Keď sa pred niekoľkými rokmi hovorilo o našich výhodách vo vzťahu k západnej Európe, argumentovalo sa našou, na jednej strane lacnou, no zároveň pomerne vysoko kvalifikovanou pracovnou silou. Jedným z hesiel novembrového prevratu v roku 1989 bolo aj to, že sa profesii učiteľa vráti postavenie, ktoré má mať vo vyspelej spoločnosti. Dnes však nastala situácia, že učiteľov je nedostatok a musia nadsluhovať aj dôchodcovia. Jedine pre nich je učiteľský príjem lákavý, pretože je vyššia ako ich budúca mizerná penzia. Pre absolventov pedagogických škôl sú však nástupné platy absolútne neprijateľné. Jeden z volebných sľubov znel, že učiteľom, aby sa aspoň trocha vyrovnal nepomer medzi ich platmi a platmi v iných rezortoch, sa poskytne na konci roka tzv. trinásty plat vo výške mesačnej mzdy. Nakoniec sa však argumentovalo, že peniaze na to nie sú, že by učitelia mali byť (v terminológii bývalého režimu) „uvedomelí“. Platy sa predsa zdvihnú, asi nevadí, že sa aj z tak nedostačujúceho počtu učiteľov nejaké percento prepustí a aj tak neúmerne vysoké úväzky sa ešte zvýšia. Lenže, stal sa zázrak nad zázraky, a peniaze pre odmeny ministrov sa našli. Iba jediný minister dokázal túto odmenu odmietnuť a peniaze dá na dobročinné účely. Keď hovoríme o trinástych platoch pre učiteľov, nejde tu iba o peniaze, hoci sú dôležité. Ide tu aj o úctu k profesii. Čo si máme myslieť o vláde, ktorá nedodržuje sľuby voči pracovníkom tej profesie, ktorá má nielen poskytovať vedomosti, ale aj vychovávať? Mimochodom, väčšina odborníkov sa zhoduje, že éra industriálnej spoločnosti sa skončila a my sme na prahu tej informačnej. Napadá mi jedna veľmi náročná a ťažká otázka: čo je v informačnej spoločnosti dôležitejšie, sanované banky alebo fungujúce školstvo na európskej úrovni?
