Historik Eric Hobsbawm nazval 20. storočie „vekom extrémov“. Nie je nič banál nejšieho ako poukaz na to, ako veľmi sa rozchádza úžasný pokrok vedy, blahobytu, ale aj demokracie so skúsenosťou obidvoch svetových vojen a obidvoch totalitných systémov. Menej viditeľná je transformácia protikladných pólov samotných: spôsob ako bol postavený na hlavu klasický protiklad medzi vnútorným mierom a vonkajšou vojnou, alebo ako sa tieto protiklady prekonávajú a sú nahradzované nie trvalými patovými situáciami alebo uspokojivými syntézami, ale novými protikladmi.
Začneme klasickými predstavami o medzinárodnom poriadku, tak ako ich zastávajú obidve myšlienkové školy o International Relations, teda predstavy idealistov a realistov. Napokon sa budeme zaoberať aktuálnym konfliktom medzi hospodárskou previazanosťou a kultúrnou identitou. V strede našich skúmaní je však otázka, ako sa k sebe vzťahujú zmeny vojny a mieru a zmeny štátu a občianskej spoločnosti.
Mimo idealizmu a realizmu
Koniec studenej vojny a nasledujúce roky poskytujú zriedkavú príležitosť v medzinárodných vzťahoch, keď dejiny samotné vytvárajú podmienky laboratórneho experimentu. „Neorealistická“ teória o rovnováhe mocností prostredníctvom rivality štátov by nikdy nebola schopná predpovedať, že Sovietsky zväz sa jedného dňa zriekne Nemecka a východnej Európy bez vojny. Zároveň však situácia po páde Berlínskeho múru – v rozpore s idealistickou teóriou – v nijakom prípade neviedla k „svetovému mieru ako svetovému právu“. Nádeje na to, že namiesto politiky, opierajúcej sa o moc a rovnováhu síl, nastúpi „nový svetový poriadok“, opierajúci sa o kolektívnu bezpečnosť, sa veľmi rýchlo rozplynuli: rozplynuli sa po vojne v Perzskom zálive a ešte viac po vojne v bývalej Juhoslávii. Moc štátov sa môže zmenšovať, nie je však nahradzovaná mocenskými kompetenciami medzinárodných organizácií alebo nadnárodných úradov – ale súkromnými ekonomickými alebo spoločenskými silami a sieťami na národnej alebo nadnárodnej úrovni.
Modely súčasnosti
Vo vedeckých diskusiách a vo vedomí verejnosti sa vykryštalizovali tri alternatívne alebo komplementárne modely: svetový trh, medzinárodná spoločnosť a transnacionálna turbulencia. Najväčší vplyv má pravdepodobne prvý model. Či už ako trh, ekonomická previazanosť alebo globalizácia, dynamika kapitalizmu je ešte pôsobivejšia, ako ju opisuje Marx v Komunistickom manifeste. Premieňa nielen jednotlivé spoločnosti, ale aj medzinárodné mechanizmy, a to silou príťažlivosti blahobytu, pohybom peňazí a ľudí necháva rozpadať sa silným krajinám a dáva im novú podobu. Kapitalizmus, oveľa viac ako mechanizmy vojenskej a diplomatickej rovnováhy síl, je skutočnou hybnou silou za súčasnými metamorfózami medzinárodného poriadku.
Dôvody existencie štátu
Globalizácia však neruší úlohy štátov. Naopak, rast komunikácie a vzájomnej závislosti si vyžaduje viac koordinácie a regulovania. Zdôrazňovaním vzájomnej závislosti sa formuje druhý model: medzinárodná spoločnosť. Dokonca i bez nadradenej autority sa štáty – či už mlčky alebo expresis verbis – dokážu dohodnúť na určitých pravidlách spolupráce. Ako ich budeme potom chápať, či čisto funkcionálne, ako vzťahujúce sa na určité aspekty a okruhy problémov (tak je to v pojme „medzinárodný režim“), alebo ako základ pre sieť zvykov a inštitúcií, ktorá vedie k medzinárodnému poriadku, o tom možno diskutovať. Sporným je i to, či sa tento systém vyznačuje skôr hierarchiou alebo reciprocitou: či by sme ho mali označiť ako „vládnutie bez vlády“ a ako „spoluprácu bez hegemónie“ alebo ako „zamatovú hegemóniu“, pričom hegemónom sú prirodzene Spojené štáty? V každom prípade vyvoláva tento model oveľa menej deterministický a riskantný dojem ako bipolarita alebo ako multipolárna rovnováha síl.
