Blíži sa 10. výročie schválenia základnej zmluvy medzi vládou Slovenskej republiky a Vatikánom. Pri čítaní jej textu postrehne aj priemerne vzdelaný človek podstatné nedostatky, ktoré ju vyraďujú zo zoznamu spravodlivých právnych a medzinárodne platných dokumentov.
Bude iste pozoruhodné sledovať, ako sa nový poslanec za KDH a odborník na ústavné právo docent Radoslav Procházka pri príležitosti osláv uzavretia zmluvy o nej vyjadrí, keď pred voľbami tvrdil, že „mieni prispievať k skvalitneniu normotvorby a obsahovej kvality zákonov“. O dohode so Svätou stolicou, ktorá je príkladom právne nevyvážených vzťahov zmluvných partnerov, zatiaľ po voľbách na verejnosti nehovoril.
Zmluvu s Vatikánom dotiahneme?
Ide o dokument, ktorý vo Vatikáne 16. augusta 2000 podpísal vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda. Naň nadviazali ďalšie dve dohody postupne presadené do nášho právneho poriadku: o katolíckej výchove na školách a o pôsobení poľných kurátov v Armáde SR. Teraz by sa podľa želania predsedu KDH Jána Figeľa mali už len dotiahnuť otvorené otázky vyplývajúcej zo základnej zmluvy – osobitne zákon o uplatňovaní výhrad vo svedomí so všetkými dôsledkami najmä v školstve, zdravotníctve a justícii, a zákon o financovaní katolíckej cirkvi na Slovensku. Kto má pamäť, iste si spomenie na predchádzajúceho predsedu Ústavného súdu Jána Mazáka, ktorého súd mal rozhodnúť, či výhradu svedomia možno uplatňovať v štátnych inštitúciách, keď sa iným zákonom, dokonca preambulou Ústavy SR, deklaruje, že sa náš štát neviaže na nijakú ideológiu. Mazák najprv taktizoval, vyhováral sa na neúplný počet sudcov – a preto vraj trinásti neboli kompetentní rozhodnúť o návrhu. Odkladal to, až nakoniec z miesta odišiel do Švajčiarska na lukratívne miesto sudcu v medzinárodnej organizácii. Po jeho odchode ÚS zase dlhšie nemal predsedu, a tak sa kauza roky neriešila. Za vlády Roberta Fica platila s vysokým klérom tichá dohoda, že sa tento problém otvárať nebude. Prekvapivo podobne sa zrejme zachová aj tvoriaca sa nová koaličná vláda. Podľa prijatých téz táto téma v jej programovom vyhlásení nebude figurovať. Základný problém je však kodifikovaný už v základnej zmluve s Vatikánom. Jej text je fakticky opísaný z podobného dokumentu z roku 1929, keď fašistický diktátor Benito Mussolini potreboval pre svoju politiku podporu Svätej stolice. Argumentácia, že ide o štandardnú zmluvu, akú uzatvára Svätá stolica aj s inými štátmi sveta, je falošná. Základná zmluva s Vatikánom má 25 článkov a, ako býva zvykom, aj preambulu, teda dôvod, prečo ju zmluvné strany uzavreli. Článok 1 síce hovorí o subjektivite oboch partnerov, no už podľa článku 2 Slovenská republika uznáva právo katolíckej cirkvi (ďalej len KC) uskutočňovať kompetencie vyplývajúce z kanonického práva. Zase KC využije všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenska. Takže nielen katolíkov, ale všetkých, aj keď to nebudú potrebovať či chcieť. Články 3 až 6 definujú práva KC s garanciou SR. Z aktuálnych príčin je významný článok 7, podľa ktorého SR uznáva právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad KC. Uvádza sa, že podmienky budú definované v osobitnej zmluve. To je práve to, o čom hovoril na koaličných rokovaniach predseda KDH Ján Figeľ. Ďalšie články (8 až 11) sa dotýkajú spovedného tajomstva, cirkevných sviatkov, uzatvárania manželstva a ochrany rodiny, ktoré z manželstva pochádzajú.
Zatajovanie skutočností
V článku 8, ods. 1 sa píše o nedotknuteľnosti spovedného tajomstva, ale vyvoláva aj otázku, či spovedník je občanom SR. Ak áno, potom by mal, keď sa dozvie nielen o vražde či podpaľačstve, informovať bezodkladne vyšetrovacie orgány. Alebo pre páchateľa bude stačiť, keď ho orgány nevypátrajú, lebo kňaz mu dá rozhrešenie a uloží niekoľko zdravasov? Veď vedieť o zločine a neupozorniť naň je trestný čin zatajovania skutočnosti. Nasledujúce články (12 až 24) už len rigorózne uvádzajú imperatívy KC, ktorá má právo zriaďovať, spravovať, vykonávať, zúčastňovať sa, organizovať, vlastniť, vstupovať, nadobúdať, podieľať sa, atď. A Slovenská republika? Bude jej musieť na to vytvárať podmienky a udržiavať sakrálne stavby. O tom, že „zmluvné strany majú právo rozširovať svoje názory formami dostupnými“, sa hovorí len v článku 18, ods. 2, ale fyzických osôb sa také právo nedotýka. Záverečný 25. článok síce spomína isté práva meniť a dopĺňať základnú zmluvu, no len so súhlasom oboch strán, takže je v podstate nevypovedateľná.
Autor je dopisovateľ