Niekedy akoby sme zabúdali, že okrem Viedne a Hainburgu nám naši juhozápadní susedia ponúkajú aj iné atraktívne mestá a mestečká s ich malebnými námestiami a pohnutými dejinami, ktoré sa dotýkajú i Slovenska. Ku všetkým týmto mestám dnes z Bratislavy už vedú diaľnice a tak spojenie pre prípadnú poznávaciu turistiku je rýchle a pohodlné. Z Viedenského Nového Mesta sa teraz presunieme do Horného Rakúska.
Najväčšie barokové námestie v Rakúsku, linecký Hauptplatz so starým dómom, teraz jezuitským kostolom, kde uložili Fridrichovo srdce.
Rímsko-nemecký cisár Fridrich III. sídliaci v polovici 15. storočia vo Viedenskom Novom Meste popri vládnutí „bádal tajomstvá života“ ako astrológ, alchymista a biológ. V nových politicko-mocenských podmienkach však pochopil, že východná hranica jeho monarchie prestáva byť bezpečná a tak sa s rodinou presťahoval do Viedne. Ani tam sa im však veľmi nedarilo.
Vojská Fridrichovho mladšieho brata Albrechta IV. cisársku rodinu s prispením českého „husitského“ kráľa Juraja Poděbradského dva roky obliehali v rezidencii Hofburg, až kým Albrecht v roku 1463 nepodľahol morovej nákaze. Fridrich s rodinou neskôr zutekal aj z Viedne, keď ju začal vojensky ohrozovať ďalší nepriateľ – uhorský kráľ Matej Korvín. Ten v roku 1485 rakúske hlavné mesto dobyl a presunul tam z Budína svoj dvor. O dva roky na to obsadil Viedenské Nové Mesto.
Stĺp Najsvätejšej trojice na Hlavnom námestí má výšku 20 metrov.
Politické, hospodárske a kultúrne centrom
V takejto zložitej situácii Fridrich vyhlásil za nové centrum Svätej ríše rímskej Linec, mesto z troch strán obkolesené vrchmi a Dunajom, ktorý tu vyzerá o polovicu užší ako v Bratislave. Ostal tu bývať aj po náhlej Korvínovej smrti v apríli 1490.
Mestská časť na severnom brehu Dunaja. Dolu. Najväčšie múzeum moderného umenia v Rakúsku Lentos otvorili v roku 2003.
Dnes 200-tisícová metropola Horného Rakúska je po Viedni a Štajerskom Hradci (Graz) tretím najľudnatnejším mestom a najväčším riečnym prístavom v krajine. Má za sebou pohnutú, vyše dvojtisícročnú históriu. Rimania tu v 1. storočí nášho letopočtu založili, či skôr rozšírili pôvodne keltskú pevnosť Lentos, ktorú premenovali na Lentiu. Tú niekoľkokrát zničili barbarské germánske kmene.
Neskôr sa pôvodný vojenský tábor za Babenbergovcov rozvinul do významného mesta, ktoré bohatlo najmä z mýta vyberaného od kupcov prichádzajúcich z neďalekého Bavorska. Prvý parlament Horného Rakúska zasadal v roku 1452 vo Welse, ale od roku 1457 sa už pravidelne stretával v Linci.
Donedávna zaprášené „oceľové srdce“ Rakúska s obrovskými oceliarňami, strojárskymi a chemickými podnikmi sa od polovice 80. rokov minulého storočia začalo v rámci novej environmentálnej politiky radikálne meniť. Vzduch je tu už čistý, aj Dunaj zmodrel. Jeho nábrežia lemujú nové sklenené paláce, z roku 2003 galéria moderného umenia Lentos a z roku 2009 virtuálne, interaktívne múzeum budúcnosti Ars Electronica Center.
