V novembri minulého roka bola zverejnená nová spoločná poľnohospodárska politika pre plánovacie obdobie 2014 – 2020. Už po prvých informáciách som nadobudol dojem, že je až revolučne odvážna, a keďže podľa môjho názoru sú revolúcie nebezpečnými sociálno-politickými experimentmi, bolo by možno vhodné, aby niektoré tézy boli skôr v rovine politických deklarácii a cieľov, kam sa chceme dostať, ale nemali by mať podobu záväzných vykonávacích predpisov, pretože nie sú celkom známe cesty, ako to dosiahnuť a najmä ich dôsledky.
Mám obavu, že táto politika môže nielen oslabiť európsky agrosektor, ale v revolučnom zápale ho môže aj rozvrátiť. Naša spoločnosť má dostatok príkladov a skúsenosti, kam nadšenie a jednoduché riešenia môžu doviesť, a to nielen agrosektor…
Základom novej Spoločnej hospodárskej politiky (SPP) sú tri piliere, ktoré sú vzájomne vnútorne prepojené a vychádzajú z určitého idealizmu, že človek je pán sveta, ktorý môže meniť jeho klimatické a ekologické podmienky, a že svet dospel do fázy, kedy všetci občania majú nárok na zdravé potraviny. Keďže rozvoj poľnohospodárskej výroby a najmä jej produktivita presiahla únosný rámec obnoviteľnosti životného prostredia sveta, je potrebné znížiť produktivitu poľnohospodárskej výroby a vrátiť sa k extenzívnemu hospodárstvu.
K naplneniu tohto scenára je potrebné:
- podpora malých rodinných fariem
- obmedzenie podpory veľkých farmárov
- nábor mladých ľudí do agrosektora
Najzávažnejším bodom novej SPP, a to najmä pre Slovensko, je princíp stropovania, ktorý predstavuje útok na veľké poľnohospodárske podniky. Táto politika by mohla vyhovovať určitým skupinám, a možno by mohla byť skutočne aj spravodlivejšia.
Obmedziť však finančnú podporu pre veľkých farmárov v dnešnej globálnej situácii vykazuje skôr prvky kontrarevolučných opatrení, pretože svet sa uberá iným smerom. Koncentrácia výroby nie je totiž politickým pojmom, ale je ekonomickou kategóriou, ktorá popisuje dlhodobé trendy, ktoré prebiehajú v hospodárskych a ekonomických štruktúrach v posledných 100 rokoch a dnes sa stali hlavnými silami dnešného globálneho sveta.
Hodnota týchto procesov sa potvrdila nie len v produktivite práce, ale prebehla aj v ostatných častiach hospodárstva, akými sú: výskum, veda, rozvoj globálnych obchodných štruktúr, logistiky, dopravy…
Nová SPP, tento trend považuje za sporný a problematický a odmieta im finančnú podporu, pretože veľkých farmárov a ich výroby spája s ekologicky nebezpečnými výrobami a s nezdravými potravinami.
Ak vychádzame z konkrétnych čísiel, tak jasne vidíme, aká je štruktúra slovenského agrosektora. V EÚ existuje 13,7 mil. fariem, z ktorých je 70% menších ako 5 ha. Priemerná výmera jednej farmy je 13 ha a na Slovensku je priemerná výmera jednej farmy 95 ha. Tieto čísla nám ukazujú na obrovské rozdiely v koncentrácii výroby aj v samotnej EU. Ak však zrovnáme priemernú výmeru fariem v EÚ, t. j. 13 ha s USA, kde je výmera 176 ha, vidíme ešte väčšie rozdiely (13x).
EÚ vychádza z predstavy, že výroba a distribúcia potravín je závislá stále viac od veľkých výrobcov a od globálnych obchodných štruktúr, ktoré rozvracajú regióny a prirodzené vidiecke komunity. Tieto skutočnosti sú z pohľadu EÚ pravdivé a je potrebné sa s nimi zaoberať. Základnou otázkou je však: Ako?
