Dvadsať rokov vraj v živote spoločnosti mnoho neznamená. V prípade Nežnej revolúcie z novembra 1989 je to však inak. Uplynulé dve desaťročia poznačili nielen vývoj spoločnosti, ale ovplyvnili aj osudy desiatok tisíc ľudí v bývalom Československu.
Nežnú revolúciu považujem za čosi výnimočné v našich dejinách. Najmä preto, že Slovensko posunula bližšie k samostatnosti. Až vďaka nežnej revolúcii Slováci mohli dokázať, že sú schopní spravovať vlastný štát.
Propagovali nás „vylúčení“
Samostatnosť Slovenska priniesla aj vynikajúce vzťahy s Českou republikou, s českým národom, ktoré boli zakomponované do novembrových požiadaviek roku 1989. Obzvlášť ma prekvapilo, ako spontánne a s obrovským nadšením privítali zrod samostatného Slovenska naši krajania v zahraničí. Pamätám si, ako sme do redakcie novozaloženého zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu dostávali hneď v prvých dňoch ohlasy zo všetkých kútov sveta. Naši krajania v mnohých mestách Európy i zámoria organizovali mítingy, stretnutia, zhromaždenia, na ktorých vyjadrovali radosť z tohto historického kroku a plnú podporu našej samostatnosti. Dobre si pamätám, ako sme dostali do redakcie kazetu s nahrávkou takejto akcie z USA, konkrétne z New Yorku a s pocitom hrdosti sme ju znovu a znovu počúvali.
Počas nasledujúcich rokov som mal možnosť, ako jeden zo zakladateľov rozhlasového vysielania zo Slovenska do sveta, mnohokrát navštíviť našich krajanov. Spoznal som osudy tých, ktorí našli svoj nový domov nielen v USA, Kanade, ale aj v celej západnej Európe, či v ďalekej Austrálii a na Novom Zélande. Železná opona v roku 1989 padla a odstránilo sa umelo vytvorené obrovské vákuum v éteri, ktoré oddeľovalo Slovákov v zahraničí od ich pôvodnej domoviny. Viete si predstaviť ten pocit, keď som, spolu s našimi rodákmi, zachytil v obyčajnom tranzistoráku, uprostred, newyorského Manhattanu, zvučku zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu? Alebo prostredníctvom krátkych vĺn správy z domova v austrálskom Sydney?
Radosť, nadšenie, hrdosť na svoju vlasť – takto v stručnosti možno opísať to, čo som spolu s našimi krajanmi pri tom cítil. Samozrejme, dnes už aj technika pokročila, naši krajania vo svete sledujú vývoj na Slovensku často prostredníctvom internetu, či satelitného vysielania, bez rušivých vplyvov krátkych vĺn a v primeranej kvalite. Vďaka rozhlasovému vysielaniu zo samostatného Slovenska (do roku 1993 sa vysielalo pod hlavičkou Rádio Praha) som sa zoznámil s desiatkami zaujímavých ľudí. So spisovateľmi, projektantmi, architektmi, lekármi, vedeckými pracovníkmi, ktorí dlhé roky žili „vylúčení“ zo Slovenska, hoci mu šírili dobré meno vo svete. Napriek tomu, že ich vlastná krajina, vďaka vtedajšiemu režimu, zavrhla. Ich mená možno nájsť vyryté na pamätných doskách významných stavieb, budov, mostov, ale napríklad aj v rozhlasovej stanici SBS v austrálskom Adelaide, ktorá vysiela program v jazykoch vyše 100 národností, ktoré žijú na austrálskom kontinente, vrátane slovenskej.