Tamojším obyvateľom sa oprávnene zdvihlo sebavedomie, keď sa Linec stal v roku 2009 spolu s litovským Vilniusom európskym hlavným mestom kultúry. V tom období tu vybudovali, či zrenovovali mnoho galérií, múzeí, koncertných siení i divadelných scén. Počet turistov sa znásobil. Nuž, Košičania majú čo závidieť…
Prvenstvá v republike
Prehliadku metropoly Horného Rakúska je najlepšie začať na kalvárii pri pútnickej bazilike Panny Márie Sedembolestnej na vrchu Pöstlingberg, ktorý poskytuje krásny výhľad na celý Linec a za priaznivého počasia i na hrebene Álp. Hore už 115 rokov jazdí trojkilometrová horská električka s najstrmejším sklonom na svete (10,5 percenta). Deti sú nadšené aj z tamojšej zoo a rozprávkového vláčika v útrobách kopca.
Medzi ďalšie unikáty patrí Hauptplatz, najrozsiahlejšie barokové námestie v krajine s plochou 13 200 štvorcových metrov. Dominuje mu 20 metrov vysoký stĺp s mramorovým súsoším Najsvätejšej trojice z roku 1717. Oproti nemu stojí stará radnica z roku 1509 (nová, moderná budova je na opačnom brehu rieky) s turistickou informačnou kanceláriou, ktorá má pôvabné renesančné arkádové nádvorie.
Veža Nového dómu meria 135 metrov.
Hlavná loď v neogotickom Novom dóme zo začiatku minulého storočia.
Nový dóm postavený v neogotickom štýle na prelome 19. a 20. storočia pojme až 20-tisíc ľudí, čím predstihol Katedrálu sv. Štefana v hlavnom meste. Urazení Viedenčania sa však postarali, aby ich Linčania nepretromfli aspoň výškou veže, a tak sa v Linci museli uskromniť so 135 metrami, čo je inak tiež úctyhodná výška.
Románsko-gotický Kostol sv. Martina z roku 799, ozdobený cennými freskami, sa považuje za najstaršiu zachovanú sakrálnu stavbu v Rakúsku. Landstraße, teda Krajinská ulica s barokovými kostolmi uršulínok a karmelitánok, so secesnými budovami a luxusnými predajňami je zase treťou najfrekventovanejšou obchodnou tepnou u našich západných susedov.
Len na jednu stavbu vypínajúcu sa nad mestom, akoby Linčania neboli zvlášť hrdí. Hrad, o ktorom sa prvý raz zmieňujú písomné listiny z roku 799 a z ktorého na sklonku 15. storočia vládol Fridrich III., na pohľadniciach zobrazujú iba z jednej strany.
Začiatkom 17. storočia za vlády cisára Rudolfa II. pevnosť prestavali na reprezentačný zámok, ktorý však v roku 1800 zasiahol veľký požiar. Namiesto zhoreného krídla obráteného k mestu novodobí architekti v roku 2009 nenavrhli historizujúcu repliku, ale otrasnú oceľovo-sklenenú konštrukciu. Sídli tu múzeum, kde umiestnili najrozsiahlejšie hornorakúske zbierky. Asi tak má vraj vyzerať budúce bratislavské podhradie Vydrica, ak ľudia nebudú protestovať…
Jedno z troch nádvorí renesančného Krajinského paláca. Dolu: Nádvorie hradu, kde sídlil Fridrich, aj s moderným krídlom.
Zato rozsiahly Krajinský palác s troma vnútornými nádvoriami dole v meste, kde dodnes sídli hajtman, vláda a parlament Horného Rakúska, si zachoval renesančný ráz. Oproti stojí Mozartov dom, geniálny Wolfgang Amadeus tu zložil Lineckú symfóniu. V meste dokončil svoju poslednú, 9. symfóniu, vtedy už hluchý Ludwig van Beethoven i s chórovým finále k Schillerovej Óde na radosť, ktoré sa stala európskou hymnou.
Linecký mier a čo bolo potom
Fridrich III. posledný raz vydýchol 19. augusta 1493 kúsok odtiaľ, v peknom paláci patriacom kláštoru v neďalekom Kremsmünstere. Zomrel neslávne – na vykrvácanie po tom, ako mu amputovali ľavú nohu. Telo i s nešťastným hnátom uložili vo štefanskom dóme vo Viedni, ale srdce (ako bolo u Habsburgovcov zvykom) aj s ostatnými vnútornosťami vo Farskom kostole milovaného Linca.