Ak vo svete (USA, Austrália, Brazília, Argentína…) je prevládajúcim trendom koncentrácia výroby so zameraním sa na zvyšovanie produktivity práce, je jasné, kam sa EÚ a jej poľnohospodársky experiment zameraný na malé farmy môže o niekoľko rokov dostať.
EÚ svojou koncentráciou na ekologické aspekty poľnohospodárskej výroby a v podpore malých farmárov však v globálnych zápasoch musí prehrať a stratiť konkurencie schopnosť. A to aj v tom prípade, že by autori novej SPP vychádzali z predpokladu, že EÚ zostane jedným z najvýznamnejším globálnych hráčov v exporte potravín vo svete, ale už iba na báze zdravých a kvalitných potravín, ktoré budú iba drahšie. Konzumentom týchto drahších potravín však môžu byť iba bohatší ľudia.
Vo svete, kde alokácia bohatstva sa každoročne mení v neprospech strednej triedy a chudobných a v náraste majetku stále menšieho počtu bohatých, ukazuje, že EÚ sa bude musieť vysporiadať s tým, že so svojimi drahými potravinami stratí schopnosť ovplyvňovať globálne trhy, pretože o jej drahé potraviny vo svete nebude záujem.
Preto si myslím, že podpora malých rodinných fariem a návrat k extenzívnemu hospodárstvu je z hľadiska sveta správny krok, ale v najlepšom prípade zle načasovaný. Na jednej strane totiž EÚ podporuje radikálne liberalizačné praktiky WTO a na strane druhej chce vyzvať celý svet na súťaž v ekologickom hospodárstve a potravinárstve, o čo nemá nik záujem a čomu chýba solventný spotrebiteľ.
Výroba potravín vo svete je stále nedostatočná a ich potreba sa podľa všetkých predpovedí bude naďalej zvyšovať. Treba však povedať, že sa bude zvyšovať, ale iba pre menej majetných t. j. 95% obyvateľov sveta, a že široko poňatá ekologická politika EÚ bude pre nich nezaujímavá, pretože cena zostane stále najdôležitejším prvkom pri kúpe potravín.
Pre 5-percentnú menšinu sveta, ktorá vlastní 40 % svetových aktív, je nová SPP nezaujímavá, pretože si sama vie zabezpečiť kvalitné potraviny aj bez veľkorysej a demokratickej vízie EÚ. Preto si myslím, že nová SPP môže len prispieť k rozvratu európskeho agrosektora a byť katastrofou pre nové krajiny EÚ. Pre západoeurópskych farmárov to môže byť iba väčšia príležitosť k expanzii a pohlteniu slovenských farmárov. Ironicky by sme mohli povedať, že by to mohlo priniesť i pozitívum a to v tom, že „konečne“ sa vyrovnajú aj podporné platby v slovenskom regióne na úroveň západných, s čím by určite veľmi rýchlo súhlasili.
Čiže straty z neúspechu novej SPP na globálnych trhoch sa tak pre západoeurópskych farmárov môžu kompenzovať zvýšeným podnikaním v strednej a východnej Európe.
Najoptimistickejším variantom realizácie tejto politiky by bolo to, že sa nezrealizuje, a že zostane podobnou utópiou ako lisabonská stratégia.
Predstavy EÚ, že bude investovať iba do špičkovej vedy, do kozmického výskumu, nanotechnológii, IT technológii… sa ukázali ako prostoduché a vychádzali skôr z predstavy sveta, že mimo EÚ žijú iba analfabeti… Tieto predstavy však vychádzajú z politík, ktoré sú minimálne 500 rokov staré a návrat k nim je dnes v globálnom svete úplne nepoužiteľný. O tom, že lisabonská stratégia ako politický program EÚ skončila neúspechom, dnes nik nepochybuje a dnes je tento názor všeobecne prijatý vo všetkých štruktúrach EÚ.
Ak sa má EU profilovať ako vizionárske zoskupenie, ktoré bude predávať nerealizovateľné projekty (viď lisabonská stratégia), tak nová SPP môže splniť túto objednávku. Podpora mladých nám ukazuje, že návrat k rodinným farmám je iba želaním a ideologickou požiadavkou, pretože prax ukazuje, že pre Západoeurópanov (rovnako aj pre slovenských farmárov) je najväčší problém, komu odovzdať rodinné hospodárstvo, pretože o to nie je zo strany mladých záujem.
