Keď mi 4. marca vyšiel v rubrike Slovo čitateľov príspevok o ruskom klasikovi M. Bulgakovovi a jeho Bielej garde, vtedy som ešte netušil, že v hlavách iných ľudí sa už začínajú rojiť myšlienky a nápady, ako sa tohto literáta zbaviť a natrvalo ho vymazať z pamäti mnohomiliónového národa Ukrajincov. Dozvedel som sa o tom v týchto dňoch zo zahraničnej tlače, ktorú si rád prečítam prostredníctvom internetu. Kupujem a čítam síce aj naše mienkotvorné noviny, disciplinovane sledujem a platím si RTVS, no o takýchto udalostiach sa tam nedozviete, akoby nás niekto chránil pred podobnými a nežiaducimi informáciami, ktoré by nám zbytočne plietli hlavy. Veď ide iba o to, že, na Ukrajine sa rozhodla tamojšia politická a kultúrna elita zakázať vysielanie filmu Biela garda, ktorý natočil režisér Sergej Snežkin a ktorý vlastne oživil aj záujem o tvorbu tohto ruského klasika. Okrem toho bol zakázaný aj film o legendárnom zápasníkovi XX. storočia Ivanovi Poddubnom, narodenom v Poltavskej oblasti, v centre Ukrajiny, Bulgakov sa narodil priamo v Kyjeve. Ktovie, akoby sa voči nemu zachovali jeho bývalí rodáci, ak by žil a rozhodol sa prejsť po Majdane. Dnes by ho vo vyvolanej proti ruskej atmosfére asi prinajlepšom zmlátili, aj keď zanechal po sebe mimoriadne pravdivé svedectvo o občianskej vojne na Ukrajine a v Kyjeve v dvadsiatych rokoch. Asi kvôli tomu, lebo na Ukrajine sa idú prepisovať dejiny a ako sa zdá, klasici ako bol Bulgakov, Gogoľ, Ševčenko, Puškin pôjdu do zberných surovín a do zabudnutia.
Nežil som, ani by som nechcel žiť v týchto časoch na Ukrajine, no v duchu mi ani len nenapadlo, že to dospeje až k občianskej vojne a likvidovaniu takých autorov, ktorí patria na dôstojné miesto vo svetovej literatúre. V tomto prípade už nejde iba o dva filmy, ktoré sa niekomu znepáčili, budú nasledovať aj ďalšie protiruské aktivity, Vraj si treba posvietiť na všetky knihy z Ruska, ktoré opovrhujú ukrajinskou štátnosťou a ukrajinským národom. Podpredseda ukrajinskej vlády Alexander Syč už aj zverejnil plány, ako treba zaviesť licencovanie ruskej knižnej produkcie a kótovanie zahraničných vydavateľstiev. V praxi to znamená, že každá ruská kniha, ak sa objaví na trhu, musí mať špeciálne povolenie. Darmo, vo vojnových časoch je všetko možné. Veď aj v roku 1943 roku v ukrajinskom meste Ľvov bol takto odsúdený na večné zatratenie iný klasik – Gogoľ. Aj vtedy bola vojna a proti vydávaniu kníh tohto klasika tiež zúrivo vystupovali vtedajší nacionalisti, zvlášť ostro doktor medicíny, istý pán Karchut: „Musíme sa Gogoľa zbaviť raz a navždy. Narobil nám priveľa škody. Treba ho zakopať do hlbokého hrobu, aby ani stopy po ňom neostalo medzi nami,“ spomenuli si na jeho slová v týchto dňoch (31. 7.) v Segodnya.ru v článku – Keď banderovci Gogoľa súdili. Je teda dosť možné, že onedlho sa dozvieme o ďalšom klasikovi, ktorý nebude vyhovovať predstavám politickej a kultúrnej elity na Ukrajine. Veď S. Bandera je ešte stále symbolom ukrajinského vlastenectva, tak ako ním bol v 1943 roku, aj keď sa v mene vlasti, zaplietol s kde kým.
Nemal som v úmysle reagovať na informáciu o zákaze M. Bulgakova na území Ukrajiny. Na to by mali reagovať predovšetkým ľudia z kultúry a politiky všade vo svete. Pobúrilo ma však vystúpenie žurnalistu Bohdana Butkeviča v ukrajinskej televízii. Doslova povedal: V ukrajinskom záujme je použiť Donbas ako zdroj a zbytočných ľudí treba zabiť. Hovorím o tom úplne vedome. V Doneckej oblasti je asi 4 milióny obyvateľov, z toho je 1,5 milióna navyše. My nepotrebujeme pochopiť Donbas, my potrebujeme pochopiť ukrajinský národný záujem. Nepoznám recept, ako to urobiť rýchlo. Najdôležitejšie v tomto okamihu nech to znie akokoľvek kruto: je tam určitá kategória ľudí, ktorú je potrebné jednoducho zabiť.“
Nikto z únie sa doteraz k týmto slovám nevyjadril, tak, ako sa nevyjadruje už nikto k streľbe na Majdane alebo k odeskému upaľovaniu ľudí. Zamrzlo to, odchádza dostratena. Nechápem však, ako je možné, že najvyšší predstavitelia Ukrajiny, ktorých by sme si mali ctiť, lebo sú to naši spojenci, považujú Bulgakova za teroristu, ktorý aj dlho po smrti ohrozuje národné záujmy v informačno-kultúrnom priestore a na druhej strane tento priestor vypĺňa svojimi hroznými predstavami o vyriešení krízy na východe Ukrajiny jeden bláznivý žurnalista. Ešte, že nenavrhol fosfor alebo napalm. Tymošenková, keď ju prepustili z väzenia, bľabotala čosi aj o atóme a spálenom Rusku. Veľmi ťažko sa počúvajú slová podobného druhu od ľudí, ktorí raz, keď tiež napíšu svoje svedectvá o súčasnej Ukrajine, budú chcieť nimi nahradiť priestor po Bulgakovovi, Gogoľovi, Šolochovovi, Puškinovi…
