Západ, presnejšie spôsob jeho riadenia a riešenia problémov v ňom, čoraz viac prepadá do morálno-politickej krízy. Ďalším kritickým momentom, ktorého výsledok je predovšetkým v súvislosti so situáciou v EÚ ťažké predpovedať a zvyšuje v nej spoločenskú neistotu, predstavujú francúzske prezidentské voľby. Ako uviedol K. Geiger v nemeckom denníku Welt – žiadny happy-end sa ani v prípade neúspechu M. Le Penovej konať nebude.
Narastajúce ťažkosti západného modelu politiky a ekonomiky
Jadro ťažkostí spočíva v tom, že dlhodobo – zhruba štvrťstoročia presadzovaný model neoliberálnej ekonomiky sa dostáva do narastajúcich ťažkostí aj v dôsledku zamotávajúcich sa protirečivých vzťahov s nekonzervatívnou politikou. Extrémne rozvinutú a nesmierne sofistikovanú ekonomicko-právnu reglementáciu (zjednodušene a politicky nekorektne ju možno označiť aj za novú podobu diktatúry v 21. storočí) západného neoliberálneho systému, ktorý je podporovaný aj silnými a hlasnými médiami hlavného prúdu, ťažko upraviť (nahradiť) bez zásadnej mocensko-politickej zmeny. Tú však nie sú schopné uskutočniť sily (kruhy), ktoré sa dostanú k moci z elít, vytváraných už desaťročia v uvedených podmienkach.
Voľby v jednotlivých štátoch EÚ, samozrejme, stále zostávajú na výsosť vnútropolitickou záležitosťou, ale majú aj vonkajší, zahraničnopolitický, v prvom rade „úniový“ rozmer. Po roku 2016, keď podľa „mainstreamových“ mediálno-politických hodnotení nevyšli predstavy (zámery) vládnucich kruhov v referende o zotrvaní Veľkej Británie v EÚ a prezidentských voľbách v USA (formálne s EÚ vôbec nesúvisia, ale pre kruhy, ktoré sa usilujú zachovať vplyv Washingtonu na starom kontinente, mali traumatizujúci charakter), sa spustila kampaň nárekov o ohrození EÚ a možno aj celkového usporiadania sveta.
Falošnosť brexitu
Za brexitom v prvom rade nestáli (na čo sme už viackrát poukázali) záujmy širokých vrstiev britského obyvateľstva, ktoré sa búrili proti bruselským byrokratom, hoci sa to tak zdá. Malo to vyjsť naopak – tesne mali vyhrať stúpenci zachovania členstva Veľkej Británie v EÚ, ktorá mala aj tak oveľa viac „úľav“ ako ostatné členské štáty (najmä nové z postsocialistickej Európy). Išlo predovšetkým o vytvorenie zvýšeného tlaku pri presadzovaní záujmov nadnárodných finančných skupín, ktoré sú spojené v newyorskou Wall Streete a londýnskou City v EÚ.
V EÚ sa po brexite zhoršila politická atmosféra. Je nespokojnosť s konaním bruselskej byrokracie, ale médiá hlavného prúdu snahu zmeniť smer a spôsob jej fungovania označujú za populizmus. Kritika EÚ sa stáva bezbrehá a niekedy nadobúda až hysterický charakter.
Problém je v tom, že politicky, morálne i sociálne sa EÚ kritizuje, ale ekonomicky nie sú sily, ktoré by mali jasnú, vyhranenú predstavu o tom, ako vývoj, ktorý sa začal po rozpade bipolarity a prevažoval v celej doterajšej existencii EÚ (ako politický aktér v medzinárodných vzťahov pôsobí len od roku 1993, hoci ekonomická integrácia v tomto roku oslavuje šesťdesiatku), zmeniť. Úvahy o ďalšom vývoji EÚ sú spravidla spojené s požiadavkami ďalšej liberalizácie (nielen v jej celku, ale aj v jednotlivých členských štátoch), s čím sú však v protiklade predstavy o posilnení úlohy národných štátov v konzervatívnych, spravidla nacionalistických, kruhoch.
