“, alebo ako uviedol Samuel Huntington, „Západ vyhral nad svetom nie nadradenosťou svojich myšlienok, hodnôt či náboženstva… ale skôr nadradenosťou v používaní organizovaného násilia. Obyvatelia Západu na tento fakt často zabúdajú, ale tí, čo na Západe nežijú, nikdy.“ – rešpektovanie medzinárodných inštitúcií by nám malo brániť v úsilí o nadnárodné postavenie. Odstúpenie od medzinárodných zmlúv a dohôd by mohlo len spochybniť zámery USA. – šírenie a obrana slobody neznamená odstrčiť ľudí a inštitúcie, ktoré s nami nesúhlasia. Prípad mexického veľvyslanca pri OSN počas vojny v Zálive, ktorý bol prepustený po tom, čo vyhlásil, že USA chceli „vzťah založený na výhodách a podradenosti“, či Rumsfeldova koncepcia „starej Európy“ sú v rozpore s obranou slobody. A nakoniec, americká politika by mala zapájať ľudí i štáty. Kým odstránenie Saddáma Husajna je pre región prospešné, vedľajšie škody, ktoré po tom nasledovali, môžu veľmi ľahko spochybniť tak prínosy, ako aj pôvodné zámery tohto kroku. Autor je publicista Preložila Judita Takáčová