Keď sme už v prvej časti článku o poznávacej ceste po rakúskych mestách spomínali Juraja I. Rákociho, nedá sa nespomenúť, že po rozhorčených bojoch na pomedzí Moravy, Slovenska a Dolného Rakúska a márnych pokusoch o spojenie so švédskou armádou tento odbojný uhorský veľmož uzavrel 22. augusta 1645 vo vojenskom tábore pri Břeclavi s viedenskou delegáciou separátnu mierovú dohodu. O dva dni na to ju práve v Linci podpísal cisár Ferdinand III.
Uhorským protestantom tzv. linecký mier zaručoval náboženskú slobodu, vzťahujúcu sa aj na poddaných. Zakotvili v ňom i požiadavku vrátenia kostolov, o ktoré ich násilím obrali katolícki zemepáni. Z dohodnutých 400 chrámov však luteráni a kalvíni napokon prevzali späť sotva 90 a tak spory pretrvávali. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo Habsburgovcov čakali ešte tri veľké povstania.
Výhľad z hradu na mesto s dvojicou barokových veží starého dómu.
Priemyselnej revolúcii v Linci napomohlo v roku 1832 otvorenie prvej konskej železnice na európskom kontinente z Gmundu cez Wels a Linec do Českých Budějovíc. Od roku 1861 mesto napojili aj na parnú Železnicu cisárovnej Alžbety (Sissi) z Viedne do Soľnohradu a Pasova.
Osobitná kapitola dejín sa začala anšlusom 12. marca 1938, keď tútorstvo nad mestom prevzal osobne Adolf Hitler. Na rozdiel od krušných študentských rokov vo Viedni údajne v Linci prežil šťastné detstvo. S rodičmi (jeho otec Alois odtiaľ pochádzal) sa tam presťahoval z neďalekého bavorského Braunau nad Innom.
Doslova vďaka vojne sa z megalomanským plánov vodcovho architekta a ministra zbrojenia Alberta Speera stihla v podstate uskutočniť iba výstavba Mosta Nibelungov (prvý kamenný most tu vybudovali na základe osobitnej výsady Maximiliána I., dovtedy Dunaj v Rakúsku pretínal trvalý most iba vo Viedni a Kremse).
Landstrasse, hlavná obchodná tepna v Linci.
Obrovský projekt, ktorému mali ustúpiť aj historické štvrte ako po vojne napríklad v Bratislave, sa teda nezrealizoval, a tak stredovekú a barokovú architektúru môžeme obdivovať dodnes. Linec sa však v Hitlerovej ére stal jedným z významných centier prenasledovania osôb „nežiadúcej rasy“ a názorových protivníkov. V blízkom koncentračnom tábore Mauthausen-Gusen a v jeho satelitných strediskách našlo smrť vyše stotisíc ľudí z celej Európy.
Politickí väzni, zväčša intelektuáli, tu tvrdo pracovali od roku 1938 až do začiatku mája 1945 v nepredstaviteľne ťažkých podmienkach, v kameňolomoch na žulu (bola základom Speerových plánov), v baniach, hutiach a zbrojárskych podnikoch. Medzi nimi nacisti s nemeckou akurátnosťou registrovali 7 320 Slovákov a Čechov, z ktorých zahynulo 4 473. Vrátane 80 účastníkov zlovestného transportu z Bratislavy, ktorí prežili anglo-americký letecký útok pri Melku 19. februára 1945. Vtedy priamo na mieste zomrelo 29 ľudí, okrem iného aj stredoškolskí profesori Ladislav Sára a Alexander Markuš.
Počas spojeneckých náletov od júla 1944 do apríla 1945 zomrelo viac ako 1 600 Linčanov a niekoľko tisíc ich padlo v radoch Wehrmachtu na frontoch druhej svetovej vojny.
Linec sa ako prvé rakúske mesto začal intenzívne a systematicky zaoberať vlastnou nacistickou minulosťou – znie to neuveriteľne – až v polovici 80. rokov minulého storočia. Od vtedy vyšlo niekoľko vedeckých publikácií, premenovali rad ulíc a námestí po osobách, ktoré boli dajako spojené s tzv. národným socializmom, čo by pred niekoľkými desaťročiami bolo bývalo nemožné, slávnostne odhalili pamätné tabule obetiam fašizmu.
Foto: autor a jeho archív
Pokračovanie