Posvätná krava NATO v priestore EÚ
Čoraz zjavnejším paradoxom je, že EÚ sa kritizuje hlava-nehlava, ale NATO zostáva posvätnou kravou, na ktorú sa nesmie siahať. Pre príklady netreba chodiť ďaleko – stačí nám analyzovať výroky a konanie vedúcich predstaviteľov Poľska a Maďarska.
Politicky podivný potom nie je ani postoj jedného z hlavných strojcov brexitu
– N. Faragea. Po víťazstve v referende sa náhle vzdal funkcie predsedu Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva a v nastávajúcich júnových voľbách vo Veľkej Británii už nebude kandidovať. Môžeme sa opýtať, či náhodou neplnil úlohu proatlantického murína. Prečo vadí v súčasnej situácii pre niektoré mimoriadne silné vplyvné politické kruhy oveľa viac EÚ, ako NATO?
Londýn totiž o vystúpení z NATO neuvažuje. Odpovedať pre proatlantistov, prečo to je tak, nie je ťažké. Chýba tomu však politická proeurópska logika, lebo tento postoj vedie k tomu, že jedine NATO pod vedením USA je schopné zaistiť bezpečnosť EÚ (Európy). Ináč povedané, časť pravicových populistov, najmä v „proatlantických“ štátoch, nepotrebuje EÚ (alebo ak, takú len slabučkú, s minimálnym politickým vplyvom).
Cieľom je teda taká EÚ (Európa), kde bude pretrvávať rozhodujúci vplyv USA, k čomu majú ekonomicky poslúžiť kruhy nadnárodných finančných spoločností a politicky NATO – „vznešená Aliancia“. Posilňovanie vplyvu NATO sa v posledných mesiacoch spája aj s narastajúcou rusofóbiou, doplnenou vyvolávaním ducha militarizácie prekonávajúcej aj časy studenej vojny a potreby zvyšovania vojenských výdavkov na pozadí vymyslených argumentov o silnejúcej ruskej vojenskej hrozbe.
Boli voľby v Holandsku porážkou euroskeptikov?
Po víťazstve proeurópsky orientovaného A. Van der Bellena v rakúskych opakovaných prezidentských voľbách v decembri 2016 sa za úspech európskych globalistických kruhov, ktorý však nie je príliš presvedčivý, vydávajú aj výsledky marcových parlamentných volieb v Holandsku. Strana za slobodu G. Wildersa sa umiestnila „len“ na druhom mieste s 20 kreslami, ale získala ich o 5 viac ako vo voľbách v roku 2012 (víťazná Ľudová strana pre slobodu a demokraciu ich má 33, čo je však o 8 menej ako v roku 2012). Naozaj bola porazená? Hlavným „porazeným“ sa totiž stala Strana práce, ktorá bude mať 9 poslancov (oproti 38 v roku 2012). V 150 člennom parlamente budú musieť tvoriť väčšinovú koaličnú vládu najmenej 4 strany, čo prílišnú stabilitu neveští.
Mimochodom G. Wilders tiež nevenuje pozornosť NATO a vôbec neuvažuje o vystúpení z neho. Holandsko totiž patrí k „najproatlantickejším“ štátom v západnej Európe – teda tiež v EÚ byť ani nemusí, ale o potrebe NATO miestni „populisti“ nepochybujú…
Nevypočítateľnosť vývoja v USA a jeho dopady na EÚ
Z iných dôvodov dochádza k nejasnému, málo vypočítateľnému vývoju v USA, čo však v širšom kontexte tiež až také prekvapujúce nie je. Čas pôsobenia D. Trumpa vo funkcii je síce krátky – blíži sa len tradičných 100 dní jeho vlády –, ale už má za sebou viacero výrazných neúspechov, ako aj „kotrmelcov“ vo svojich názoroch a konaní pri porovnaní s tým, čo sľuboval. Za príklad nám poslúži jeho neúspech pri snahe zrušiť Obamacare. V zahraničnopolitickej oblasti po útoku na Sýriu neostal z jeho sľubov vlastne už takmer kameň na kameni – násilne, vojensky zasiahol v druhom štáte, zvýšil napätie vo vzťahoch s Rusko federáciou a oddialil vytvorenie spoločného frontu boja proti Islamskému štátu i iným teroristom.