Schopnosť vzdorovať krízam
Nie je však tento systém v podstate ešte zraniteľnejší? Nie je to „systém do dobrého počasia“, ktorý nedokáže vzdorovať búrkam ťažkých kríz? Práve táto otázka načrtáva tretí model, ktorý by sme mohli nazvať modelom transnacionálnej turbulencie. Keď sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch začalo hovoriť o transnacionálnej politike a spoločnosti, malo to ešte veľa do činenia so vzájomnou ekonomickou závislosťou; ťažiskom boli multinacionálne firmy a integrácia. Dnes sa pozornosť upriamuje skôr na to, čo by sme mohli nazvať „Trevi-transnacionalizmus“ – v nadväznosti na meno pracovnej skupiny, ktorú ustanovila Európska únia, a ktorá sa má zaoberať otázkami, ako je terorizmus, radikalizmus, životné prostredie a násilie ( k tomu by sme mohli ešte pridať migráciu, pašovanie drog, obchod so zbraňami, pranie peňazí, nekontrolované špekulácie atď.). Podľa všetkého sa väzby a spojenia finančných, kriminálnych a náboženských sietí do značnej miery vymykajú spod kontroly práve tak jednotlivých štátov, ako aj medzinárodných inštitúcií a vedú k tomu, že racionalita tradičných, tak ekonomických, ako aj diplomatických a vojenských mechanizmov zlyháva.
Mimo vojny a mieru
Západná politická filozofia – od Thomasa Hobbesa cez Carla von Clausewitza a Maxa Webera až k Raymondovi Aronovi – jestvovala v teoretickom rámci, podľa ktorého sa vnútorná a vonkajšia politika odlišujú nasledujúcim spôsobom: vnútropoliticky sa moderné národy nachádzajú v občianskom stave, teda v stave mieru, pri ktorom štát vlastní monopol násilia. Zahraničnopoliticky sa však nachádzajú vo prírodnom stave, teda v potenciálnom stave vojny, kde si štát vyhradzuje právo ako alternatívu k rokovaniam použiť aj násilie, a kde teda vojna platí ako pokračovanie politiky inými prostriedkami. Dnes je tento model použiteľný stále menej a menej. Ako ukazujú dôkladné skúmania, prebiehajúce násilné konflikty sú poväčšine občianskymi vojnami. V oblasti OECD vojna (povedzme s cieľom zabrania územia) medzi susednými krajinami a tradičnými rivalmi ako Francúzsko a Nemecko alebo Švédsko a Dánsko už vôbec neprichádza do úvahy. Grécko a Turecko tvoria výnimku, ktorá len potvrdzuje pravidlo. Nemožno pochybovať o tom, že toto sa nedá odvodiť len zo spoločného nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu v studenej vojne a ani z atómovej výzbroje. S útechou môžeme hovoriť o tom, že medzi rozvinutými krajinami je vojna stále menej a menej pravdepodobná. Musíme sa však brániť tomu, aby sme tento fenomén bez okolkov preniesli na celú planétu alebo na všetky formy násilia, alebo aby sme ho neobmedzene pokladali za znak demokracie.
Demokracie a vojny
Politologické časopisy v Amerike sú plné diskusií o nasledujúcich dvoch rovinách: „Blahobyt vedie k demokracii, demokracia vedie k mieru.“ Obidve rovnice možno doložiť príkladmi, jestvuje však aj mnoho výnimiek, podľa toho ako definujeme demokraciu a ako interpretujeme mnoho vojen medzi demokratickými a nedemokratickými štátmi. Dokonca ani slabšia verzia: „Demokracie voči sebe nebojujú“, nie je posledným slovom k téme. Umierňujúci vplyv pluralistických inštitúcií a fakt, že medzi otvorenými, demokratickými krajinami zostáva nemej priestoru pre nedorozumenia, sú určite dôležitými faktormi. Okrem toho však existujú aj mnohé iné: spomaľujúci sa rast obyvateľstva, v dôsledku ktorého život jednotlivca získava na cene; urbanizácia, ktorou územie stráca na cene; technológia a produktivita, ktorou sa znižuje význam počtu pracovníkov a surovín ako zdrojov bohatstva; a predovšetkým buržoázny individualizmus. Hlavným faktorom je však iste to, že rozvinuté západné spoločnosti sú občianske, sekularizované, súkromné konzumné spoločnosti, v ktorých osobný pôžitok a súcit hrajú dôležitejšiu úlohu ako sláva alebo obetovanie sa za kolektívnu vec. Presne toto ukázal Benjamin Constant s neporovnateľnou jasnosťou, keď rozlíšil medzi modernou a antickou slobodou a Francúzsku revolúciu a Napoleona kritizoval, že z moderných ľudí chcú znovu urobiť Sparťanov alebo Rimanov.
Tu načrtnutý vývoj však v žiadnom prípade nemôžeme považovať za čisté požehnanie. Predovšetkým, niet nijakého dôvodu domnievať sa, že rozvinuté demokratické spoločnosti sú imúnne voči tomu, čo S. Freud nazýval „návrat zatlačeného“, a čo sa prejavuje vo vlnách strachu a nenávisti, ako aj v periodickom hľadaní obetných baránkov. Ako zdôrazňoval S. Freud, barbarstvo civilizovaných ľudí, ktorí už neboli socializovaní v tradičnej, na násilie zvyknutej kultúre lovcov a bojovníkov, môže byť o to krutejšie a bezohľadnejšie, len čo sa prelomia spoločenské a morálne tabu. Dokladom toho sú totalitné režimy.
Druhým, a s týmto spojeným dôvodom k obavám (alebo aspoň k bdelosti) je to, že apatické, nepolitické väčšiny sa často stávajú ľahkou korisťou pre organizované, mocichtivé alebo fanatické menšiny – a mierové, hospodársky organizované spoločnosti sú dosť ťažkopádne pri zaobchádzaní s násilím, bez ohľadu na to, či ide o násilie vnútroštátne alebo o násilie medzi štátmi. To, čo by sme voľne podľa Nietzscheho, mohli nazvať občianskymi ostrovmi posledného človeka, je obklopené spoločnosťami a skupinami, ktorých morálny kódex vyzerá celkom ináč. Na Východe i na Juhu sa odohrávajú vojny, ktoré vznikajú z rozpadu veľkých (koloniálnych alebo komunistických) svetových ríš alebo z túžby po zákone a poriadku. Sú to teda vojny o určovanie hraníc a o vytvorenie štátu alebo jednoducho vojny v dôsledku rasových a náboženských rozdielov, alebo o možnosti získať lepšiu pôdu, prípadne vyrabovať niektoré skupiny obyvateľstva. Plastickým príkladom pre spojenie medzi občianskou a tradičnou na vojnu orientovanou kultúrou sú rokovania medzi japonským predstaviteľom byrokracie OSN Akashim a chlapáckymi gangstrami, ako sú Mladič alebo Karadžič.
Stretanie moderného a archaického
Skoro sme v pokušení hovoriť o pokojnom centre a vojnovej periférii. Ale vojny na periférii práveže nie sú nijakými pravými vojnami, prinajmenšom nie v zmysle Clausewitza, a mier centra nie je pravým mierom, prinajmenšom nie v zmysle konsenzu a právneho štátu. V obidvoch prípadoch je hlavným znakom úpadok alebo miznutie tradičného suverénneho štátu novoveku, jeho monopolu na násilie alebo jeho schopnosti viesť externú vojnu. Keby sme chceli centrum v istom zmysle označiť ako postnacionálne a postmoderné a postimperialistickú perifériu ako prenacionálnu alebo predmodernú, mali by sme pouvažovať o nasledujúcej poznámke Roberta Coopera: „Môže to byť aj tak, že postmoderna a predmoderna majú mnohé spoločné, a že je to silný štát posledných troch storočí, ktorý predstavuje historickú anomáliu.“
Z hľadiska vojny a násilia môže byť zrejmé to, čo som nazval „dialektikou občana a barbara“, teda novú verziu Heglovej dialektiky raba a pána, ktorú Raymond Aron nahradil dôležitou dualitou diplomata a vojaka. Vývoj, ktorý videl už Hegel a v priebehu ktorého vynález palných zbraní vytláča hrdinstvo a boj zblízka, je buržoáznou spoločnosťou dovedený do posledných dôsledkov. To, čo americkí stratégovia označujú ako „revolúciu vo vojenstve“, nie je nič iné ako nahradenie Clausewitzom propagovaného zničenia nepriateľa informačnou prevahou. Cieľ obsiahnutý v hesle „zero deaths“ spočíva v prvej línii v šetrení života amerických vojakov, ale aj, pokiaľ je to možné, v šetrení života civilného obyvateľstva. Technológia vlastne umožnila zmieriť vlastný záujem a morálku. Na opačnom póle, totiž v prípade terorizmu a etnických čistiek tak ako ich stretávame v Alžírsku alebo Bosne, v Sudáne alebo Rwande, sa civilné obyvateľstvo vedome stáva cieľovým objektom masakrov alebo rabovania. Veľmi často majú rivalizujúce bandy sklon vzájomne sa šetriť, voči bezbrannému obyvateľstvu však vstupujú do súťaže krutosti alebo vykorisťovania.
Toto sa v žiadnom prípade neobmedzuje na predmoderné formy vedenia vojny. Masívne bombardovania Čečenska Rusmi alebo spojencov počas druhej svetovej vojny ukazujú, že nové technologické možnosti a morálne ohľady občianskej spoločnosti sa ľahko hodia cez palubu a určujúcou sa stáva logika ničenia a utláčania. Síce panujúci ekonomický trend vedie k zburžoázneniu barbarov, a gangster zo včerajška sa stáva dnešným obchodníkom; existuje však aj iná logika, ktorá vedie k barbarizácii občana. Je ňou logika strachu a vytesnenia zoči voči neistote spojenej s terorizmom a imigráciou. V období studenej vojny sa mnohí báli, že západné spoločnosti sa budú militarizovať. Dnešným nebezpečenstvom je menej kasárenský štát ako policajný štát. V už klasickom cykle by anarchia mohla viesť k tyranii.
Autor je riaditeľ Centre d´Etudes et de Recherches internationales v Paríži
