Striedanie stráží na jednom z najdôležitejších postov v Severoatlantickej aliancii, ktorý významom možno prirovnať k postu generálneho tajomníka OSN, nie je tentoraz prostým rituálom, ako to bolo už deväťkrát pri predchádzajúcich výmenách. Škót George Robertson, doteraz britský minister obrany a verný spojenec premiéra Tonyho Blaira ešte z opozičných čias, prichádza do zásadne inej situácie. Je to stav po washingtonskom summite NATO pri príležitosti päťdesiatročného jubilea aliancie a predovšetkým po kosovskej kríze, v ktorej bolo a zostáva NATO hlavným činiteľom. Washingtonský summit nastolil otázku modelu riešenia medzinárodných kríz silami NATO aj mimo teritória členských krajín, tzv. nového svetového poriadku. Kosovo bolo praktickou ukážkou realizácie tohto modelu a nedá sa ani prinajlepšom povedať, že úspešnou.
Bez OSN to nejde
Nemyslím si, že prirovnanie tejto koncepcie k Brežnevovej doktríne obmedzenej suverenity šesťdesiatych rokov by bolo práve najvýstižnejšie, ale tieň politiky svetového žandára na túto koncepciu padá. Ak by sa tento model stal prevládajúcim v medzinárodných vzťahoch nového tisícročia, ak sa k sile zbraňových systémov najmocnejšieho zoskupenia všetkých čias nepripojí múdrosť a rozvaha, nečaká ľudstvo nič pekné. Tým skôr, že ani proces vnútorného zhodnotenia kosovskej krízy a postupu NATO nie je vôbec na konci a prax obchádzania OSN sotva nájde väčšiu podporu vo svetovej pospolitosti. To, že po veľkých komplikáciách sa akcie NATO napokon podarilo s oneskorením dostať pod zástavu OSN, samé osebe naznačuje „kritickú sebareflexiu“ aliancie.
Nový generálny tajomník NATO má splniť rad aktuálnych úloh, pred ktorými táto organizácia stojí. „Poeurópštiť“ alianciu, dosiahnuť, aby sa európsku členovia cítili viac zodpovední za jej fungovanie. Je známe, že „europeizačné“ úsilia Francúzska a Grécka, ktoré chceli zvýšiť podiel Európy na veliteľských postoch tradične obsadených Američanmi, sa zatiaľ končili neúspechom.
Diplomat alebo vojak?
Kosovská kríza zanechala otázku, či generálny tajomník NATO má byť viac diplomat alebo vojak. G. Robertson bude potrebovať diplomaciu predovšetkým na získanie súhlasu Ruska (či už tichého alebo oficiálneho) s rozširovaním NATO. Bude si zrejme musieť položiť otázku, či príliš rýchle získavanie nových členov aliancie z tesného susedstva Ruska nebude mať skôr negatívny dopad na chod medzinárodných vzťahov v Európe a či sa v dôsledku toho nebude vytvárať osobitná forma strategickej rusko-čínskej spolupráce, ktorá by v dlhodobejšej perspektíve vyústila do protiamerického bloku.
Aké sú predpoklady, že G. Robertson svoju novú úlohu zvládne? Predovšetkým má za sebou nielen podporu britského premiéra Tonyho Blaira, ale aj amerického prezidenta Billa Clintona, ktorého si získal rozhodnou podporou americkej koncepcie riešenia kosovskej krízy, teda bombardovania. V jeho prospech sa napokon vyjadrili všetky členské štáty aliancie. Je známe, že jeden čas sa uvažovalo, či nemá byť ministrom zahraničných vecí v Blairovej vláde. V časoch opozičnej labouristickej aktivity bol v Dolnej snemovni hovorcom strany v otázkach európskej politiky Veľkej Británie. Problémy európskej bezpečnosti však ležia na srdci nielen Severoatlantickej aliancii.
Autor je predsedom Slovenskej únie pre mier a ľudské práva