To čo by mohlo osloviť mladých z rodinných fariem je, že sa im ponúkne vízia, že môžu expandovať do nových krajín a do celého sveta a podporiť u nich podnikateľský sen, že by sa mohli stať veľkými európskymi alebo globálnymi spoločnosťami s potravinami. Ak však myslia Západoeurópania stropovanie vážne, tak takéto projekty iba ťažko môžu ponúknuť mladej generácii.
Nezáujem o prevzatie rodinných fariem je výsledkom toho, že mladí ľudia vidia, ako je ocenená ťažká práca ich rodičov a aké je to jarmo, priviazať sa k pôde a k dobytku. Za peniaze, aké dostávajú rodičia, môžu oveľa ľahšie pracovať niekde v službách a žiť podľa konzumných modelov našej kultúry. Treba však povedať aj to, že mladí ľudia sú skôr pripravení vyrovnať sa s úpadkom ekologických systémov a nekvalitou potravín, ako by mali prispieť k ekologickej záchrane sveta. Ak iba 6% mladých v EU tvoria farmári do 35 rokov, tak potom sa jasne ukazuje, že novú SPP nebude komu odovzdať.
Jadro mojich pripomienok k novej SPP je v tom, že je zle načasovaná, a že jej nástup ukazuje, že do rozhodovania a do trhu s potravinami chceme vniesť ešte viac ideológie a morálky, ako toto zoskupenie môže vlastnou ekonomickou, politickou či vojenskou silou garantovať. Základnú chybu novej SPP vidím v tom, že chce regulovať európsky trh, ale odmieta ho chrániť, pretože súčasne chce aj naďalej podporovať liberalizačné tendencie WTO. Aj malé dieťa pochopí, že nie je možné v jednom čase a priestore aj chodiť aj nechodiť, aj jesť aj nejesť. Iba bruselskí politici si môžu myslieť, že je to možné, a že možno raz aj WTO sa chytí za srdce a začne oceňovať aj prínos čistej vody, morí, vzduchu a zdravých potravín a tak napodobňovať EÚ.
Filozofia „dobrého príkladu“ pre svet, t. j. to, čo nám nová SPP dnes ponúka, nie je ničím iným, iba detinskou naivitou so závažnými dôsledkami pre budúcnosť EÚ. Preto sa EU musí rozhodnúť, či chce svojim občanom ponúknuť zdravé potraviny a živú ekologickú krajinu, alebo umožní anonymným globálnym spoločnostiam robiť veľký biznis bez zodpovednosti za ekologické a zdravotné dôsledky ich činnosti. Ak by sme chceli preformulovať známu shakespearovskú existenčnú dilemu Byť, či nebyť? do dnešnej bruselskej reči, potom by otázka mohla znieť: Vystúpiť alebo nevystúpiť z WTO?
Ak vystúpime z WTO, potom môžeme realizovať novú SPP, pretože budeme môcť zaviesť ochranné opatrenia, ak nevystúpime, potom môžeme s novou SPP iba rozvrátiť európsky agroalimentárny sektor.
Je možné, že takto otázka stojí iba dnes pred záverečnými diskusiami o konkretizácii o novej SPP, a že na jeseň na porade ministrov sa prijme dokument, z ktorého vypadne radikálna starosť o svojho občana a EÚ privrie jedno oko nad tým, čo jej európsky občan konzumuje a potichu, na strane druhej, bude ďalej blokovať rokovania WTO.
Myslím si, že táto politika je prejavom zdravého rozumu a je správne, že EÚ aj USA odmietajú zrušenie všetkých subvencií pre agrosektor a zrušenie všetkých ciel pre dovoz potravín, pretože si začínajú uvedomovať ich dopad na ekológiu a zdravé potraviny.
Uverejnené so súhlasom autora
Foto: Emil Polák
