Ruský historik a spisovateľ Svjatoslav Rybas vyvolal na Slovensku a v Čechách pozornosť. Ide v podstate o jednu jedinú vetu: Alexander Dubček pozval v roku 1968 sovietske vojská. Známy ruský historik sa odvoláva na svedectvo bývalého sovietskeho diplomata Valentina Falina. Ten uviedol, že A. Dubček vyslovil žiadosť v telefonáte 16. augusta 1968 a záznam je uložený v archíve.
Ako to všetko vlastne bolo? Odpoveď hľadáme s prof. Ivanom Laluhom z vedenia Spoločnosti Alexandra Dubčeka, historikom. Prof. Laluha bol po roku 1989 predsedom zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Bol pri formulovaní dohody o priateľstve s Ruskou federáciou. Jej preambula obsahuje aj formuláciu, ktorej je Ivan Laluha spoluautorom a ktorá sa dištancuje od okupácie Československa v roku 1968.
Profesor Ivan Laluha. Rozhovor pripravil Dušan Kerný.
Foto: Emil Polák
Čo vlastne vieme a čo nevieme o tom, kto bol z vedenia ČSSR za vstup vojsk?
V ústave bola zakotvená vedúca úloha strany, A. Dubček, prvý tajomník ÚV KSČ ako ústavný činiteľ, F. Kriegel ako predseda Národného frontu ČSSR, Josef Smrkovský ako predseda Národného zhromaždenia, teda celoštátneho parlamentu a Oldřich Černík ako predseda vlády ČSSR neboli za vstup vojsk a robili všetko preto, aby sa vstupu vyhli, aby presvedčili partnerov, že tu nie je kontrarevolúcia, teda niet dôvodu na vstup vojsk.
Čo vieme o dátumoch telefonátov v auguste 1968 medzi Alexandrom Dubčekom a Leonidom I. Brežnevom?
V archívnych dokumentoch je zaznamenaný prvý rozhovor 9. augusta 1968. Brežnev bol vtedy na dovolenka na Jate a odtiaľ volal Dubčekovi. Téma bola, ako sa plnia dohody z Čiernej nad Tisou.
Publikácia veľkého medzinárodného tímu za účasti špičkových ruských historikov Prager früling, Пражская весна z roku 2008.
Kľúčové, podľa archívnych dokumentov, ktoré máme k dispozícii, boli dve veci: treba zamedziť činnosť pravicových síl, ktoré útočia na podstatu socializmu a v súvislosti s tým odvolanie F. Kriegla z čela Národného frontu, Jiřího Pelikána z vedenia Čs. televízie a tretím v poradí na odvolanie bol Čestmír Císař, člen vrcholného vedenia, lebo mal o. i. predstavy o rôznych modeloch socializmu.
Brežnev naliehal na Dubčeka, aby uskutočnil zmeny ihneď, predovšetkým, aby nastolil kontrolu nad médiami. Ale Dubček tvrdil, že to bude riešiť postupne. Dubček tvrdil, že to treba riešiť v pléne ÚV, v Národnom fronte, že treba dodržiavať isté normy. Teda obhajoval tie metódy práce, ktorým sa vyznačovala jeho reformná politika. Ďalší bol už ten známy telefonát 13. augusta 1968.
Kto volal komu?
Iniciátorom bol opäť L. I. Brežnev. Brežnev chcel zachytiť Dubčeka pred zasadaním predsedníctva ÚV KSČ, teda vrcholného mocenského orgánu. Ale keď mu volal, predsedníctvo už zasadalo. Tak ho dal vyvolať a želal si, aby pri tom rozhovore bol aj Biľak. Ale Dubček si k tomu zavolal Smrkovského (predsedu parlamentu) a potom čiastočne Černíka (predsedu vlády). Rozhovor sa začal o 17,30 a skončil sa o 18,35. Vyplýva to z prepisu stenografického záznamu. Ten je zachovaný a je prístupný od roku 1996. Záznamy robili Sovieti a ruská strana nám ich odovzdala. Neskoršie sa ukázalo, že telefonát bol na žiadosť „biľakovcov“, oni naliehali na Brežneva, aby ešte hovoril s Dubčekom. Týmto Brežnev zdôvodňoval pred spojencami 18. augusta rozhodnutie o vstupe vojsk. Argumentoval, čo všetko urobil a napriek tomu sa mu nepodarilo Dubčeka nakloniť na svoju stranu, že s ním, Dubčekom, sa už nedá rátať.
Stále sa počas hodinového telefonátu opakovalo, prečo náš klameš Sáša, prečo to nerobíš a v tejto atmosfére Dubček povedal, citujem: „ so všetkou zodpovednosťou vám hovorím, že ak nám neveríte a pokladáte nás za podvodníkov, tak si prijmite také opatrenia, ktoré vaše politbyro považuje za nutné“. Na to ho Brežnev opäť karhá a Dubček mu dáva najavo, že nech teda on, Brežnev, na seba preberie zodpovednosť. A Brežnev zasa cúva a nalieha, aby všetky opatrenia, ktoré Sovieti požadovali, urobil Dubček. Možno táto veta niekomu pripadá kontroverzná, ale z nej sa nedá dedukovať, že ide o pozvanie vojsk, pretože v celom rozhovore Dubček zdôrazňuje, že čs. strana má veci pod kontrolou a že kontrarevolúcia v ČSSR nehrozí.
Keby sme sa pozreli na texty moskovských protokolov, ktoré po vstupe vojsk čs. vedenie v Moskve podpísalo, ani tam sa nehovorí, že v ČSSR bola kontrarevolučná situácia. A to bol predsa jediný dôvod, pre ktorý by Dubček mohol povedať, viete tu nás lynčujú, príďte nám na pomoc. Ale taká situácia v Československu nebola. Rozhodne sa z telefonátu nedá dedukovať, že Dubček pozval sovietske vojská.
Stále hovoríme o telefonáte z 13.augusta 1968, ale čo vieme o telefonáte zo 16. 8. 1968?
O takom telefonáte nielenže nič nevieme, ale nikde sa o tom nenachádza ani zmienka, že by sa konal. Okrem odvolávky S. Rybasa na svedectvo V. Falina, že telefonát 16. 8. sa udial štyri dni po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ, teda vrcholného mocenského orgánu. Podľa toho by to malo byť 12.8. Táto téma je našimi historikmi dobre spracovaná a nikde sa nenachádza zmienka o nijakom zasadaní 12. augusta, po ktorom akože mal nasledovať telefonát 16. augusta.
Ako posudzujete ako historik, ktorý na žiadosť Slova znovu prešiel všetky dokumenty, vierohodnosť spomienky bývalého sovietskeho veľvyslanca v Nemecku a bývalého poradcu resp. pomocníka vedenia ZSSR (Brežneva a Gromyka) na rok 1968, na ktorú sa odvoláva S. Rybas s tým, že bola predsa uverejnená časopisecky, ale, ako sme zistili, až v roku 2013?
Domnievam sa, že tam s odstupom rokov došlo k istému zmätočnému udaniu dátumov.
Je to overiteľné v archívnych dokumentoch?
Všetko čo som povedal, pritom som hovoril v skratke, je overiteľné. Jednak v akademických Prameňoch k dejinám čs. krízy 1967 – 1970 vydaných v roku 1996. A potom v rozsiahlej medzinárodnej publikácii veľkého medzinárodného tímu za účasti špičkových ruských historikov Prager früling, Пражская весна predstavenej verejnosti v roku 2008 v Diplomatickej akadémii vo Viedni. Nikde sa nič podobné, ako tvrdí S. Rybas, resp. V. Falin, neuvádza.