Užitočnejší než ambasády
Osobitne rád si spomínam na stretnutie so spisovateľom Pavlom Hrtusom Jurinom. Kysučan, ktorý žil na predmestí Melbourne a pôsobil ako profesor latinčiny, literatúry a filozofie na viacerých austrálskych stredných školách, na svoj slovenský domov nezabudol. Vo svojej prvej exilovej knižke opisuje zložité peripetie krajanov na tomto kontinente, nadšene uvítal aj zrod Slovenskej republiky, o čom mi s neskrývaným dojatím dlho rozprával. Keď som ho v októbri 1994 navštívil v jeho rodinnom dome na č. 55 v Mount Waverley, ešte som netušil, že budem možno posledným hosťom zo Slovenska, ktorý mal takúto možnosť.
O dva mesiace neskôr, 31. decembra, vo veku 75 rokov tento literárny autor, prekladateľ a učiteľ, zomrel. Nepodarilo sa mu už naplniť jeho túžbu a navštíviť svoju domovinu. Mohol by som spomenúť i mnohé ďalšie mená: Andrej Kammer, Imrich Zapletal, Braňo Galát, Ondrej Mihal, Mirka Grženič, Ondrej Štefanko a desiatky, ba i stovky ďalších našich rodákov pomáhali v čase vzniku samostatného Slovenska svojou osobnou angažovanosťou k vytváraniu reálneho obrazu o našej krajine vo svete. Mnohí z nich urobili pre propagáciu svojej pôvodnej vlasti viac ako diplomati a ďalší zamestnanci ambasád, či mnohé organizácie, ktoré sa takejto činnosti u nás i dnes venujú.
Slove(i)nsko vôbec
Samozrejme, prvé roky našej samostatnosti neboli, vo vzťahu k zahraničiu, nijak jednoduché a tak sme ich aj mnohí vnímali a chápali. Slovensko, ako samostatný štát, svet oficiálne uznal okamžite, ale do širšieho povedomia sme sa dostávali len pomaly. Napríklad v roku 1994 som vďaka tamojším „pasovákom“ a colníkom uviazol na niekoľko hodín na letisku vo Welingtone. Napriek vstupnému vízu, ktoré som si zaobstaral ešte na ambasáde v Prahe i novučičkému slovenskému pasu. Ten totiž tamojších úradníkov zaujal najviac a spôsobil naše nedorozumenie. Pracovníci pasovej kontroly krútili hlavou nad mojim vysvetľovaním, že som zo Slovenska a nie zo Slovinska, ako ma presviedčali. Žiadali odo mňa „country kód“ a prehovárali ma, „aby som sa priznal“ k slovinskému občianstvu, že bez problémov ma potom do ich krajiny pustia. Napokon, po mnohých telefonátoch, sa všetko vysvetlilo a s ospravedlnením mi pas vrátili. Dokonca navrhli, že mi za spôsobenú traumu pobyt na Novom Zélande predĺžia, za čo som sa im ale zo slušnosti poďakoval, keďže moja cesta bola vopred detailne naplánovaná a časovo obmedzená.
Neskôr som sa na našom zastupiteľskom úrade v Canberre dozvedel, že som bol zrejme prvým Slovákom, ktorý pricestoval na Nový Zéland už s novým slovenským pasom a hneď aj podnikli patričné kroky, aby sa podobná situácia nezopakovala. O niekoľko dní tam totiž očakávali aj výpravu slovenských tenistov. S takouto, s odstupom času už humornou situáciou, som sa neskôr už nestretol, hoci vysvetľovať, že som zo Slovenska a nie zo Slovinska, som musel ešte veľakrát najmä pri cestách mimo Európy.
Krajania: šťastní a nespokojní
S našimi krajanmi, žijúcimi v zahraničí, som sa však často stretával aj na domácej pôde. Dom zahraničných Slovákov, v ktorom som niekoľko rokov pôsobil (zanikol v roku 2006), totiž organizoval a finančne zabezpečoval mnohé kultúrne podujatia najmä pre Slovákov z tzv. Dolnej zeme, z Maďarska, Srbska, či Rumunska, ale i z ďalších európskych krajín, či zámoria. Výstavy, besedy so spisovateľmi, vedcami, prezentácia interpretov rôznych hudobných žánrov, ale napríklad aj tzv. Krajanská nedeľa v rámci Podpolianskych folklórnych slávností na Detve, či folklórny festival mládeže v Dulovciach a mnohé iné akcie mali hlavný cieľ obnoviť dialóg krajanov s ich starou vlasťou.
