Novinári nie sú evanjelisti (aj keď si to o sebe myslia)

Vo verejnom priestore postkomunistických krajín je živená predstava: štát je zlo a novinári sú dobro, lebo to zlo odhaľujú. Stali sa vo vlastných predstavách novými evanjelistami.

Cieľom novembrovej vzbury (nežnej revolúcie) v roku 1989 boli na prvom mieste slobodné voľby. Slobodné voľby dali každému možnosť prejaviť svoj záujem o veci verejné. Aj múdremu, aj nie veľmi múdremu, aj chudobnému, aj bohatému, aj žene, aj mužovi… Zo slobodných volieb vzišli parlamenty, vlády, súdy. A evanjelizátori odrazu zistili, že niečo nesedí. Ľudia nevolia iba múdrych – Boris Zala mi raz vtipne povedal, že ak by to bolo tak, nebolo by treba voľby, stačí za parlament vymenovať Slovenskú akadémiu vied. Ale osvietenecká demokracia je ušľachtilá práve preto, že KAŽDÝ  má rovnaké práva a NIKTO nesmie do nich absolutisticky zasahovať. Voľby sú výsledkom nielen kvantitatívnym, ale aj kvalitatívnym. Popierať zvolené orgány nevolenými je rozvrat, cudzím slovom anarchia.

toth_bezec.jpgPeter Tóth: Krycie meno Bežec.
Môj príbeh spravodajského dôstojníka

Dixit, 2013, 349 strán

No ale kto postaví na pranier tých hlupákov, čo zle volia? „Klasik“ Haščák síce povedal jasne – volič je hovno –, ale legálne sa to v demokratickej krajine nedá. Ale dajú sa na pranier postaviť tí, ktorí z volieb vzišli. Biť ich po prstoch sa podujali novinári a občianske združenia, ktoré si privlastnili pojem občianska spoločnosť.

Toto je poučenie z postkomunistického sveta. Ľudia si nebadane dali vziať svoju slobodu, prejavenú v demokratických voľbách. Že sú na samom začiatku ušľachtilé úmysly, o tom niet pochýb.

Slovenský príbeh je zdokumentovaný v knihe Bežec novinára Petra Tótha, ktorý prešiel výškami a pádom. Zhrnul v nej svoje účinkovanie v novinách, kauzy, ktoré ho vyniesli na vrchol záujmu, aj svoj osobný pád.

A je v nej zdokumentovaný trochu aj prerod obyčajných žurnalistov za žurnalistov politických aktivistov. V tej najlepšej viere a dobrom úmysle.

Kým sa Peter Tóth stal Bežcom, v denníku Sme v novembri 1995 uverejnil dva rozhovory s príslušníkmi SIS o zavlečení Michala Kováča ml. Vznikli na základe anonymných listov Oskara Fegyveresa. Na str. 13 knihy Bežec čítam: „Po uverejnení listov ma navštívil Marián Kočner. Ukázal mi preukaz príslušníka SIS a povedal, že patrí anonymnému siskárovi, ktorý vypovedal pred Vačokom a posielal listy novinám.“ Igor Cibula v tom čase založil paralelnú tajnú službu, Peter Tóth dostal za úlohu vypátrať Oskara, ktorý sa ukrýval vo Francúzsku. „Letenku a peniaze na moju cestu paralelnej tajnej služby poskytol podnikateľ Jozef Majský“ (str. 16)…