Za tieto kroky však zožal prvý raz od nástupu do funkcie pochvaly zo strany neoliberálnych globalistov, ktorí ho dlho zatracovali, lebo nadviazal na líniu zahraničnej politiky USA z predchádzajúcich takmer 20 rokov (tento trend začal po bombardovaní JZR v marci 1999). Na jednej strane sa pokrytecky vytýkajú nedostatky v dodržiavaní ľudských práv kde komu vo svete a na strane druhej sa svet považuje za veľké bojisko, kde je USA dovolené všetko, čo si zaumienia. Smutné je, že k ováciám sa pridala aj značná časť vedúcich predstaviteľov EÚ i jej členských štátov, šéfov ich diplomacií a vojenských rezortov.
Vzniká otázka, či vlastne D. Trump je na konci apríla 2017 ešte stále tým D. Trumpom, ktorý v januári nastúpil do funkcie prezidenta. Došlo k viacerým personálnym zmenám v jeho najbližšom okolí i k zmene „ťažiska“ pôsobenia celej washingtonskej administratívy, ktoré naznačujú obrat smerom k línii neoliberálnej globalizácie ako aj posilňovaniu neokonzervatívcov. Možno len hospodárske kruhy, ktoré majú momentálne osoh z doterajšej línie sú na iných miestach v ekonomike USA a majú iné zloženie, ako za B. Obamu. V žiadnom prípade však na tom, čo sa stalo v Sýrii, neprerobí vojensko-priemyslový (vojensko-priemyslovo-finančný) komplex.
Základný rámec prezidentských volieb vo Francúzsku
Vzhľadom na veľkosť i minulosť Francúzska ide o kľúčový štát EÚ, neraz označovaný aj za motor európskej integrácie. Aj volebná kampaň v ňom je iná, ako bola vo Veľkej Británii, USA i v Rakúsku a Holandsku, aj keď má s nimi niektoré spoločné črty.
Spočiatku volebná kampaň pripomínala mediálno-politické ťaženie proti M. Le Penovej. Dlho bolo nejasné, kto sa proti nej postaví – kto ju „musí“ poraziť. Do popredia vystúpili F. Fillon a E. Macron. Nakoniec sa objavilo ešte 8 ďalších kandidátov bez väčších šancí na úspech. Nebudeme rozoberať obsah kampane a jej vývoj, ale bežne sa označuje za jednu z najnepredvídateľnejších v dejinách Francúzska. Chýbajú silní kandidáti, ktorí by dokázali strhnúť so sebou veľkú časť voličov a dominovať – vyše 80 % oslovených v jednom prieskume uviedlo, že nie sú spokojní ani jedným z kandidátov, resp. s ich vystupovaním v kampani.
V „mainstreamovom“ duchu posledných rokov sa aj tu viac ako na volebné programy záujem sústreďuje na očierňovanie kandidátov, vyťahovanie rôznych marginálií z ich minulosti a iné bizarné nástroje politického zápasu. Je síce veľa rôznych diskusií, ktoré však voličov nie príliš presviedčajú a značná časť ich zostáva stále nerozhodnutá, čo sa môže premietnuť do rôznych prekvapení či neočakávaných výsledkov hlasovania 23. apríla. Nervozita je vraj tak „hustá“, že sa dá takmer krájať.