Potešilo ma, že k nám prichádzalo čoraz viac mladých ľudí, potomkov našich rodákov, ktorí sa takto snažili udržiavať si národné povedomie a rozvíjať svoj vzťah k domovine svojich predkov. O Slovensku počuli zväčša len od svojich rodičov, či starých rodičov a teraz sa mohli presvedčiť, aká je ich bývalá vlasť v skutočnosti. Obdivovali a dodnes obdivujú premeny, ktorými naša krajina v uplynulých dvoch desaťročiach prešla. Mnohí zo starších krajanov navštívili Slovensko po desaťročiach odlúčenia a ako mi povedali, nevedeli sa nasýtiť atmosféry slobody, tolerancie a otvorenosti, ktorá tu zavládla.
Na strane druhej kritizovali (a to je tiež jeden z výsledkov „nežnej“) už po prvých kontaktoch so starou vlasťou množstvo názvov v angličtine, pomenovaní reštauračných zariadení, či anglických pesničiek, ktoré počúvali najmä zo súkromných rádií. „Nie všetko treba bezmyšlienkovo preberať zo Západu, mala by sa zachovať slovenskosť a príslušnosť k slovenskému národu zvýrazňovať a nie potláčať“, tvrdili vtedy a ja im dávam plne za pravdu. Nie veľmi spokojní boli aj s tým, ako u nás fungujú služby, výhrady mali i k byrokratickému prístupu úradov, ak si potrebovali vybaviť nejaké osobné veci, napríklad slovenský pas, či získať informácie ohľadom reštitúcií.
Privatizácia – pesimizmus
Ich pohľad na tieto záležitosti bol a zostáva pre nás v mnohom naďalej inšpirujúci. Teší ma, že som mal možnosť, vďaka revolučným zmenám v roku 1989 a po vzniku samostatnej SR, aktívne sa podieľať na hľadaní nových mostov spolupráce so Slovákmi v zahraničí, ale rovnako aj na politickom, spoločenskom a kultúrnom dianí u nás doma. Byť svedkom a spolutvorcom, ako státisíce našich občanov, novej cesty rozvoja Slovenska. Som rád, že ulice slovenských miest, zaplnené v novembri 1989 ľuďmi, ktorí snívali svoj sen o krajšej, lepšej a slobodnejšej spoločnosti, neboli zbytočnou manifestáciou, ale že vízie nás, ktorí tu, pod Tatrami, žijeme, sa vo veľkej miere v uplynulých dvoch desaťročiach, v mnohom aj naplnili.
Obdobie hľadania novej tváre Slovenska, keď si ľudia kládli otázku, ako ďalej, nebolo a nie je jednoduché. Najskôr bola etapa tápania, očakávaní i sklamaní. Prvých päť rokov sme síce oslavovali ako významné jubileum našej samostatnosti, avšak hospodársky sa mladej republike nie veľmi darilo. Mnohí špekulanti sa na legislatívnom vákuu priživili, obrovské príjmy z privatizácie vytvorili dovtedy nevídaným tempom vrstvu najbohatších, kým chudobní ľudia sa stali ešte chudobnejšími. Viacerí z nich sa dostali až na samotný okraj spoločnosti, do stavu finančnej a sociálnej núdze.
Rozmáhal sa pesimizmus a otázky, načo to všetko bolo dobré, boli prakticky na programe dňa. Pravicová vláda v období rokov 1998-2006 stavila na politiku „uťahovania opaskov“ a svojimi antisociálnymi reformami vytvorila zo Slovenska pokusné laboratórium neoliberálnych projektov v srdci Európy. Nemožno jej síce uprieť, že hospodárstvo Slovenska za osem rokov jej vládnutia podstatne vzrástlo, na strane druhej sa však zvýšila aj nezamestnanosť, pribúdalo ľudí odkázaných na sociálne dávky. Zvýšila sa kriminalita, vzrástol počet samovrážd ľudí, ktorí si inak nedokázali vyriešiť svoju zložitú životnú situáciu po strate zamestnania.
Miznutie humanistického presvedčenia
Spomenul som si neraz na to, ako sa v časoch socializmu objavovali na stránkach novín články o nezamestnaných na Západe, z ktorých mnohí končili svoj život obdobným spôsobom. Bolo to niečo, čo sme si zďaleka vtedy nedokázali ani len predstaviť. Realita, ktorá sa po zmene politicko-spoločenskej situácia začala, bohužiaľ, prejavovať aj u nás.
Na druhej strane sme vstúpili do Európskej únie, NATO, máme euro, je tu Schengen. Hranice sme prestali vnímať ako bariéru a vždy, keď ich aj dnes prechádzam, si uvedomím, že to stálo za to. Slovensko je členom mnohých ďalších významných medzinárodných organizácii, získali sme si uznanie vo svete. S hospodárskym rastom sa však čoraz viac prejavovala aj potreba zabezpečiť, aby výsledky tohto rastu boli spravodlivejšie rozdeľované, aby z nich mali úžitok aj tí, čo ich vytvárali, nielen vrstva majetných, bohatých ľudí.
Často mi prišlo na um aj to, čo nám „vtĺkali do hlavy“ ešte na strednej, či vysokej škole. A síce, že pocit spoluzodpovednosti spoločnosti za životné podmienky jej príslušníkov a úsilie o čo najväčšiu mieru rovnosti šancí, je súčasťou humanistického presvedčenia od nepamäti. Na to som myslel aj vtedy, keď sa v roku 2006, po predčasných parlamentných voľbách, vystriedali politické garnitúry a pravicu nahradila stredoľavá koalícia. Či to bola voľba správna, či sa počas uplynulých štyroch rokoch naplnili očakávania ľudí na Slovensku, ukážu zrejme až parlamentné voľby na budúci rok. Mnohé dobré zámery, najmä v sociálnej oblasti, sa podarilo aj prakticky realizovať. Ľudia napríklad ľahšie začali splácať úvery, využívajú splátky, domácnosti vo väčšej miere nakupujú potraviny. To sú len niektoré hmatateľné výsledky, ktoré sme priamo pocítili vo svojom živote.
Pozor na chudobu
Riziko chudoby, podľa Štatistického úradu SR, vlani ohrozovalo 11 % Slovákov, pričom európsky priemer bol o päť percent vyšší. Samozrejme, najdôležitejšia nie je reč čísiel, ale každodenná realita. Pripúšťam i to, že nie všetko sa podarilo naplniť tak, aké boli predstavy. Globálna finančná a hospodárska kríza skrížila aj Slovensku plány na ďalší rast ekonomiky. Korupcie je tu stále priveľa, podnikatelia kritizujú slabšiu vymožiteľnosť práva, očividná je pomalosť súdnych konaní, na úradoch sa stále stretávame s byrokraciou a neochotou.
Zmeniť tento stav je behom na dlhej trati, vyžiada si predovšetkým zmenu myslenia v nás samotných, je to možno otázka výmeny celej generácie, nástupu ľudí nezaťažených minulosťou. Doterajší vývoj však naznačuje, že cesta, po ktorej sme sa po Nežnej revolúcii v roku 1989 a najmä po vzniku samostatnej SR vydali, je správna. Napriek tomu, že bola plná neočakávaných úskalí a prekážok a ďalšie na nás zrejme ešte čakajú. Je však dôležité uvedomiť si, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou, že si ich treba vážiť a nezabúdať ani na to, ako sa ich podarilo na Slovensku pred dvadsiatimi rokmi získať.
Autor je bývalý šéfredaktor zahraničného vysielania SRo
