Do Poľska a Pobaltska sa sťahujú tanky NATO. Vojnoví štváči žiadajú vyzbrojovanie Ukrajiny. Európsky parlament prijíma uznesenie, že Rusko nie je náš strategický partner – čo je iba krok, aby bolo vyhlásené za nepriateľa.
Zasurmili surmity?
Spomenula som si na vojnu v Kuvajte, iracko-kuvajtský konflikt, ktorý rozhodla „elegantná“ Púštna búrka. Bola noc, sedeli sme v temnej miestnosti Federálneho zhromaždenia ČSFR a sledovali, ako sa na obrazovke posúvajú tanky, vybuchujú plamene, z neba lietajú čierne mušky. Nijaká krv, nijaké roztrhané telá, nijaké slzy, nijaký krik. Iba chladná technika, vraj presne navádzaná na „ciele“. Vybuchujúce, do neba šľahajúce plamene vyzerali ako silvestrovský ohňostroj. Tak veselo.
Bola to prvá virtuálna bitka. Bez hrôzy a bez utrpenia. Len také pekné, civilizované zmarenie akéhosi nepriateľa. Kolegovia poslanci, s ktorými som sa v tej miestnosti na zábery dívala, boli nadšení. Takto budú vyzerať vojny budúcnosti.
Odvtedy sa ich už udialo niekoľko. Zakaždým obrázky sterilných, krásnych zbraní, ktoré ničia diktátorov. Tých nových Hitlerov. Ešte pred útokmi na ich krajiny televízie všetkých krajín sa spojili a my sme videli: kto je kto a prečo ho musíme zabiť. Prečo musíme oslobodiť úbohý ľud úpiaci pod čižmou diktátora. Tak padla Juhoslávia, tak padol Irak, tak padla Líbya, tak sa bojuje v Sýrii… a tak sa to rozohralo na Ukrajine. V Kyjeve liali oheň na policajtov, tí sa ako zápalné pochodne váľali po zemi a kolegovia na nich hasili plamene. Držali na sebou ochranné štíty a opäť sa nechali zapaľovať. V tom istom čase sa na tie obrázky z Majdanu dívali ľudia z východu Ukrajiny. Baníci, robotníci, lekári, učiteľky. Všetci žasli, čo sa to tam v ich hlavnom meste deje. Všetci pred kamerami hovorili o pokoji tu, v ich Luhansku a Donecku, a že oni nechcú zažiť takú katastrofu, na akú sa teraz dívajú v televízii… Kde sú teraz tí ľudia?
A kde budeme raz my, keď sa to celé opäť tak virtuálne krásne kdesi rozohrá, a potom…
Do európskych krajín prichádza tá úžasná, sterilná technika, ktorá nám zabezpečí mier. Ale až potom, keď my a naše hodnoty – tak jasne preukázané napríklad pri bombardovaní Juhoslávie – zvíťazíme.
Učiteľ dejepisu, ktorý zostavuje nepriateľské zoznamy, tiež chce mier, počula som to na vlastné uši z jeho úst v jednej verejnej debate. Chce mier: ale až potom, keď bude porazený nepriateľ. A ten jeho nepriateľ určite bude čakať, kým nad ním on a ostatní vojnoví štváči, tak sterilne, čisto, s presne navádzanými strelami zvíťazí. Ako v Iraku, ako v Líbyi… lebo v podaní vojnových štváčov dokonca aj tie bomby, ktoré padli v Hirošime a Nagasaki, sú ospravedlniteľné. Lebo v podaní vojnových štváčov aj to za živa upálenie ľudia v Dome odborov v Odese bolo nevyhnutné…
V bratislavskom kine Lumière na prehliadke ruských filmov premietli film Batalión. O tom svätom nadšení, o tom svätom presvedčení o správnosti „našej veci“. Stručný dej – týraná ruská žena ujde od svojho „mužika“. A vďaka tvrdosti, ktorú zakúsila vo vlastnom osobnom živote, získa odolnosť. Ale aj silné vnútorné presvedčenie, že za jej poníženie niekto musí zaplatiť. To je jej vnútorný osobný záujem. Ale v tom vykoľajenom čase nájde dosť spriaznených duší medzi ženami, ktoré tri roky strácajú v nezmyselnej prvej svetovej vojne (rok 1917) manželov, otcov, bratov, snúbencov. Vytvorí ženský batalión. A túži po prvej línii frontu. Ženy a dievčatá, skoro deti, cvičí, učí znášať utrpenie, odolávať. Biť sa. Zabiť. Zabudnúť na to, že sú ženy, že majú talenty, že majú rodičov a mohli by raz mať deti. Pod velením svojej veliteľky Bočkariovej sa chystajú na front, kde Kerenského armáda je v úplnom rozklade. Muži už odmietajú bojovať. Výrečná je scéna, kde jeden z veliteľov nabáda svoj pluk: „Chlapi, (už ich ani neoslovuje vojakmi, je to iba tlupa demoralizovaných mužov), – veď sú to naše ženy, musíme im pomôcť!“ A jeden z tých vojnou zdemoralizovaných, ale po živote túžiacich chlapov povie: „Nie. To nie sú naše ženy. Naše ženy a deti sú doma, čakajú nás a my sa chceme k nim vrátiť živí.“
V tom nezmyselnom krvavom boji v zákopoch zahynú všetky hrdinské ženy a dievčatá. V mene akýchsi hodnôt. Ich veliteľka bataliónu Bočkariova je v roku 1920 popravená – za biely teror.
Načo to všetko bolo? Kto mal záujem o ich hrdinstvo? Akú vlasť to bránili a pre koho?
Tak vyzerá podľa mňa fanatizmus. Dovolíme, aby zvíťazil?
Úvodné ilustračné foto: Nebraska Oddfisch / Creative Commons