Peter Tóth mal na začiatku svojej veľkej kariéry slabých dvadsať štyri rokov, za sebou dni a týždne revolúcie (november 1989 – bol vtedy vysokoškolák), týždne a mesiace komentátorstva v Slovenskom denníku, mesiace a roky – trošku na študijnom pobyte v USA, viac na FF UK. Rovno zo školských lavíc vhupol do centra politického diania. Ako celá jeho generácia. Novinár Peter Tóth od svojich elévskych rokov na seba upútal veľkou dávkou mladíckej drzosti. Písal bez rešpektu, útočil, bil sa a udieral na citlivé miesta formujúcej sa moci. A pritom to bol útly chlapec, ktorý sa po Bratislave pohyboval peši, teda skoro vždy behom. „Bolo mi vždy zima.“ Dnes je zrelým mužom a vo svojej knihe dokáže vidieť samého seba z odstupu. Kriticky. Dokáže si priznať aj  túžbu po sláve, aj guráž, ktorá mu pomohla dostať sa do úplného centra politického diania. Jeho mama bola vedúcou sekretariátu hlavy vtedajšej opozície Jána Čarnogurského, a tak sa stal aj on jednou z nitiek, ktorými sa riadi politika.

To, čo sa v tajnej službe dialo, by sme vedieť nemali. Ale keďže sa dialo to, čo sa nemalo, vieme to všetci.

Autor vo svojej knihe chronologicky približuje jednotlivé kauzy. Sám sa ocitol ako objekt spravodajských hier (a prehier) v jej hľadáčiku. Siskári ho sledovali, a keďže furt utekal, nazvali ho krycím menom Bežec. Svoje spomienky začal písať na podnet Alexeja Fulmeka (riaditeľa Petit pressu, ktorý vydáva denník Sme) a rozdelil ich do veľavravných kapitol: Paralelná tajná služba, Pod kontrolou Lexovej SIS, Róbert Remiáš a dotyk smrti, Novinár a spravodajský dôstojník, Pád a Novinár.

Po zavlečení Michala Kováča mladšieho sa pod vedením bývalého spravodajského dôstojníka, (odborníka na Ukrajinu a Rusko) Igora Cibulu začala na Slovensku formovať paralelná tajná služba. Všetky informácie, ktoré získavala, mal k dispozícii aj prezident Michal Kováč. Medzi tajnými spolupracovníkmi paralelnej tajnej služby boli nielen opoziční politici, novinári, diplomati, podnikatelia, ale aj  – príslušníci Lexovej tajnej služby. Slávna nahrávka ministra vnútra Hudeka a Ivana Lexu má pôvod práve tam. Darmo sa Lexa a Vladimír Mečiar snažili nájsť, kde zlyháva „tesnenie“, nikdy na to neprišli, ale pri hľadaní neváhali využívať aj podsvetie, spájať sa s mafiou. Peter Tóth sám balansoval na ostrí noža – a ani o tom nevedel! Až po víťazstve opozície a jeho prechode do štruktúry riadnej tajnej služby sa od príslušníkov SIS dozvedel, kedy a aké nebezpečenstvo mu hrozilo.

Niektoré výstražné znamenia však zažil – keď ho cestou domov z práce na temnej ulici prepadli, zrazili na zem a dostal nakladačku. Niektorým sa vyhol ako zázrakom – keď mali na neho poštvať psa, aby ho dotrhal. (A Vladimír Mečiar, ktorý vždy skôr rozprával, ako myslel, sa kdesi opýtal, či toho Tótha už pohrýzol pes…). Alebo keď ho kriminálnik mal streliť. Peter Tóth bol presvedčený, že toto ani Lexova SIS neurobí, myslel si, že zabiť novinára by bola pre režim Vladimíra Mečiara medzinárodná totálna diskreditácia, no muž, ktorého v knihe nazýva Hawkins, mu povie: „Mal som ťa streliť, nie zastreliť.“ Mal ho trafiť do nôh…  Najhnusnejšie útoky si odniesla jeho manželka: mačka vo dverách a potkan v byte ju vydesili, ale to, čo sa stalo jednej noci (medzi psom a vlkom – okolo tretej-štvrtej), je nad všetku predstavivosť. Peter Tóth vtedy nečakane a bez prípravy odletel s prezidentom Kováčom na štátnu návštevu Turecka, zastúpil tak na poslednú chvíľu Mariána Leška, lebo ten ochorel. Siskári o tom nemohli vedieť, a tak si ten strašný zážitok, naplánovaný pre neho, odžila iba jeho tehotná (!) žena: pod oknami bytu na prízemí vybuchlo Tóthove  auto, zobudila sa na detonáciu a šľahajúce plamene…