Niekedy sa dokonca zvýrazňuje, že celý štát sa ocitol v hlbokej politickej kríze – najväčšej od roku 1958, teda Piatej francúzskej republiky. Je zrejmé, že vzhľadom na to, že Francúzsko sa zapojilo do európskej integrácie už pred 60 rokmi (resp. už v roku 1951 pri podpise Parížskej zmluvy, ktorou sa vytvorilo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ), je jeho ekonomika veľmi úzko prepojená s EÚ a jej zásadné zmeny by boli oveľa náročnejšie i dramatickejšie ako v prípade brexitu. Nejaká jednoznačná línia, čo všetko by sa urobilo pri výraznom obmedzení integrácie s EÚ, či dokonca vystúpenia z nej, sa však v kampani neobjavila a má stále len podobu sloganov, téz a neraz aj protirečivých zjednodušujúcich vyjadrení.
Od budúceho prezidenta Francúzi očakávajú najmä riešenie problémov zníženia úrovne nezamestnanosti, zníženia rozpočtového deficitu, zníženia prílevu nelegálnych migrantov a zaistenia bezpečnosti v podmienkach narastajúcej hrozby terorizmu. V súvislosti s atmosférou, ktorá panuje v EÚ a nákazlivo sa šíri v mediálno-politickom diskurze v nej, je často diskutovanou témou aj ruská otázka – najmä status Krymu, postoj k protiruským sankciám, ruskí hackeri, možné zasahovanie Moskvy do kampane a pod.
Dochádza k medzinárodnopolitickému úpadku Francúzska?
O tom, či došlo k politickému úpadku Francúzska, možno diskutovať – jednoznačná odpoveď niet. Poukážeme len na niektoré medzinárodnopolitické aspekty tohto fenoménu. V dejinách medzinárodných vzťahov sa spravidla považuje za koniec postavenia Francúzska ako svetovej veľmoci neúspech vo vojne v Egypte (suezská kríza) v roku 1956.
Ch. de Gaulle vytvoril nielen novú republiku, ale v 60. rokoch nový obraz Francúzska aj v medzinárodných vzťahoch. Bol spojený o. i. s víziou Európy od Atlantiku po Ural, s bránením sa vytváraniu usporiadania sveta na severoamerický spôsob, čo vyvrcholilo odchodom Paríža z vojenských štruktúr NATO v roku 1966. Po týchto udalostiach prišlo k búrlivému roku 1968, ale aj k uvoľneniu napätia, označovaného francúzskym slovom détente. Príčinnú súvislosť medzi tým sa však dosiaľ nenašla.
Rozpad bipolarity medzinárodnopolitický vplyv Francúzska tiež nezvýšil. Posilnilo sa zjednotené Nemecko a upevňovala sa aj anglo-americká „výnimočnosť“. Francúzsko nemohlo využiť vo svoj prospech ani situáciu oslabeného jeľcinovského Ruska.
Mimoriadne protirečivým sa stal prowashingtonský obrat Francúzska za prezidentov N. Sarkozyho (spojený aj s návratom do vojenských štruktúru NATO v roku 2009) a F. Hollanda, sprevádzaný účasťou na agresívnych akciách v Líbyi a Sýrii i ďalšou príliš lojálnou podporou politiky USA. Vyjadrením neúspechu línie F. Hollanda sa stalo to, že v tohtoročných prezidentských voľbách sa už ani neusiloval o svoju opakovanú kandidatúru.
Hrozbu terorizmu nie je dobré zjednodušovať, ale treba uviesť, že práve toto akési oživovanie nostalgie francúzskeho imperializmu a kolonializmu, spojeného aj s aktívnym podielom na politike a ekonomike vedúcej k rastúcej asymetrii bohatstva vo svete, je tiež zdrojom jeho rastúceho nebezpečenstva. Samozrejme, nezabúdame ani na dôsledky hospodárskej krízy a frustrácie mladých generácií pôvodných prisťahovalcov, ktorí prišli prevažne z bývalých francúzskych kolónií. Jednoduchšie je však všetko zvaľovať na islamský fundamentalizmus a extrémizmus, ktorý síce patrí tiež k závažným príčinám, ale jeho posilnenie vyššie uvedené faktory zosilňujú.
Hľadať hlbšie príčiny týchto procesov však súčasné politické ani hospodárske elity nechcú. Podobné je to aj s migračnou vlnou – aj na jej zdvihnutí má podiel aj politika EÚ nekriticky napojená na USA a NATO. Navyše v tejto oblasti pôsobia aj niektoré faktory spojené s vnútornými procesmi v EÚ.
Príliš osobne – veľa šťastia Jean-Luc
Dlho sa zdalo, že predvídanie výsledkov francúzskych prezidentských volieb sa „zacyklilo“ v trojuholníku – M. Le Penová – F. Fillon – E. Macron – kto koľko získa v prvom kole a kto z postupujúcej dvojice má šance na víťazstvo v druhom kole. Až pred koncom kampane sa objavil na scéne štvrtý silný kandidát – J.-L. Mélenchon, ktorý má podľa prieskumov formálne šance postúpiť do druhého kola volieb, lebo jeho preferencie sa priblížili k hranici 20 %.
Vzhľadom na skúsenosti z prieskumov volebných preferencií v rôznych štátoch tento fakt nebudeme preceňovať, ale predpovede výsledkov prvého kola volieb skomplikoval. Paradoxom je, že otec M. Le Penovej, J.-M. Le Pen, dokonca jeden čas tiež podporoval J.-L. Mélenchona, ale potom sa pridal na stranu dcéry. Hlasy J.-L. Mélenchonovi môžu pribudnúť aj z tábora socialistov, ktorých kandidát B. Hamon má nízku podporu.
J.-L. Mélenchon (*1951 Tanger, Maroko) patrí k známym osobnostiam francúzskej politiky. Má za sebou zložitú politickú dráhu a v súčasnosti sa zaraďuje k ľavicovým radikálom, za čo si vyslúžil označenie populistu. Zaujal najmä v posledných televíznych debatách a traja „neotrasiteľne“ vedúci kandidáti ho začali svorne kritizovať za to, že jeho program je nerealistický (najmä za inklináciu ku skutočným socialistickým hodnotám), hoci vo viacerých bodoch sa prekrýva s ich programami.
Od roku 1962 žije J.-L. Mélenchon vo Francúzsku. Politickú činnosť začínal v ľavicovoradikálnom mládežníckom hnutí a zúčastnil sa už na protestoch v „Červenom máji“ v roku 1968. Neskôr sa angažoval v študentskom hnutí a podľa niektorých zdrojov v prvej polovici 70. rokov aj v trockistickej Medzinárodnej komunistickej organizácii (Organisation communiste internationaliste). V roku 1976 vstúpil do Socialistickej strany, v ktorej zastával funkcie na lokálnej i regionálnej úrovni, bol za ňu senátorom a v rokoch 2000 – 2002 aj zmocneným ministrom (ministre délégué) odborného vzdelávania vo vláde L. Jospina.
V roku 2008 sa so socialistami rozišiel a založil Parti de Gauche (Ľavú stranu). Od roku 2009 je poslancom Európskeho parlamentu. Kandidoval za Ľavý front v prezidentských voľbách v roku 2012 a umiestnil sa na štvrtom mieste s takmer 4 miliónmi hlasov (11,10 %). V tomto roku kandiduje za hnutie Nepokorené Francúzsko (La France insoumise, niekedy označované aj skratkou v podobe písmena gréckej abecedy φ /fí/), ktoré podporujú aj Francúzska komunistická strana (Parti communiste français) a Spolu! (Ensemble! – hnutie alternatívnej ľavice, ekológie a solidarity).
K najzaujímavejším bodom jeho volebného programu (Pozri aj Z. Fiala: Francouzská levice a volba prezidenta, 21. apríl 2017) možno zaradiť ekonomické návrhy – skrátiť pracovný týždeň na 32 hodín a predĺžiť dovolenku na 6 týždňov, čo by malo pomôcť v boji s nezamestnanosťou. Politiku Socialistickej strany v tejto oblasti kritizuje za nedôslednosť a polovičatosť. Je za vystúpenie z EÚ, lebo politiku Bruselu považuje za hlavnú príčinu problémov francúzskej ekonomiky.
Zo zahraničnopolitického hľadiska je aj za vystúpenie z NATO a zrušenie zmlúv TTIP i CETA. Je pripravený na konflikt s USA a v prípade svojho víťazstva sa chystá udeliť azyl E. Snowdenovi a J. Asangeovi. Uvažuje o tom, že by súhlasil s uznaním príslušnosti Krymu k RF a zásadne by zmenil aj zameranie politiky Francúzska na Blízkom východe, nielen v prípade Sýrie (po uskutočnení slobodných volieb, by sa domov mohli začať vracať utečenci) ale aj uznania Palestíny.
Je ochotný pomáhať migrantom. Tí, ktorí zostanú na území Francúzska, by mali mať viac práv a možností. Chce posilniť bezpečnostný aparát štátu, ale prehodnotiť aj niektoré prvky antiteroristických zákonov a opatrenia uskutočňované v boji proti terorizmu.
Aj za cenu porušenia princípu nestrannosti informácií vyjadríme radosť z relatívneho úspechu J.-L. Mélenchonovi a aspoň takto ho podporíme. Ide o jednu zo vzácnych výnimiek v súčasnej mediálno-politickej atmosfére v EÚ, keď sa do popredia vo volebnom boji o prezidentské kreslo v niektorom štáte dostal radikálny ľavicový kandidát. Francúzsko má bohatú tradíciu ľavicového radikalizmu (vrátane silnej komunistickej strany) v minulosti a ukazuje sa, že táto idea a línia sa úplne nestratili.
Celkom na koniec – nie sú jednoduché a priamočiare riešenia krízy EÚ
Francúzske prezidentské voľby, sú len jednými z dvoch tohtoročných volieb. Voľby parlamentu majú byť v dvoch kolách 11. a 18. júna.
Ani jeden z kandidátov, ktorí majú šance postúpiť do druhého kola, nepredložil komplexný program riešenia problémov Francúzska a už tobôž EÚ. Jednoduché a priamočiare riešenie sociálno-ekonomických, politických, bezpečnostných, kultúrnych a iných problémov, v ktorých sa EÚ (a Francúzsko v nej) ocitla v dôsledku neoliberalizmu, nie je. Ide o cestu veľkého hľadania. Jej smerom však nie je návrat ku konzervativizmu (a už vôbec nie k washingtonskému neokonzervativizmu).
Idea EÚ je stále príťažlivá, ale musí sa vrátiť späť k svojej pôvodnej verzii. Bez silného sociálneho programu – najmä solidarity so slabými a chudobnými (ale nie s podporu rôznych umelo vytváraných menšín) – sa jej problémy prekonať nepodarí.
A myslíme si, že o toto ide v prvom rade Nepokorenému Francúzsku a J.-L. Mélenchonovi. Môžu vliať viac nádejí nielen do francúzskych parlamentných volieb, ale aj nemeckej Die Linke. vo voľbách do Bundestagu v septembri, lebo tradičné socialistické a sociálnodemokratické strany dnes pôsobia viac v prospech bohatých a mocných. Prispievajú k zvyšovaniu asymetrie bohatstva a moci a nie k jeho prekonávaniu či odstraňovaniu. A ak sa niečo zmení vo Francúzsku a Nemecku, môže to naštartovať zmeny v tomto smere aj v iných štátoch EÚ. Všetko je zatiaľ (a zrejme ešte aj dlho bude) v potenciálnej rovine, ale zmena týmto smerom by bola vítaná a prínosná.
Autor prednáša medzinárodne vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave