Nezúčastnená politika – antisystémové hnutie privilegovaných (2)

Konferencia ázijských vzťahov sa po schôdzke v Dillí už nikdy viac nezišla a Organizácia ázijských vzťahov bola rozpustená na konferencii v Bandungu. Podľa výstižného opisu G. H. Jansena po nej ostalo len „šesť stoličiek (jedna zlomená), dva stoly, jeden písací stroj a dve skrine“. Neúspech Konferenice neznamenal koniec pokusov o hľadanie spoločného zahraničnopolitického postoja postkoloniálnych krajín. Druhou, opäť regionálnou iniciatívou bola konferencia v Dillí v januári roku 1949. Tentokrát už bola zvolaná ku konkrétnej udalosti – hlavným cieľom bolo odsúdenie holandských akcií v Indonézii. Medzi osemnástimi účastníkmi boli aj Austrália a Nový Zéland, no nie socialistické krajiny. Zachoval sa regionálny charakter stretnutí, no neboli už pozývané superveľmoci a India ako usporiadateľ sa po očividnom neúspechu „Konferencie ázijských vzťahov“ pri dosahovaní konkrétnych výsledkov rozhodla obmedziť rokovanie na jeden konkrétny bod – ohrozenie samostatnosti rozvojovej krajiny vonkajšou intervenciou. Vytváranie „treťosvetovej solidarity“ Všetky predchádzajúce akcie mali regionálny charakter – základným kritériom účasti nebola určitá politika, ale geografická poloha. K dôležitej zmene však došlo v roku 1950, keď sa India, Egypt a Juhoslávia stali spolu nestálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN a v otázke Kórejskej vojny prijali mnohé spoločné postoje. Vývoj týmto smerom pokračoval aj ďalej. V OSN sa posilňovala spolupráca krajín Afriky a Ázie a vzniká afro-ázijská skupina. Jej názov sa ujal v dobe, keď sa v OSN rokovalo o marockej a tuniskej otázke (1952). Vtedy sa uskutočnili prvé konzultácie ázijských a arabských krajín, na ktorých sa niekedy zúčastňovali aj Etiópia a Libéria. Prehlbovanie spolupráce v OSN sa ukázalo ako rozhodujúci moment pre nasledujúci vývoj. Vďaka jej existencii a charakteru začali mnohí štátnici rozvojového sveta vnímať svoje záujmy v medzinárodnej politike ako podobné. Vytvorením afro-ázijskej skupiny sa oslabila kontrola USA nad Valným zhromaždením, čo bol pre politické elity postkoloniálnych krajín konkrétny dôkaz výhodnosti spolupráce. Dynamizujúcou silou vo vývoji politiky nezúčastnenosti v období rokov 1953 – 1961 boli bilaterálne kontakty medzi Indiou, Juhosláviou a Egyptom. V apríli 1953 pricestoval na návštevu Dillí z Juhoslávie J. B. Tito. Predstavitelia oboch krajín sa poznali z rokovaní v OSN, kde pri rokovaniach týkajúcich sa Kórejskej vojny, ale i v iných otázkach zaujímali mnohé podobné stanoviská. Bolo vydané spoločné komuniké oboch krajín, ktoré definovalo politiku nezúčastnenosti nie ako neutralitu, neutralizmus či pasivitu, ale ako aktívnu protikoloniálnu politiku, namierenú na udržanie kolektívneho mieru ako základu kolektívnej bezpečnosti. Odmietli aj myšlienku vytvorenia nejakého tretieho bloku. So silnejším prenikaním studenej vojny do tretieho sveta (USA začínajú s politikou vytvárania blokov, po predchádzajúcej ľahostajnosti sa nástupom N. S. Chruščova mení aj politika ZSSR voči rozvojovému svetu) sa začína zintenzívňovať aj snaha o rozširovanie nezúčastnenosti na ďalšie krajiny. Symbolom tejto politiky sa stali v druhej polovici 50. rokov zásady „panča šíla“ – päť bodov mierového spolužitia. Po prvýkrát sa objavili v preambule indicko-čínskej zmluvy upravujúcej nástupnícke práva v Tibete: 1. vzájomné rešpektovanie územnej nedotknuteľnosti a suverenity, 2. neútočenie, 3. vzájomné nevmiešavanie sa do vnútorných záležitostí, 4. rovnosť a vzájomné výhody, 5. mierové spolužitie a hospodárska spolupráca. Tieto zásady boli následne prebraté do viacerých medzinárodných bilaterálnych zmlúv, takže v roku 1956 sa k týmto zásadám prihlásilo už viac ako 30 krajín tretieho sveta. Boli rozvinutím dvoch princípov obsiahnutých aj v politike nezúčastnenosti ako takej: štáty sú jedinými suverénnymi aktérmi medzinárodnej politiky a sú si navzájom rovné (z toho vyplýva požiadavka rešpektovania územnej celistvosti, suverenity, nevmiešavanie sa do vnútorných záležitostí a rovnosť) a štáty by mali svoje vzájomné kontakty riadiť zásadami mierového spolužitia, pretože je to pre nich výhodné (neútočenie, vzájomné výhody, mierové spolužitie a hospodárska spolupráca). Hoci tieto zásady na prvý pohľad vyzerajú byť zhodné s princípmi Charty OSN, dajú sa nájsť dva podstatné rozdiely. Jednak to bolo prísne štátocentrické chápanie medzinárodnej politiky – „panča šíla“ neobsahuje princípy, ktoré by legitimizovali vmiešavanie sa do vnútorných záležitostí krajiny, ako napríklad ľudské práva, štát je jediným suverénnym aktérom medzinárodnej politiky. Druhým špecifikom je krajne idealistická interpretácia princípov vestfálskeho systému, pokiaľ ide o rovnosť medzi suverénnymi štátmi. Bandunský duch V roku 1953 dal cejlónsky premiér Kotelawala návrh na zvolanie konferencie zástupcov Barmy, Cejlónu, Indie, Indonézie a Pakistanu. Témou konferencie mala byť obrana voči prenikaniu komunizmu do južnej a juhovýchodnej Ázie (bezprostrednou príčinou bola vojna v Indočíne). Konferencia ázijských mocností, ktorej názov vypovedá o stále silne regionálnom charaktere, sa napriek niektorým rozporným požiadavkám Indie a Pakistanu konala 28. apríla – 2. mája 1954 v Kolombe. Premiéri Indie, Barmy, Indonézie, Pakistanu a Srí Lanky hovorili o regionálnych otázkach (ukončenie vojny v Indočíne), kolonializme, rasizme, atómových pokusoch, ekonomickej spolupráci a obnovení práv ČĽR v OSN. Bola odmietnutá požiadavka Cejlónu a Pakistanu rokovať o svetovom komunizme. Počas stretnutia prišiel indonézsky premiér Ali Sastroamidjojo s návrhom na zvolanie konferencie všetkých krajín Ázie a Afriky. Návrh bol schválený v roku 1954 v Bogore (Indonézia). Agenda mala zahŕňať podporu spoluprácu a dobré vzťahy medzi krajinami Ázie a Afriky, posúdenie ekonomických, sociálnych a kultúrnych problémov a vzťahov zastúpených krajín, posúdenie špecifických problémov dotýkajúcich sa ázijských a afrických krajín – národná suverenita, rasizmus a kolonializmus a posúdenie postavenia krajín na globálnej scéne a hľadanie možností, ako by mohla Ázia a Afrika prispieť svetovému mieru a spolupráci. Vznikla iniciatíva na zvolanie konferencie v Bandungu. Kľúčovým problémom, ktorý museli iniciátori summitu (predovšetkým Indonézia a Cejlón) hneď na začiatku riešiť, bol zoznam pozvaných krajín. Nehrú sa zasadzoval za prítomnosť Číny a Vietnamskej demokratickej republiky, s čím Indonézia a ostatní nakoniec súhlasili. Severná a Južná Kórea, Tchaj-wan, Izrael a Juhoafrická republika pozvané neboli, každá z týchto krajín z určitého špecifického dôvodu. Po sérii bilaterálnych rokovaní medzi predstaviteľmi krajín, ktoré sa mali na konferencii zúčastniť, ju 18. apríla 1955 otvoril v indonézskom Bandungu prezident Sukarno. Zastúpených bolo 29 krajín a dvaja pozorovatelia, pričom „nezúčastnená politika“ očividne nebola kritériom účasti. Na konferencii sa zúčastnili členovia SEATO a Bagdadského paktu ako Turecko, Pakistan, Irán, Irak, Thajsko a Filipíny, spolu s Čínou a Japonskom. Každá krajina prišla so svojimi prioritami. Začali sa rysovať aj deliace čiary, ktoré potom určovali charakter politiky nezúčastnenosti počas celej studenej vojny a druhotne aj po nej. Na jednej strane stáli v zásade prozápadne orientované štáty, z ktorých mnohé boli súčasťou vojenských blokov, resp. mali podpísané vojenské dohody s USA alebo so západoeurópskymi krajinami (Pakistan, Turecko, Cejlón, Filipíny). Na druhej zas socialisticky orientované krajiny (VDR, Zlaté pobrežie resp. dnešná Ghana, Čína). Medzi nimi stála „centristická“ skupina zahŕňajúca krajiny s rôznymi formami vlády i spoločensko-politickými systémami. Pre budúcnosť politiky nezúčastnenosti bolo dôležité, že táto skupina bola počas studenej vojny vždy silnejšia ako ktorékoľvek z krajných „krídiel“. Spoločné komuniké bolo nakoniec prijaté 24. apríla 1955. Vyzdvihovalo podporu vzájomnej spolupráce a výmenu skúseností medzi krajinami Ázie a Afriky, poskytovanie vzájomnej pomoci, odsúdenie kolonializmu a požiadavka na odzbrojenie a zákaz výroby, skúšok a použitia jadrových zbraní. Okrem toho bola prijatá Deklarácia o upevnení svetového mieru a spolupráce, neskôr citovaná ako „duch Bandungu“. Obsahovala desať zásad mierového spolužitia – panča šílu doplnenú o právo na individuálnu a kolektívnu sebaobranu, ak nie je vykonávané v kontexte konfliktu superveľmocí, a špeciálnu referenciu na Chartu OSN a rešpektovanie ľudských práv: 1. rešpektovanie ľudských práv a Charty OSN, 2. rešpektovanie zvrchovanosti a územnej nedotknuteľnosti všetkých krajín, 3. uznanie rovnosti všetkých rás a národov, 4. nevmiešavanie sa a nezasahovanie do vnútorných záležitostí inej krajiny, 5. rešpektovanie práva každej krajiny na individuálnu a kolektívnu sebaobranu, 6. neuplatňovanie tohto práva v záujme veľmocí a nevyvíjanie nátlaku na inú krajinu, 7. upustenie od útočných činov alebo hrozby útoku voči územnej celistvosti a nezávislosti ktorejkoľvek krajiny, 8. riešenie medzinárodných sporov pokojnými prostriedkami, 9. podpora vzájomných vzťahov a spolupráce, 10. rešpektovanie spravodlivosti a medzinárodných záväzkov. Desať zásad mierového spolužitia, prepracovaná panča šíla, bolo dostatočne flexibilných na to, aby sa na nich mohli nezúčastnené krajiny odvolávať ako ideový zdroj svojej zahraničnej politiky prakticky počas celej existencie politiky nezúčastnenosti. Ustúpenie od radikálnej podoby panča šíly bol prispôsobením sa realite svetového systému, čím politické elity tretieho sveta získali v niektorých prípadoch väčšie manévrovacie možnosti, a teda aj efektívnejšie nástroje na presadzovanie svojich záujmov. Výsledky konferencie Omnoho dôležitejšie ako konkréte výsledky bola ťažšie postihnuteľná atmosféra konferencie. Predstavitelia politických elít tretieho sveta sa navzájom lepšie spoznali. Aj keď niektoré z účastníckych krajín neskôr politiku nezúčastnenosti neprijali (okrem Turecka napríklad i Japonsko, Thajsko, Čína bola špecifickým prípadom), vytvoril sa základ budúcej skupiny nezúčastnených. Dôležité bolo upevnenie vzťahov medzi Indiou, Juhosláviou a Egyptom. Následkom bola napríklad ešte účinnejšia koordinácia afro-ázijskej skupiny v OSN. Konferencia v Bandungu bola aj snahou zvýšiť vlastnú bezpečnosť a diplomatický status. Nakoľko tieto krajiny nemohli samostatne svojím mocenským potenciálom reštrukturalizovať svetový systém alebo vytvárať nový, úsilie nájsť spoločnú pozíciu malo posilniť ich postavenie voči krajinám centra. Bolo to úsilie prinútiť centrum, aby uznalo perifériu a semiperifériu za rovnocenného partnera – keď už nie priamo jednotlivé krajiny, tak prostredníctvom ich zjednotenia na spoločných postojoch. Synergiu spoločného vplyvu mohli potom jednotlivé krajiny využiť, keď to potrebovali – je tak napríklad veľmi pravdepodobné, že konferencia v Bandungu, na ktorej našiel širokú akceptáciu aj mimo arabského sveta, podporila Gamala Abdula Násira pri rozhodnutí znárodniť v nasledujúcom roku Suezský kanál a vstúpiť tak do konfliktu s dvoma koloniálnymi veľmocami – Britániou a Francúzskom. Okrem toho, kritika studenej vojny a poukazovanie na riziká, ktoré celému ľudstvu prinášal konflikt superveľmocí (hrozba jadrovej vojny, mrhanie obrovských prostriedkov na zbrojenie) dávali krajinám presadzujúcim nezúčastnenú politiku morálnu váhu, čím mohlo v medzinárodných vzťahoch do istej miery vyvažovať nedostatok iných zdrojov moci. Bandunská konferencia tak bola skôr afro-ázijským stretnutím, napriek tomu však mala pre rozvoj politiky nezúčastnenosti aj iný než len symbolický význam. Afro-ázijská skupina, ktorá sa začala formovať už v predchádzajúcom období, upevnila svoju jednotu na rokovaní 10. Valného zhromaždenia OSN v septembri 1955. Zatiaľ čo v „reálnom svete“ mnohé krajiny tretieho sveta prekračovali hranice nezúčastnenej politiky budovaní vojenských aliancií s jedným či druhým blokom (v tom čase výlučne s USA), v „nereálnom svete“ OSN mohli prijímať (a prijímali) voči politike superveľmocí omnoho nezávislejšie a „principiálnejšie“ stanovisko. OSN tak slúžila ako „testovací priestor“ pre politiku nesúhlasu s mocenskou štruktúrou sveta a požiadaviek na jeho reformu. Vďaka pravidlám, na ktorých bola založená (stojacim v protiklade k zákonitostiam moci, na ktorých sa zakladal svetový systém) mohli na jej fóre krajiny tretieho sveta využiť svoj koaličný potenciál a presadiť niektoré svoje postoje aj proti vôli superveľmocí, resp. mohli superveľmoci ľahšie doviesť k tomu, aby tieto postoje akceptovali či prijali. V neskoršom období sa túto skúsenosť pokúsili nezúčastnené krajiny preniesť do „reálneho sveta“ svetového systému inštitucionalizáciou svojej spolupráce. Antisystémové hnutie privilegovaných Pol storočia po konferencii v Bandungu sa konal v Havane 14. summit Hnutia nezúčastnených krajín – organizácie, ktorá vyrástla z politických elít pokusov postkoloniálnych štátov o nájdenie samostatnej zahraničnej politiky. Dlhé a plamenné prejavy (aj keď ten najplamennejší a najdlhší si museli účastníci kvôli chorobe F. Castra nechať ujsť), luxusné hotely, hodiny sa vlečúce rokovania o formuláciách i slovách v dlhých textoch… Ale to nie je všetko. Politické elity v krajinách tretieho sveta sú v špecifickom postavení. Na jednej strane musia prihliadať na záujmy a ašpirácie miestnej populácie. Každý režim musí (aj keď nie vždy v rovnako veľkej miere) opierať svoje mocenské postavenie aj o súhlas ovládaných. Aby tento súhlas vedel získať, musí ponúkať dostatočne inkluzívny systém symbolov posilňujúci štátocentrickú kolektívnu identitu, súčasne však musí byť zdrojom materiálnych stratégií prežitia. Jeho možnosti zabezpečiť ich sú však obmedzované okrem iného záujami a ašpiráciami zahraničných aktérov schopných vykonávať v politike (semi)periférnej krajiny veľký vplyv. Toto napätie sa prejavilo aj na podobe politiky nezúčastnenosti.