Paralelná tajná služba síce vznikla po brutálnom zásahu štátnych orgánov voči prezidentovi republiky – cez syna, obvineného z podvodu, chcela Lexova SIS zlomiť prezidenta – no jej cieľ bol, zdá sa, omnoho dôležitejší: zabrániť, aby sa Slovensko obrátilo na Východ. Peter Tóth (na základe informácií z paralelnej tajnej služby) napísal do denníka Sme sériu článkov na túto tému – o príliš intímnych vzťahoch SIS a Ivana Lexu s ruskou rozviedkou a odmietnutí spolupráce západných tajných služieb pre nedôveru k Lexovej SIS (str. 60).

Pri vzrušujúcom čítaní jednotlivých kapitol vidíme, ako sa v krajine prelievali emócie na základe nezmyselných a strašných nápadov hláv, ktoré mali čo najlepšie spravovať veci verejné. Je to pohľad do minulosti, ale zvláštnym spôsobom má presah do súčasnosti. Nielen preto, že kauzy z nej nie sú dodnes potrestané, ale predovšetkým preto, ako odkrýva neviditeľný svet politiky. Nič nie je náhoda, no najdôležitejšie je to, čo je skryté.

Paradoxom je osud samotného Petra Tótha. Po tom, ako ho „zhodil“ Pavol Hrušovský a vyzradil jeho identitu spravodajského dôstojníka (nie agenta!) s krytím novinára a Ladislav Pittner ho už z legálnej pozície šéfa kontrarozviedky poslal do dôstojníckeho dôchodku, sa po desiatich rokoch začal opäť venovať svojej novinárskej profesii. Založil si internetový portál Ďateľ a píše bez rešpektu, zato pomerne zasvätene o svete médií i politiky. Stojí za to  odcitovať jeho hodnotenie kauzy Lipšicove stádo (ktoré odhalil – ako inak – Marián Kočner):

„Novinári sú takí istí ľudia ako ich čitatelia, poslucháči a diváci. Sú dokonca rovnakí ako tí, ktorých pranierujú. Keď si myslia, že ich nikto nevidí a nepočuje, rozprávajú si antisemitské vtipy, majú sexistické poznámky na adresu žien, uťahujú si z homosexuálov, posmievajú sa výzoru svojich kolegov. Slovom dopúšťajú sa takých istých pokleskov ako všetci smrteľníci. Len s tým rozdielom, že novinári za antisemitizmus, sexizmus, homofóbiu a iné neduhy verejne pranierujú iných.

Novinári často neinformujú, ale iba naivne moralizujú. Keď im dochádzajú argumenty alebo im na pochopenie témy nepostačuje často chabé vzdelanie, prenášajú diskusiu na úroveň osobných útokov a usilujú sa za každú cenu spochybniť morálny profil osoby, spoločnosti, strany či krajiny, ktorú kritizujú.

Novinári robia v skrytosti aj iné veci. Spolčujú sa s jednými politikmi proti druhým politikom alebo proti skupinám osôb, ktoré sú médiami (často svojvoľne) označené za verejných nepriateľov. Vybraným politikom robia mediálne službičky a politici sa im za to oplácajú poskytovaním informácií, ktoré získali protizákonným spôsobom na základe zneužitia ústavných a iných verejných funkcií. Vytvárajú tak skryté koalície. Z novinárov sa stávajú politici, ktorých nikto nevolil, a predsa majú neraz väčšiu moc ako zvolení poslanci.“

A čo o tom všetkom vie ľud, ktorý inak na internete vie všetko?

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter